Ide o zážitok, ktorý do Tatranskej Polianky privádza aj ľudí, ktorí bežne až tak výtvarnému umeniu neholdujú. Rovnako stovky detí, ktoré by inak do galérie vstúpili asi až v neskoršom veku.

V čom spočíva to čaro oproti bežným výstavám? V Poliankove si do ruky zoberiete tablet s nainštalovanou aplikáciou. Namierite ho k obrazu a na obrazovke začne akoby pokračovať jeho príbeh. Postavy a zvieratá sa začnú hýbať, rôzne predmety lietať, premiestňovať sa, či pribúdať.

Zavolal mu spolužiak

Popradského výtvarníka Korenka pre projekt oslovil jeho spolužiak Marián Aštáry, jeden z dvojice zakladateľov Poliankova a Tricklandie. „Či by sme neurobili takú výstavu, kde by som dal svoje maľby a tricklanďácki grafici ich cez aplikáciu dajú do pohybu. Samozrejme, že som súhlasil,“ spomína.

Voľná ruka

Ľuboš grafikovi do práce nehovoril. „Mal úplne voľnú ruku, nápady som s ním nekonzultoval. Pre mňa to bolo veľmi zaujímavé. Pri abstraktnejších obrazoch som sa mohol dozvedieť, čo v nich ľudia vidia a ako ich vnímajú,“ vyznáva sa Korenko.

Azda najväčšie prekvapenie zažil pri svojom obľúbenom Van Goghovi, keď sa za ním v pozadí na poli objavil traktor. Grafik Ľuboš Bukovinský reaguje, že strojom chcel vyjadriť kontrast dneška a minulosti. Dostať nápad bola tá ľahšia časť projektu. „Fuška bola neskôr technicky veci dokončiť v programoch. Ľubo Korenko ale poskytol inšpiratívne podklady,“ hovorí Bukovinský.

Deti majú Fénixa

Korenkovi sa páčia aj ďalšie pohyblivé výtvory, ako vták Fénix začne lietať, popradské námestie ožívať zeleňou, ako sa vlk na obraze rozbehne. Dodáva, že návštevníci sa veľmi dožadujú aj pohybov ženy na obraze „Nahá Maja“. „Keby aspoň žmurkla okom. Som zvedavý, čo vymyslia pri tejto maľbe,“ smeje sa.

Novinky v januári

Dobrá správa znie, že na výstave pribudnú ďalšie „pohyblivé“ obrazy. „Chceme sa zamerať ešte viac na tatranské motívy. Napríklad na chaty, aby výstava ladila s miestom,“ prezrádza Korenko. Tatranská Polianka je totiž východzím miestom túr na Sliezsky dom a Gerlach. Možnosť spojiť horský výlet s návštevou digitálnej galérie je akousi DNA Poliankova. V budúcnosti Korenko nevylučuje podobný projekt aj v 3D.

Ľuba povzbudzujú ohlasy. „Mám informácie, že ľudia sa z výstavy tešia. Ukazuje sa, že takéto formáty veľmi približujú umenie ľuďom.“ Páči sa mu, že otvorenie Poliankova oživuje život v Tatranskej Polianke.

Ako sa rodí nápad?

Autori nevedia o podobnej výstave inde vo svete. Je dosť možné, že Tatranci vymysleli nový výtvarný podžáner. „Tieto aplikácie sa nazývajú rozšírená realita. My sme ich videli v marketingu, napríklad pri prezentácii stavebných projektov. Tá naša inovácia je asi v tom, že nás ich napadlo využiť aj pri umení,“ hovorí zakladateľ Tricklandie Marián Bizub.

Impulzom pre vznik Ľubošovej výstavy boli tiež skúsenosti zo smokoveckej Tricklandie. „Tam sme videli, ako to skvelo funguje. Mobil má dnes každý. Pomocou neho sa ľudia radi zapájajú do výstavy cez technológie, ktoré sú im blízke,“ spresnil Marián Bizub.

Popri Korenkovej výstave „Tajný svet v obrazoch“ v Poliankove túto zimu nájdete aj „Dialóg s Planétou.“ Expozícia nás pomocou digitálnych vizualizácií uvádza do filmovej tvorby Pavla Barabáša.

Kto je Ľubo Korenko?

• Vyštudoval dizajn na Fakulte umení v Košiciach pod vedením docenta Tadeusza Blonského.
• Istý čas tvoril a vystavoval v britskej umeleckej skupine Warwickshire Artists.
• Jeho obľúbeným médiom je akvarel.

Text a foto: Tomáš Tišťan

The post Viete ako rozhýbať obrázok? V Tatrách vám to ukážu. appeared first on Modrá Lanovka.

Horskí vodcovia si teda v zime neberú dovolenku?
Kdeže, nie je dôvod.

V čom všetkom je pri túrach a vodení zima odlišná?
Ja by som predsa začal tým, čo majú spoločné.

V poriadku, čo to je?
Primárne je to stále výstup na horu, jeden a druhý krok hore. Tá túžba človeka dostať sa do stavu, keď nemyslí na hádky, finančné a vzťahové problémy, krízy, ale získava ten nadhľad.

Preto ľudia chodia hore?
Áno, dostať sa do toho stavu, keď nevieš byť nahnevaný a sa uvoľníš, zabudneš, ale to už je len vedľajší efekt. To prvé je dostať sa z bežného života, kde sa premiestňuješ z bodu A do bodu B po priamke do 3D dimenzie. Tá nás jednoducho od pradávna fascinuje a chceme ju zažiť. Aj preto sme začali lietať.

Nástroje

Rozumiem. Poďme teraz na tie rozdiely medzi túrami v zime a v lete?
Kým v lete v podstate používaš len ruky a nohy, v zime ťa čaká aj náčinie. Stúpacie železá, teda mačky, cepiny, špeciálne oblečenie.

Z pohľadu klienta to znamená presne čo?
Musíš sa ho naučiť používať. Ako ho držať, ako sekať do ľadu a tak ďalej. Horský vodca ťa to zase musí vedieť naučiť. Iba v tomto samotnom máš v zime širší zážitok.

Viac disciplín

Je potom zima akosi bohatšia na možnosti, čo sa dá robiť?
V zmysle, že máš viac disciplín, ktorým sa venuješ, áno. Je tu peší zimný výstup, lezenie v ľade, skialpinistické lyžiarske túry, alebo výstup na lyžiach, teda keď vlečieš lyže na chrbte, aby si sa potom spustil zo štítu.

Lezenie v ľade, máme na to dosť miest?
Áno, či už v Tatrách, alebo aj v Slovenskom raji.

Sú potom pre bežného turistu – laika zimné túry náročnejšie?
Netreba sa báť, ľudí povzbudzujem, vždy vyberieme, čo sa komu hodí. Všetko sa dá naučiť krok za krokom, nič netreba stihnúť za jeden deň. Niektorí klienti ma potom aj prekvapia, kam to až dosiahnu.

Napríklad?
To ma vo vodení fascinuje azda najviac, odhaliť skryté túžby klienta, o ktorých v danom momente ani len netuší, že ich má. Najlepšie to vysvetlím príbehom.

Sem s ním!
Prišla za mnou klientka, ktorá ešte nikdy nestála na skialpových lyžiach. Tak sme začali. Prvá krátka túra, prvá o čosi dlhšia a dlhá túra, prechod. A tu zrazu o dva roky mi posiela fotku zo skialpového prechodu Hautte Route zo Chamonix do Zermattu, čo je jeden z najnáročnejších zimných trekov.

„Zima odhalí skryté túžby, o ktorých ešte netušíme.“

Marek Trávniček

Teda, to čo ťa baví, je takto zvyšovať výkony ľudí?
Vidieť, ako človek zisťuje, že ho to láka, ako sa postupne otvára tá jedna a druhá matrioška jeho ďalších túžob a cieľov.

Povedia ti potom klienti, že takéto pokračovanie prvej túry nečakali?
O tom celý čas hovorím, že ide o ich skryté túžby, ktoré sami pred sebou ešte neobjavili. Raz mi jeden klient povedal, že na Vidlové sedlo nejdeme, tam si netrúfa. Ja som mu nič nepovedal, iba rok sme chodili ťažšie a ťažšie túry, až prišla chvíľa, keď sme na ten hrebeň vyliezli. A to tak, že on už nemal strach, naopak, bol úplne uvoľnený a si to užíval.

Rok mu stačil na posun jeho hraníc?
Áno, a tým, že sa zlepšíš, môžeš potom zažiť ešte viac.

Šesťhlavý drak

Vráťme sa k zime samotnej. V čom ešte mení prácu a úlohy horského vodcu?
Zimným počasím prináša viac technických výziev. Je to ako keď riadiš auto v lete a v zime. V zime je to náročnejšie.

O aké výzvy ide?
Sneh môže byť hlboký, ty sa prebáraš a stojí ťa to viac síl. Alebo môže byť naopak tvrdý, alebo rovno natrafíš na ľad. Musíš dávať pozor na lavínové riziko. Kto zažije, nezabudne na zimný vietor, ktorý drasticky znižuje pocitovú teplotu. Ak do vetra aj sneží, potom…

Prichádza fujavica?
Presne tak a ty stratíš orientáciu a nevieš kde si. Áno, máš GPS a buzolu, ale i tak v notoricky známom teréne na chvíľu zablúdiš. Niekde máš úplne slnko, ale je taký mráz, že hrozia omrzliny. Sú ale aj také dni, že vďaka snehu paradoxne výstup a zostup je ľahší ako v lete. Ale to sa vie rýchlo zmeniť.

Oproti letu v zime teda treba číhať na viac rizík?
Nejde ani o počet, ale ich nepredvídateľnosť. V lete máš skaly, ktoré sú rovnaké a vieš o nich. Áno, príde búrka, ale tú vieš predvídať, respektíve sa postupne ohlási. V zime ale čelíš, ja ho nazývam šesťhlavému drakovi.

Prečo šesťhlavý drak?
Zvládneš jednu takú situáciu a už si myslíš, že si v pohode a znenazdajky sa objaví ďalší z problémov, ktorý som spomínal. Si napríklad na peknom prašane, tešíš sa, ale prejdeš za roh a objavíš sa na teréne, kde sa môže hocikedy odtrhnúť dosková lavína. Zima je vskutku pekný challeange (výzva)… (smiech)

Aby sme ale zase ľudí od zimy nevystrašili, ako sú tieto drakove hlavy zvládnuteľné?
Ja ľudí na zimné túry veľmi povzbudzujem. Sú to tie skúsenosti a znalosti vodcu a jeho opatrenia, ktoré riziká extrémne minimalizujú. Ak to vyžaduje situácia, idú s dvoma klientmi miesto jedného až dvaja vodcovia, alebo túra sa úplne zruší. Nakoniec aj v tých zimných komplikáciách sa nachádza tá ďalšia krása túry, prečo tam ideš. Natrafíš na fujavicu a len pri nej si naozaj vychutnáš návrat na chatu (smiech).

Srdcovky

Je niečo špeciálne, čo máš na zimných túrach vyslovene rád?
Hmmm, …. (rozmýšľa). Mám rád zimné tatranské prechody so skúsenými zahraničnými turistami, ktorí prechodili Alpy, Himaláje, Andy. Keď vidíš ich úžas z tej výnimočnosti Tatier, ktorú nečakali, teda tú výnimočnú blízkosť a dostupnosť toho, čo iné veľhory skrývajú vysoko a ďaleko, na to sa vždy teším, ako im môžem to prekvapenie naservírovať.

Tak si to pekne povedal, že musíš dať ešte jednu vec (smiech). S čím nás ešte zlákajú zimné túry?
Keď som spomínal tie nástroje pri zimnej túre …ich samotný fenomén, keď si ho na chvíľu uvedomíš. Že človek je z prirodzenosti ten „Tool Creator“, tvorca nástrojov, že ak nevie lietať, tak vymyslí nástroj, aby mohol. Že cez nástroje dokážeme potom úžasné veci, že ich musíš používať a zdokonaľovať.

Hovoríš o mačkách, lyžiach a cepinách?
Áno, ľadopád by si len rukami a nohami nevyliezol. Nástroje samotné sú ďalší dôvod, prečo nás to láka vyskúšať, lebo máš ten nástroj. Už pracuješ v mysli aj s ním. Porovnávajúc, v lete sme skôr turisti naturisti a v zime tvorcovia nástrojov, keď ich zdokonaľujeme a objavujeme.

A zdokonaľujú sa?
Bezpochyby. Mačky boli niekdy bez predných hrotov, tie teraz umožňujú liezť vertikálne, sú aj ľahšie. Zvyšuje sa kvalita lyží, znižuje ich váha. Rovnako hmotnosť cepín, mení sa ich zakrivenie, zdokonaľuje ich držanie. To zdokonaľovanie sa nikdy nezastaví.

Napriek všetkému letné vodenie a záujem turistov je asi oproti zime väčší?
Asi áno, ale záujem sa celkom vyrovnáva. Tým, že sa zdokonaľuje vybavenie a oblečenie. Veľa sa o zimných túrach hovorí, ľudia chcú zažiť viac.

Kto je Marek Trávniček

• Horský vodca
• Predseda Národnej asociácie horských vodcov SR
• Žije v Hornom Smokovci
  Popri tom stíha aj iné aktivity
• Športový tréner so špecializáciou na tréning po zraneniach
• Manažér 1. FC Tatran Prešov
• Má rád hokej, bicykel, hru na piáno a divadlo

The post Čo všetko zažijete s horským vodcom v zime? appeared first on Modrá Lanovka.

Reakcie ľudí na premiéru Festivalu horských filmov Banff v Tatrách boli také povzbudivé, že partiu okolo Roba Gálfyho ani nenapadlo nepokračovať druhým ročníkom.

Nadšenci filmov o horách sa tak po roku znova stretnú 28. decembra. S jednou zmenou, projekcie sa sťahujú zo Smokovca do krytej haly Teniscentra v Tatranskej Lomnici.

Festival ponúka 11 snímok v dvoch filmových blokoch. Pri Banff World Tour ide o filmy, ktoré najviac bodovali a vyhrávali na materskom festivale v Kanade.

Lyže, ľadová voda a snowboardy

„Na navnadenie môžem napríklad spomenúť film 2,5 milióna. Rozpráva príbeh Aarona Ricea, ktorý sa rozhodol utiecť z preplnených lyžiarskych stredísk zlyžovaním 2,5 milióna stôp (762 tisíc výškových metrov) v divej prírode, čo je 200-krát výstup na Mount Everest zo základného tábora,“ hovorí Robo Gálfy, otec myšlienky priniesť Banff do Tatier.

Film Johanna zase ukazuje, ako sa aj do 4-och minút zmestí pútavý príbeh. Konkrétne o potápaní bez kyslíkovej masky v ľadovej vode. Snowboardistov poteší film Tsirku o troch fanatikoch, ktorí sa rozhodli zísť rovnomerný ľadovec na hraniciach Aljašky a Yukonu.

            
Hámor                                  Gálfy                                 Lučivjanská

Pýtajte sa Hámora

Tatranský Banff ale nie je len o filmoch. Populárne je rozprávanie známych hostí. „Tento raz príde horolezec Peter Hámor hovoriť o Korune Himalájí, teda o výstupe na 14 osemtisícoviek sveta. Podstatné je, že slovo sprevádzajú obrázky a najmä možnosť klásť Petrovi rôzne otázky,“ spresňuje Robo. Minulý rok malo napríklad veľký ohlas rozprávanie o histórii skialpinizmu v Tatrách.

Stretnúť kamarátov z hôr

Riaditeľka organizačného výboru festivalu Dáša Lučivjanská zdôrazňuje ešte jeden moment, ktorým ju akcia púta. „Všimli sme si, že ľudia si užívajú aj prestávky medzi blokmi, lebo sa môžu stretnúť s kamarátmi z hôr, ktorých možno nevideli aj polroka. Porozprávať, čo je nové, zaželať si veselé sviatky,“ hovorí.

              Na Banffe sa nenudíte ani počas páuz medzi filmami.

Spolu s Robom hovoria o dobrom pocite. „Aj keď ide o niekoľkodňovú fušku s prípravou, radosť ľudí na konci z programu a stretnutí stoja zato.“

Aj tentoraz čaká návštevníkov tombola o rôzne športové a gastronomické ceny. Tí, čo sledujú trendy v športovej móde a vybavení, si pozrú výstavu noviniek značiek Patagonia, Ski Trab, ABS Airbag a Dynastar. Stretnúť sa a prehodiť slovo bude možné aj s českým himalájistom Jozefom „Pepinom“ Šimůnkom.

Praktické informácie:

Kde kúpim lístky?

• Intersport Gálfy Horný Smokovec
• Intersport Gálfy OC Fórum Poprad
• Recepcia Hotel Simi – Teniscentrum Tatranská Lomnica

Koľko stojí lístok?

• Predpredaj 5 eur
• Pri príchode na festival 7 eur.

Kedy začína festival?

• O 16.00 hodine 28. decembra 2018

Kde sa koná Festival?

Teniscentrum Hotel Simi Tatranská Lomnica

Filmový program:

Backyards, 2.5 Million, Where the Wild Things Play,
The Last Honey Hunter, Imagination, Johanna, Imagination, Loved By All, DreamRide, Tsirku, Stumped ((koniec rámčeka))

Fotografie v článku: Richard Droker, CC2.0 Flickr.com, Oliver Ondráš, Archív Roba Gálfyho, Tomáš Tišťan

The post „Na našom festivale si ľudia užívajú aj prestávky.“ appeared first on Modrá Lanovka.

Veľkú stopu v histórii a súčasnosti Tatier zanechávajú ale aj iné národnosti. Už len preto, že ide o hraničné hory, bolo tomu tak odpradávna.

Modrú Lanovku dlhodobo fascinovali tieto tatranské príbehy, kde sa spoločne stretávali Slováci, Nemci, Maďari, Poliaci, Gorali, …, a hútala, ako ich viac poodkryť pred súčasníkmi.

Keď Fond pre podporu národnostných menšín spustil podporu projektov pre periodickú tlač s cieľom podporiť porozumenie voči národnostným menšinám, nápad špeciálnej tématickej prílohy „Kopce, ktoré nás spájajú“ bol na svete.

Pre tých, ktorí nemajú cestu do Tatier alebo si nestihnú vyzdvihnúť jesenné číslo, si TU môžu stiahnuť si PDF verziu tejto prílohy.

Čaká vás zaujímavé čítanie.

Vydanie prílohy finančne podporil:

Komentár k titulnej foto:
Horskí nosiči Slovák Vojto a Čech Samo si na trase podávajú ruky. Ako hory dokážu ľudí spájať, vidíme v Tatrách na každom kroku.

The post Spoznajme ďalšiu dimenziu hôr appeared first on Modrá Lanovka.

Z hôr do hôr

Kamila strávila detstvo v srdci Vysokých Tatier v Tatranskej Lomnici. Dospelosť už 15 rokov žije v podhorí Kamnických Álp v Slovinsku. Keď som Kamilu nedávno stretol na túre na Zbojnícku chatu, ako vždy, začali sme kecať. Cestou hore porovnávala Tatry a Júlske Alpy. Fascinovalo ma, ako práve porovnanie s inými horami zobrazilo mnohé tatranské výnimočnosti. Preto si toto Kamiline rozprávanie nemôžem nechať len pre seba!

Vysoké Tatry verzus Júlske Alpy. Čo je iné?

Júlske Alpy sú oveľa strmšie

„V Tatrách si vždy všimnem rozdiel medzi mojou kedysi tatranskou a teraz alpskou kondíciou. Môžu za to tie nekonečné strmáky. Zvykneš si, telo sa prispôsobí a pri turistike je to výhoda,“ opisuje Kamila pocit na prvej túre po návrate do Tatier.     Kavky sú typické alpské horské vtáky. Milujú jablká.   Tam, kde sa hangy nekončia Júlske Alpy a ich chodníky sú totiž veľmi strmé a nestabilné, a tak aj túry v nich náročné na kondičku. Kamila si dodnes pamätá svoju prvú „júlsku“ túru na Českú chatu (Češka koča). „Aj v Tatrách máš úseky s takzvanými hangami, kde všetci dychčíme a potíme sa. V slovinských Alpách máš ale takýto hang na celej trase na väčšine túr,“ vysvetľuje. „Na tej túre som každú chvíľu s nádejou pozerala hore do kopca, kedy sa ten hang už konečne položí,“ oživuje si spomienky. Dá sa povedať, že v Tatrách tak pri menej náročnom tempe človek stíha viac vnímať krásu hôr.

Júlske Alpy sú svetlé

Veľký rozdiel predstavuje farba pohorí. Júlske Alpy sú podľa Kamily svetlé, akoby mladé, a Tatry modro mystické. Tatrám dominuje modro-tmavozelená až zelenosivá farba. „Aj pre farbu sa mi zdajú Tatry oveľa viac mystickejšie, tajomno prechodom hôr naozaj cítiš a prežívaš,“ hovorí. Traverzom Bohinjskými kopcami rozdiel farieb a svetlosti pekne vidno.

Vysvetlenie podáva žula

„Neviem to porovnať s inými žulovými pohoriami, v iných som ešte nebola, ale vápenec a pocit z neho nie je žula,“ opakuje základný rozdiel oboch pohorí. Práve vápencový základ Júlskych Álp spôsobuje i ďalšie odlišnosti: „Nemajú tam plesá, skôr len také menšie jazierka. Miesto potokov zase poznajú takzvané „hudourniky.“ Ide o korytá, ktoré presychajú a vodou sa naplnia len po búrke, alebo na jar pri topiacom sa snehu. Kamila vystupuje na „žulový“ Lomnický štít. Na obľúbený končiar má ale i takýto prekrásny pohľad priamo z kuchyne! V Tatrách prežila detstvo v romantickej chalúpke priamo v lese. 

Srdcovka Tatranské chaty

Na Tatrách sa Kamile páči, že vysokohorské chaty sú otvorené celý rok. „V Tatrách je len jedna chata, čo sa zatvára na zimu (Chata pod Rysmi) a v Júlskych Alpách iba jedna, čo ostáva v zime otvorená,“ smeje sa.   Kamilu prekvapuje ale najmä rozdielny vzťah chatárov ku chatám. Kým u nás byť chatárom je prestíž, o toto povolanie je bitka, v Slovinsku ako keby na chatách podľa Kamily pracovali tí, čo si nenájdu nič lepšie.   „Vidíš to napríklad na Chate pri Zelenom plese, ako ju vylepšujú a skrášľujú. Alebo to vidíš v očiach chatára Viktora Beránka, ktorý by bez chaty asi nevedel žiť,“ hovorí Kamila. To, že práve chaty budia v Kamilinej mysli takú pozornosť, nie je náhoda. Na Chate pod Rysmi si odkrútila pár sezón ako brigádnička. Pod milovanými Rysmi. Pre Kamilu v horách dimenzie miznú, ostáva prázdnota a sloboda.   Všetko má však svoje výnimky a situácia sa aj v Slovinsku začína meniť. Ak by ste predsa chceli nájsť v Slovinsku chatu s „horskou“ dušou, treba ísť na „Kriške Pode.“ Tú chatu vychvaľujú aj domáci a vážia si srdečný vzťah tímu k horám. Od tohto leta má nového chatára aj Kranjska koča na Ledinah a aj tu to vyzerá sľubne.

Krok hore, dva naspäť

Znova, vďaka vápencu, sú turistické chodníky v Júlskych Alpách menej pevné. „V čase menia polohu, je na nich suť, bez paličiek je to zábava – krok hore, dva kroky naspäť. Tatranské chodníky sú potom pre mňa ako asfaltové“ smeje sa. Znova určitá výhoda Tatier.    V Slovinsku to bez palíc nejde. Kamila si vybehla na raňajky na Malú Mojstrovku. V pozadí Velika Mojstrovka.

Júlske Alpy sú ale tiež nádherné

Kamila prosí čitateľov, aby jej porovnávanie Gerlachu s Triglavom nepochopili zle: „Júlske Alpy sú tiež nádherné, sú to predsa hory, určite tam treba ísť! Keby tam tie Alpy neboli, tak tam nie som. K životu hory potrebujem,“ spresňuje. Ak nemôže ísť na veľké túry, cez týždeň využíva na vybehnutie aspoň kopček Sveti Jošt nad svojim mestečkom Kranj. Na Slovinsku sa jej páči, že všade má človek blízko do prírody. „Ide o veľmi podobnú krajinu ako Slovensko so známou výnimkou, že my nemáme more.“ Na „Velikom vrhu“ s priateľom Tomažom.

Žijete tu v luxuse, ktorý má málokto!

Kamila bez mučenia priznáva, že jej porovnanie s takým pozitívnym výsledkom pre Tatry má i subjektívne motívy. „Tatry sú moja sdrdcovka, lebo ak sa niekde narodíš a prežiješ tam pekné detstvo, cítiš potom pri návratoch, ako ti to miesto dáva veľkú energiu. Áno, do Tatier sa chodím aj nabíjať. Sú krásne!,“ vyznáva sa. Kamila si tatranský luxus uvedomuje aj na dvore svojho domu. Pred odchodom do Kranju sa s Tatrami pohľadom rozlúči, aby sa o rok vrátila znova.

„Hore zažívam hlboký pocit slobody“

Upresňuje ešte jednu vec. „Nad hranicou lesa v Tatrách cítim hlboký pocit slobody.“ Nuž, netreba hádať, čo robí, keď príde domov pozrieť rodinu 🙂   Tatrancom pripomína, aby si uvedomili, čo znamená ten luxus, môcť žiť na takom mieste. Keď jej kontrujem, že občas utekám z tatranského ticha do Krakova zažiť hluk rušných uličiek, povie áno, rozumiem, lepšie ale utekať občas z Tatier do Krakova, ako z Krakova do Tatier za prírodou. Zamyslím sa a musím jej dať za pravdu. 🙂

Príhoda, ktorú stvorí len život

Ak Tatranec rozpráva po slovinsky, vie k sebe pritiahnuť i neuveriteľné a vtipné príhody, na ktoré sa dlho pamätá. Kamila išla na Kôprovský štít. V doline stretla skupinku oddychujúcich turistov. A tu, predstavte si, jeden z nich práve skrýval plastový sáčok za kameň. Tak, aby to nik nevidel. Cestou na Kôprovský štít Kamila zistila, že čistota hôr jej nie je vôbec ľahostajná. Foto: Zuzana Tengy „Ako dieťa odchované na akciách „Čisté hory“ vo mne v tom momente vzbĺkol ten plamenný pocit, že hory musia ostať čisté. Bez okolkov som mu povedala: „Prepáčte, tá fólia za kameň nepatrí, odneste si ju so sebou do doliny!“   A on mi bez pohnutia len ukázal na tričko Slovinského turistického zväzu, že veru ja vám nič nerozumiem, ja som Slovinec, takže sa ma to netýka. Kamila na to: „Ni problema“ a celú výčitku mu zopakovala po slovinsky.

Stratil dych

Slovinský hriešnik z toho ostal šokovaný. „Až úplne stratil dych. Plast zobral späť a pred celou skupinou sa veľmi, ale veľmi hanbil,“ spomína Kamila. Slovincov je len 2 milióny. Preto stretnúť cudzincov rozprávajúcich ich jazykom je pre nich úplne nezvyčajné.   Zaujímavý bol záver príhody. Skupina Kamilu zobrala autobusom domov do Slovinska. „Chudáčisko, celou cestou do Slovinska sa na mňa ani nepozrel. Azda to bola pre neho aj lekcia, že Tatry sú dobre strážené,“ smeje sa.

Ako sa ale Kamila ocitla v Slovinsku?

Žiaden premyslený plán, idem tam žiť. Na výlete do Ľubľany stretla Slovinca, do ktorého sa zaľúbila. A v krajine už zostala. Pracuje v škôlke ako špeciálna pedagogička. Po desiatich rokoch zmenila hlavné mesto Ľubľana za podalpský Kranj. Jedna prechádzka centrom Ľubľany a oslovenie neznámym domorodcom zmenilo Tatranke adresu na dlhé roky dopredu.

Rozmýšľa už väčšinou po slovinsky.

Teraz však kvôli doplnkovému štúdiu v Bratislave používa rodný jazyk častejšie. Konkrétne si osvojuje metodiky terapie hrou. „Je to super, lebo v Slovinsku ako mnoho iných okrajových oborov tento nemajú a deťom v ťažkých životných situáciách, po traumatickom zážitku, alebo s vnútornými tlakmi z rôznych iných dôvodov dáva veľké možnosti pomoci,“ vysvetľuje. V slovinských médiách už na tému poskytla niekoľko rozhovorov.

Horalky častejšie

Cesta do Bratislavy raz za dva mesiace prináša ešte jednu výhodu. „Kým doteraz som si kupovala veľkú zásobu horaliek na celý rok, teraz mi stačí robiť si menšie zásoby,“ prezrádza, čo je v Slovinsku pre Slováka nenahraditeľné.   Na záver Kamila pridáva sľúbené tipy na turistiku do Júlskych Álp:

Kam v Slovinsku? Päť najlepších túr v Júlskych Álpách

1. Debela peč (z Pokljuky)

Charakteristika: Debela peč je ľahká až stredne náročná túra (kondične), vhodná aj pre deti. Prečo ísť? Čakajú vás prekrásne výhľady na Triglav a susednú Rjavinu z južnej strany. Toto video vysvetľuje, prečo Kamila dáva Debelu peč na prvé miesto a o akých výhľadoch to hovorí.

2. Vogel – Komna (z Bohinja)

Charakteristika: Túra z lyžiarskeho strediska Vogel na chatu Komna je stredne náročná (kondične), vhodná aj pre deti. Túra zaberie asi 5 hodín chôdze. Prečo ísť? Túra vedie po vrstevniciach a výškový rozdiel je na slovinské pomery malý. Do východiskového bodu sa dá vyviezť lanovkou a sedačkou. Z Vogelu je krásny výhľad aj na známe Bohinjske jazero. Ak poznáte Jazero Bled, bude sa vám páčiť aj toto. Foto: Phil McIver

3. Planina Korošica / Veliki vrh

Charakteristika: Planina Korošica a na Veliki vrh je stredne náročná túra (kondične). Prečo ísť? Hlavne na jeseň je oblasť východných Kamnických Álp očarujúca – je plná smrekovcov opadavých. Nechodieva tam veľa ľudí, je tam pokoj a opäť krásne výhľady na okolité hory (Ojstrica). Cestou na „Veľký štít“

4. Ratitovec (zo Železnikov)

Charakteristika: Chata aj rovnomerný štít Ratitovec zo Železníkov je ľahká túra, vhodná aj pre deti. Prečo ísť? Poldňová túra (cca 1,5 hodiny jedným smerom) na dni, keď sa nedá alebo nechce ísť vyššie. Z chodníka cez Povden sa ponúkajú krásne výhľady na Bohinjske hory a na chate majú výborné flancaty – pravouhlé ploské deravé šišky. Na Ratitovec sa dá vystúpiť aj v zime alebo skorú jar. Takto potom vyzerá výhľad.

5. Kranjska chata na Ledinah cez Českú chatu (z Jezerského)

Charakteristika: Náročná túra (technicky). Prečo ísť? Chodník spája dve chaty (Kranjska a Češka koča) na severnom úbočí Kamnických Álp. Z oboch chát sa dajú robiť nádherné (a náročné) túry na okolité vrcholy. Sama túra má charakter ľahkej feraty, je to výzva pre telo aj pre hlavu. Takto to vyzerá hore na „Velikom vrhu“ a takto z neho krásne vidíte na Ostricu. Dovolenka Slovinsko vyzerá tiež na dobrý nápad.

Júlske Alpy: Praktické rady

Ak sa aj na podnet Kamiliných tipov vyberiete do Slovinska, tu je zopár praktických rád:

• Všetky chodníky sú otvorené. Povinnosť ísť niekde len s horským vodcom tam neexistuje. Na druhej strane na ťažšie trasy sa akosi prirodzene vyberú len skúsení turisti.
• Júlske Alpy ponúkajú množstvo trás, kde nikoho nestretneš, ak máš náladu byť práve v divočine.
• Výborný prehľad všetkých trás a chodníkov ponúka portál www.hribi.net. V preklade kopce. Hoci je len v slovinčine, pomôže Google translate.

Slovensko-slovinský horský slovníček

chata (horská) – koča kopce – hribi štít – vrh dolina – dolina jazero – jezero pleso – gorsko jezero les – gozd priesmyk – prelaz rieka – reka chodník – pot značka – markacija žľab – žleb lanovka – žičnica  (Modra Žičnica) palice – palice mačka (horská) – dereza traverz – prečenje vodopád – slap    (Foto: Ak nie je uvedené inak, archív Kamily Hollej a Modrej Lanovky. Text: Tomáš Tišťan)   Podobné témy: – Tatranec i na ostrove hľadá úzke strmé kuloáre – Aké to je, keď sa Tatranec zakorení na Komorských ostrovoch?

The post Slovinská Tatranka nezvyklo porovnáva Tatry a Júlske Alpy appeared first on Modrá Lanovka.

Byť v Tatrách a nenavštíviť aspoň niektoré je veľká škoda. Či už ste veriaci, alebo nie.

Každý jeden má niečo veľmi výnimočné a čarovné. Modrá Lanovka vám povie čo.

Kostol Starý Smokovec

Prehľad tatranských kostolíkov sa nedá začať inak ako v Starom Smokovci.

Aj podľa správcu farnosti Vysoké Tatry Róberta Tokára je najtypickejší tatranský.

Nejde však iba o architektúru, ktorá je výnimočná.

“Sú kostoly, do ktorých keď vstúpite a nemá to každý, zrazu vás ten kostol donúti na chvíľu kľaknúť a stíšiť sa. A myslím, že v Starom Smokovci máme práve takýto,” hovorí pán farár.

„Neviem, čím to je, ale je to dar. Možno to bude miliónmi modlitieb, ktoré ľudia pod jeho strechou odriekli,“ zamýšľa sa ďalej Tokár.

Áno, ide o ďalší rozdiel oproti kostolom v bežných slovenských dedinkách. Do tých tatranských prúdia aj turisti, spozná ich tak oveľa viac ľudí.

Zaujímavosti a fakty

• Ide o druhý najstarší kostol v Tatrách, dokončený v roku 1888.
• Umelecky výrazné sú sklenené vitráže od Vincenta Hložníka.
• Naprojektoval ho slávny spišský architekt Gedeon Majunke v alpskom štýle, keď drevenú konštrukciu vypĺňa murivo.
• Stavba stála vtedajších 15 000 florénov.
• Dodnes ho mnohí označujú za skvost Tatier.
• Kostol navštívila napríklad aj anglická kráľovná Alžbeta II.
• Vedľa kostola je altánok s lavicou, na ktorej sa na Sliezskom dome modlil Ján Pavol II.

Presne v tomto altánku sa modlil Ján Pavol II. Môžete aj vy.

• V roku 1929 do kostola udrel blesk a poškodil ho. V roku 1932 museli demontovať vežu, aby ale v roku 1959 postavili novú.
• Je zasvätený Nepoškvrnenému Počatiu Panny Márie s odpustom 8. decembra.
• Oltár zdobí replika gotickej Madony z Ruskinoviec. Áno, ide o dedinu, ktorú museli jej obyvatelia opustiť po vytvorení vojenského priestoru Javorina.

Praktické info:

• Veľmi ľahko ho nájdete medzi Grandhotelom Praha a stanicou lanovky na Hrebienok.
• V turistickej sezóne je otvorený aj pre verejnosť mimo bohoslužieb.
• Do altánku na lavicu, na ktorej sa modlil pápež, môžete prisadnúť i vy

Kostol Dolný Smokovec

Na druhé miesto Modrá Lanovka subjektívne kladie Kostol v Dolnom Smokovci, lebo je jednoducho nádherný.

Len pozerať sa naň zvonku a vidieť pozadie tatranskej panorámy je dôvod zastaviť sa aspoň na päť minút.

„Oproti Starému Smokovcu v ňom nájdeme oveľa rodinnejšiu atmosféru, čaro maličkého. Niečo, čo nie je megalomansky veľké, ale jednoduché, skromné a zároveň veľmi pekné a príjemné,“ prezrádza svoje pocity z kostola farár Róbert Tokár.

V poňatí stavby vidí tatranskú symboliku. „Tak, ako Tatry nie sú veľhory typu Álp, ale hory, kde dolinu a túru prejdete za jeden deň, také niečo cítiť, keď vojdete do toho kostola,“ dodáva.

Práve panorámy Lomnického hrebeňa v pozadí neuveriteľne skrášľujú pohľady na neho.

Zaujímavosti a fakty:

• Postavený v roku 1891 pre potreby tatranských hostí.
• Projektu sa znova zhostil Majunke, oproti Starému Smokovcu ale volil iný drevený štýl.
• Odpust sa koná na výročie posvätenia Lateránskej baziliky 9. novembra.
• Zasvätený je Najsvätejšiemu Spasiteľovi.
  
• Unikátny je tým, že jeho obe lode sú čiastočne vo vzduchu.
• Stavbu financovala zbierka. Prispela i arcikňažná Izabela, ktorá vyšila a darovala omšové rúcho z bieleho hodvábu a štyri umelecky hodnotné vázy.
• Víchrica z roku 2004 kostol vážne poškodila. Vežička sa udržala len na „vlásku“. Úplne ju vyhodilo z pántov.
• V roku 2013 a 2017 Ministerstvo kultúry financovalo projekt rekonštrukcie kostola.

Praktické info:

• Nachádza sa pri železničnej zastávke Dolný Smokovec, pri ktorej môžete zaparkovať auto.
• Ku kostolíku sa možno dostať buď odbočkou z hlavnej cesty Poprad – Smokovec (smerom na Smokovec odbočiť doprava), alebo mestskej cesty, spájajúcej Horný a Dolný Smokovec.
• Pre turistov mimo bohoslužieb otvorený zvyčajne nebýva. Avšak už len pohľad zvonku stojí za to.

Kostol Nový Smokovec

Aj keď ide o nový moderný kostol, ponúka toľko výnimočností, že je o ňom potrebné povedať viac.

Je veľmi atypický. Nemá klasické kostolné lavice v úzkom rade, z ktorých sa pozeráte dopredu na oltár, ale skôr akýsi „amfiteáter“. Široké hľadisko, z ktorého na kňaza pri omši vidíte zhora.

„Práve táto zvláštnosť oproti iným kostolom môže byť jeho veľkou výhodou. Na zelený štvrtok mi jeden veriaci povedal: „Prvýkrát som videl všetko, čo sa tam dole deje,“ hovorí Róbert Tokár.

V tradičných kostoloch, kde ľudia sedia v rade v laviciach, ktoré sú navyše na úrovni oltára, to nie je možné.

O čosi bližšie spolu

„V tomto kostole sú ľudia ešte o čosi bližšie spolu, všetci prítomní sa navzájom vidia,“ pokračuje farár.

Hoci to na stavbe dnes nevidno, rodila sa ťažko na etapy pre rôzne administratívne prekážky. „Obdivujem môjho predchodcu Štefana Mordela, ktorý sa nenechal odradiť a bol správne tvrdohlavý. Klobúk dolu a veľká vďaka,“ dodáva Tokár.

Svätý Peter a Pavol ešte prítomnejší

Najnovšia výnimočnosť je celkom čerstvá.

V apríli do kostola zavítala relikvia svätého Pavla a Petra, konkrétne dva malé úlomky ich kostí. Na svete je ich len do niekoľko stoviek.

„Neveril som, že sa také niečo môže podariť, ale vypočuli nás,“ neskrýva svoju radosť Tokár.

Dôvod radosti je jasný. Kostol je zasvätený práve svätému Petrovi a Pavlovi. S relikviou puto kostola s dvoma Kristovými apoštolmi ešte silnie.

Praktické info:
Aj tento kostol nájdete ľahko. Vidíte ho na ľavej strane, ak opúšťate centrum Smokovcov smerom na Štrbské pleso, pár metrov od hlavnej cesty.

Zaujímavosti a fakty:

• Umelecký obdiv vyvoláva mozaika Krista Vládcu vesmíru od krakovského umelca Maczeja Kauczinského.
• Hovoria o ňom, že bravúrne zvláda kresťanskú symboliku
• Kostol navrhol tatranský architekt Pavol Repka, známy i vďaka projektu Botanickej záhrady v Tatranskej Lomnici.

Kostol Tatranská Lomnica

Kostol poznáme aj z pohľadníc a dnes ešte viac z internetových portálov. Cesta, z ktorej vidno Lomničák a dva kostoly, je pre Lomnicu ako snímka jazera s hotelom Patria pre Štrbské Pleso. Foto symbol.

Zároveň cesta ponúka jednu z najkrajších prechádzok v Lomnici vo všetkých ročných obdobiach.

Prvé, čo napadne tatranskému farárovi Tokárovi pri lomnickom kostole, je jeho blízkosť s evanjelickým. „Myslím, že ide o veľmi pekný odkaz.“

Kostol podľa farára ešte čakajú úpravy interiéru.

„Neviem sa zbaviť pocitu, že stará kaplnka mala výraznejšiu charakteristiku kostola. Prístavba, hoci bola nevyhnutná, ubrala niečo z tatranského čara, ak si pozeráme staré fotografie,“ vysvetľuje.

Akoby podľa neho po tých prestavbách hľadal svoju tvár. V myšlienkach sa ale už rodia architektonické a dekoračné úpravy, ktoré zjednotia priestor a zosilnia odkaz.

Lomnický kostol, zasvätený panne Márii, má ale podľa farára z jeho pohľadu inú dôležitejšiu výhodu. „Tam, kde je prítomná Mária, prežívajú ľudia ešte intenzívnejší vzťah k viere,“ spresnil.

Praktické info
– Ku kostolom Modrá Lanovka odporúča vydať sa od hotela Lomnica cez mestský park. Tak zažijete spomínané panorámy.

Kaplnka Starý Smokovec

Práve v nej horskí vodcovia každý rok v deň otvorenia turistickej sezóny posväcujú svoje laná, aby každého turistu bezpečne doviedli na štít a zo štítu do doliny.

Aj preto, ale nie len v nej cítiť spätosť s horami a nezameniteľný pocit. Mnohí ju využívajú na zastavenie sa pred, či po túre.

Horský vodca Pavol Rajtár a farár Róbert Tokár pri svätení lán.

Praktické info:

• Cez deň je otvorená pre verejnosť každý deň od 9.00 do 17.00.
• Nájdete ju v samom centre Starého Smokovce medzi radnicou a Švajčiarskym domom.

Smokoveckú kaplnku nájdete „nad“ mestským úradom

Zaujímavosti a fakty:

• Postavená v roku 1847 bola druhou smokoveckou kaplnkou po dnes už neexistujúcej drevenej kaplnke Svätého kríža.
• Niektorí historici uvádzajú rok vysvätenia už 1836.
• Zasvätená je Lurdskej Panne Márii.
• Dlhé roky sa k nej konali púte z podtatranských obcí, tradíciu prerušil tvrdý nástup komunistického režimu v 50-ych rokoch minulého storočia.

Kostol Štrbské Pleso

Áno, aj Štrbské Pleso má svoj kostol, hoci mnoho ľudí o ňom nevie.

Ak by sme mali prezradiť len jednu zaujímavosť o ňom, farár Róbert Tokár neváha.

„Keď slúžime omše, za oltárom a kazateľnicou ľudia nevidia murovanú stenu, ale presklenú. Počas omše, aj mimo nej majú krásny výhľad na Nízke Tatry a Kráľovu hoľu. Znova niečo nezvyčajné, čo som zatiaľ inde nevidel, dotvára prežitie danej chvíle,“ spresnil.

Repro foto: Farnosť Vysoké Tatry

A zo všetkých tatranských kostolov treba práve pri štrbskom najviac odhŕňať sneh.

Zaujímavosti a fakty:

• Kostol je zasvätený povýšeniu Svätého kríža.

Praktické info:

• Kostol sa nachádza medzi železničnou stanicou a Malým Štrbským plesom. Od hlavnej cesty sa k nemu dostanete po Móryho ceste.

Kostol Tatranská Polianka

Ide o najmladší kostol v celých Tatrách, prerobený z budovy bývalej pošty najmä kvôli veriacim pacientom z polianskych liečebných ústavov.

Fara má s kostolom ďalšie plány kvôli dôležitosti miesta, ktoré v súvislostiach vysvetľuje farár Róbert Tokár.

„Mať sakrálny priestor na trase výstupu na najvyšší štít krajiny je povinnosť pre nás Slovákov. Svoje zohráva aj návšteva pápeža Jána Pavla II. na Sliezskom dome,“ vysvetľuje. Kostol tak čaká na svoju ďalšiu víziu. Náčrty na skicách už sú.

Ak vyjdete na najvyšší Gerlach a potom zídete, mnohí potrebujete miesto, kde poďakovať pánu Bohu.

Praktické info:

• Kostolík nájdete na hornej strane hlavnej cesty pri vstupe do Polianky zo Starého Smokovca.

„Sväté omše na vysokohorských chatách“

alebo „V horách sme bližšie k Bohu“

V Tatrách sa slávia bohoslužby aj na vysokohorských chatách vysoko pri štítoch. Ide o ďalší fenomén, ktorý logicky poznajú len Tatry.

Myšlienka slávenia týchto „vysokohorských“ omší podľa Róberta Tokára pramení z myšlienky:

„V horách má človek bližšie k Bohu“

„Naozaj, v horách sme k Bohu bližšie a nie je to len nadmorskou výškou, ako by sa zdalo…,“ pokračuje.

Čím teda?
„V horách sme duchovnejší, dokážeme sa pozdraviť jeden druhému. Je to prostredím, chodíme po chodníkoch, zrazu sa na svet pozeráme inak,“ vysvetľuje farár Róbert Tokár.

Práve vďaka horám podľa Róberta dokážeme prepnúť na pomalšiu rýchlosť, vraciame sa k tomu, čo vlastne sme. Že sme ľudia a nie len prijímatelia konzumu.

„V horách v tej výške zrazu zisťujeme, že na to, aby sme žili, nám naozaj až tak veľa netreba. Prestávame sa sústreďovať na veľkosť obsahu peňaženky a zaujíma nás viac veľkosť nášho srdca,“ povedal.

Aj preto farnosť Vysoké Tatry počas roka slávi omše aj vo výškach.

Takto vyzerá svätá omša tam hore. Sliezsky dom v lete 2016.

Poďme sa spolu prejsť hore

„Poďme sa spolu prejsť a ísť tam chváliť pána Boha je presne to, k čomu hory vyzývajú. Ako vyjde človek hore, naozaj si viac uvedomí, že je živý a zdravý. Preto aj bohoslužba je tam v tomto smere hlbší zážitok,“ vysvetlil.

Že na týchto slovách je vskutku veľa pravdy, dokazuje aj to, že na vysokohorské omše chodia aj domáci Tatranci a nie len turisti

Praktické info:
– Sväté omše sa usporiadavajú na týchto chatách:

1. Sliezsky dom
2. Chata Plesnivec
3. Chata pod Soliskom
4. Chata pod Rysmi

Dátumy nie sú pevné, každé leto vyjde sviatočný deň inak.

Aktuálne termíny visia na nástenke pri vchode do kostola svätého Petra a Pavla v Novom Smokovci.

Dozvedieť sa ich začiatkom leta možno aj na FB stránke „K výšinám“.

„Hore sme bližšie k Bohu“ preciťoval aj Ján Pavol II. Či už za mladých čias ako turista alebo v roku 1996 na Sliezskom dome ako pápež.

Aj keď už mimo farnosti Vysoké Tatry, k tatranským kostolom musíme zaradiť prinajmenšom ešte dva.

Kostol Tatranská Javorina

Ďalší skvost horskej sakrálnej architektúry.

Podľa neoverených historických údajov architektúru kostola ovplyvnil práve kostol z Dolného Smokovca. Dal ho postaviť knieža Hohenlohe, hoci bol evanjelik.

Zaujímavosti a fakty:

• Postavený v roku 1903.
• Zasvätený svätej Anne, patrónke drevorubačov.

Praktické info:

• Kostol nájdete veľmi ľahko. Cestou zo Ždiaru do Poľska sa stačí v Tatranskej Javorine pozerať na ľavú stranu.
• Prehliadka kostola je možná každý štvrtok na objednávku. Prvý vstup začína od 11:00 a posledný o 14:00.
• Kostol patrí do farnosti Ždiar.

Kostol Tatranská Kotlina

Vskutku prekrásna stavba kostola očarí každého milovníka hôr. Stačí sa pozerať a vychutnať si pohľady.

Zaujímavosti a fakty:

• Postavený v roku 1891.
• Naprojektoval ho levočský architekt Anton Mueller.
• Zasvätený je Nanebovzatiu Panny Márie.

Praktické info:

• Kostol nájdete veľmi ľahko. Nachádza sa hneď vedľa hlavnej cesty z Kotliny do Ždiaru pri križovatke na Lendak na „druhej strane“ cesty od jaskyne.
• Aby ste kvôli nazretiu na budovu nemuseli platiť parkovné, dá sa zastaviť za „odbočkou“ na Lendak na zväčšenej krajnici cesty. Ku kostolu je to len pár metrov.

Evanjelický kostol Nový Smokovec

Ide o úplne najstarší tatranský kostol, postavený v roku 1887.

Farár tatranského evanjelického zboru Pavel Kušnír pri jeho opise rád začína myšlienkou a citátom svojho predchodcu Jána Greša. „Naši evanjelickí predkovia vo Vysokých Tatrách stavali kostoly pod tatranskými vrcholmi a štítmi, pamätajúc na to, že sa v nich vždy v prvý deň po sobote uskutočňuje niečo jedinečne vrcholné.“

O dvoch tatranských evanjelických kostoloch ale sám rozpráva veľmi pútavo, vrátane ich histórie. Vyberáme aspoň základné fakty.

Ide o úplne najstarší tatranský kostol, postavený v roku 1887.

Pavel Kušnír

Malý, skromný, útulný

Zaujímavosti a fakty:

• posvätený 24. júla 1887, stal sa tak úplne prvým kostolom v dnešnom meste Vysoké Tatry
• pôvodne išlo o rodinnú kaplnku rodiny Szontaghovcov. Kostol dal postaviť veriaci lekár Mikuláš Szontagh, ktorý založil smokovecké klimatické kúpele
• v krypte pod kostolom je pochovaný spolu so svojimi blízkymi
• kryptu je možné navštíviť pri ohlásení na Evanjelický a.v. farský úrad v Novom Smokovci
• počas socializmu ju vtedajší „mocipáni“ nechali zamurovať, pretože sa na Szontaghovcov malo zabudnúť
• prečo bola nanovo otvorená, sa môžete dozvedieť pri jej návšteve

Praktické info:

• prehliadka krypty a kostola sa koná počas letných prázdnin vo večerných hodinách, po dohode sa môže ale uskutočniť aj mimo sezóny
• záujemcovia sa pri prehliadke dozvedia niečo viac z lokálnej tatranskej histórie
• služby Božie sa konajú každú nedeľu o 10.10 hod.

Evanjelický kostol Tatranská Lomnica

“Nejeden návštevník je interiérom veľmi očarený v zmysle hesla: V jednoduchosti je krása. Stal sa až natoľko vyhľadávaným, že si ho mnohí snúbenci volia za svoj svadobný kostol. Aj preto dostal prívlastok „svadobný,” hovorí o lomnickom kostole farár Pavel Kušnír.

Lomnický kostol ľudí očaruje krásnou jednoduchosťou. Obľúbili si ho i novomanželia.

Kostol je aj neodmysliteľnou súčasťou panorámy Tatranskej Lomnice a ústredným motívom mnohých pohľadníc.

V roku 2017 do kostola inštalovali nový organ, zhotovený v Rakúsku k 115-im narodeninám kostola, i pri príležitosti 500. výročia reformácie.

Zaujímavosti a fakty:

• kostol bol posvätený 3. augusta 1902
• pôvodne slúžil dvom kresťanským cirkvám – Evanjelickej a.v. a Reformovanej
• dali ho postaviť dve slavónske grófky, sestry Katarína a Jolana Pejacevisch, jedna bola evanjelička a druhá kalvínka
• v auguste 1981 kostol zasiahol ničivý požiar, kedy zhorela celá šindľová strecha, dokončená práve v ten deň
• interiér kostola po požiari bol zjednodušený a nahradený veľmi jednoduchým vnútorným zariadením s mramorovým stolom ako oltárom a nad ním visiacim dreveným krížom

Hory nás naozaj spájajú

Všimli ste si, že viackrát spomíname symboliku zbližovania dvoch cirkví? Katolíkov a evanjelikov?

• Blízkosť dvoch kostolov v Tatranskej Lomnici.
• Evanjelik Hohenlohe dal postaviť katolícky kostol v Javorine.

Ako hovorí nadšenec tatranských kostolov Pavol Stano z Nového Smokovca, týmito dvoma príkladmi to nekončí. Tu Stano ponúka ďalšie:

• Na stavbu prvej katolíckej kaplnky horlivého katolíka grófa Štefana Csákyho nahovoril evanjelik Tomáš Tobiáš Mauksch.
• Evanjelik Johan Georg Rainer na svojom prenajatom pozemku dal postaviť súčasnú smokoveckú kaplnku v spolupráci s katolíckym prepoštom Dominikom Bijacovským.
• Katolícky a evanjelický kostol v Tatranskej Lomnici majú jedného architekta – už spomínaného Majunkeho.
• Keď v roku 1981 evanjelický kostol v Tatranskej Lomnici postihol požiar, katolícka fara ponúkla svoj susedný na evanjelické omše.
• Susedmi tak, že si vidia do okien, sú aj najstarší (evanjelický) a najmladší (katolícky) kostol v Novom Smokovci.

Niekto môže namietnuť, že takéto priateľské spolužitie by malo byť samozrejmosťou a že načo čo toľko o ňom rozprávať?

Stačí sa ale pozrieť len tri storočia skôr do neďalekého Kežmarku na drevený artikulárny Evanjelický kostol. Zákaz použiť čo i len jediný klinec na stavbe, či povinnosť postaviť kostol mimo hradieb mesta pripomína konfliktné časy a okolnosti vzniku stavby medzi dvoma kresťanskými vierovyznaniami.

Preto tatranské ekumenické symboliky majú veľký význam!

Cesta čarovnými tatranskými kostolmi – Zhrnutie

Rímsko-katolícke kostoly Vysoké Tatry

1. Kostol Starý Smokovec
2. Kostol Dolný Smokovec
3. Kostol Nový Smokovec
4. Kostol Tatranská Lomnica
5. Kaplnka Starý Smokovec
6. Štrbské Pleso
7. Tatranská Polianka
8. Tatranská Javorina
9. Tatranská Kotlina

Evanjelické kostoly Vysoké Tatry

1. Evanjelický kostol Nový Smokovec
2. Evanjelický kostol Tatranská Lomnica
3. Evanjelický kostol Tatranská Kotlina

The post Spoznaj krásne tatranské kostoly. Je to zážitok! appeared first on Modrá Lanovka.

Ako inak, vo svojej obľúbenej forme – knihe.

Ivan Bohuš ml. pri výstupe na tatranské štíty sa zaujíma aj o to, ako prišli k svojmu názvu. 

Prečo chceme vedieť, ako vznikli názvy tatranských štítov, dolín, plies, potokov?

Motívov môže byť viac, Ivanovej knihe ale dominuje jeden:

Ak ideme na túru a zároveň vieme, prečo sa ten štít, ktorý vidíme, volá práve tak, poznáme ten často zamotaný a záhadný príbeh za tým, zážitok z túry máme ešte o čosi väčší.

Vedieť, ako vznikali názvy tatranských plies a potokov, ktoré poznáme z túr, nás jednoducho fascinuje!

Prečo sa Žltá veža volá práve takto, je pri pohľade na snímku zistiť ľahké. Väčšina tatranských názvov ale vyžaduje oveľa náročnejšie pátranie.

ROZHOVOR S IVANOM BOHUŠOM:

Knihu teda neodporúčaš len na dlhé zimné večery, ale aj v lete pred túrou?
Áno, záujem o názvy miest, ktoré v Tatrách navštevujeme, dáva našim túram ďalší rozmer. Spestruje pobyt.

Okolnosti vzniku názvov si zisťoval niekoľko rokov popri iných projektoch a odkladal do šuplíka, alebo jednorázovo „naraz“ pred vydaním knihy?
Tu zásluha patrí môjmu otcovi Ivanovi, ktorý ako historik v roku 1996 vydal knihu s 2141 platnými názvami. Tento zoznam odvtedy dopĺňame, lebo tatranské názvoslovie je dosť živý proces. Ja som z tejto encyklopédie vybral pre milovníkov Tatier tie najdôležitejšie a najzaujímavejšie názvy a doplnil ich fotografiami.

Kačacie pleso v Kačacej doline. Povesť, ktorá dala jazeru názov, rozpráva o kačici, ktorá na jeho brehu každý rok na Jána znáša zlaté vajcia. Názov majú na svedomí zrejme hľadači pokladov. 

Stopujú históriu Tatier

Ako teda vznikajú tatranské názvy?
Z praktickej potreby. Začalo to v stredoveku, keď podtatranské obce vytyčovali svoje chotáre. Napríklad hranica Mengusoviec viedla Mengusovským hrebeňom. Keď prichádzali do dolín bylinkári, lovci, baníci, pomenovávali kvôli orientácii menšie celky. Najviac názvov vznikalo na prelome 19. a 20. storočia. Ich autormi boli prví turisti a horolezci.

Hovoríš, že aj dnes v 21. storočí vznikajú nové názvy?
Áno, horolezci, ktorí vytyčujú čoraz obťažnejšie trasy, potrebujú do svojich schém vyznačiť ďalšie ešte detailnejšie objekty, rôzne vežičky, ihly, štrbiny a piliere.

Je pri takomto vzniku názvu nejaká súťaž? Čo rozhoduje, koho názov sa ujme?
Myslím, že dnes, ak horolezec prvý niečo pomenuje, nik sa to po ňom už nesnaží zmeniť. Súťaž je skôr vo vytýčení a vylezení tej novej trasy (smiech …) Dodal by som ešte ….

Áno?
Teraz už útvary horolezci nepomenúvajú podľa seba, ale vychádzajú z charakteru cesty, alebo zážitkov. Napríklad: Oči plné machu.

Na Ľadovom koni. Ak hľadáte v skale koňa, zastavte sa. Názov nevznikol podľa tvaru štítu, lež podľa lezeckej techniky. Horolezec postupuje po ostrom hrebeni, akoby sedel na koni. 

Kartografov zaujímajú veľké štíty

Tieto aj malebné názvy potom preberie kartografický ústav?
Ten zaujímajú len veľké doliny a štíty. Tieto horolezecké názvy sa registrujú v rôznych lezeckých fórach, pričom najrelevantnejší je časopis Horolezec, bývalý Jamesák.

Mňa zaujala na jednej tvojej prednáške snímka ihly v Lomnickom hrebeni. Teda to, že taký výrazný a majestátny útvar nemá názov. Ak by si mal túžbu, aby si mal nejakú takúto Bohušovu ihlu, alebo ja nejakú Tišťanovu kopu, máme ešte šancu? Treba poslať list na kartografický ústav?
(Smiech) Myslím, že už nie. Ale to je dobre. Inak by to zneužívali politici a celebrity a to si len predstav. Ale teba poteším, v Slovenskom raji máš Tomášovský výhľad.

Napríklad ale táto ihla nepotrebuje názov?
Takých ihiel je veľa. Ak ich opíšeme, ihla na takom a takom mieste, postačuje to. Ak teda nejde o orientačný bod.

Návrh -ky na premenovanie na Bohušovu ihlu pravdepodobne neprejde.

Mali ste s otcom nejaký tvrdý oriešok, že k vysvetleniu nejakého názvu ste sa nemohli a nemohli dopátrať?
Veľa názvov ostáva sporných. Napríklad je Kôprova dolina pomenovaná po kôprovníčku bezobalovom, alebo po ťažbe medi, po nemecky kupfer? Hincovo pleso je podľa Hinzen, teda po starom baník, alebo ide o meno konkrétneho pastiera?

Je šanca, že sa tieto dilemy rozlúštia?
Myslím, že nie. Skôr to ostane v rovine večného sporu, alebo niekto príde s ďalšou teóriou. Niektorí zástancovia vedia tú svoju veľmi vášnivo obhajovať …

… ako?
Ak nemám pravdu, dám sa ukameňovať, alebo mi môžu odťať ruku. Aj takéto argumenty padajú. (smiech …)

Kajúcnici v lokalite Veľkej Svišťovky. Treba niečo vysvetľovať? 

Rysy nie sú rysy

Zažil si pri bádaní aj nejakú úsmevnú príhodu?
Pre mňa je ňou Spismichalova dolina, ktorú pomenovali po baníkovi Michalovi Spiszovi z Krakova. Ľudová slovesnosť medzitým presadila teóriu, že išlo o pastiera, ktorý v doline často zaspal, a preto mu hovorili spíš Michal, spíš Michal?

Teda si dopomohol prinavrátiť sa k historickej pravde? (smiech…) Je nejaký názov, ktorého príbeh ťa prekvapil?
Dlho som si lámal hlavu, po kom, alebo po čom nazvali dolinu Nefcerka. Ide pritom o názov po správcovi tejto lokality Jakubovi Nefzerovi, alebo jeho nástupcovi Wolfgangovi.

Mňa zase prekvapilo, že Rysy nemajú nič spoločné s touto šelmou, ale ide o po goralsky výrazné čiary, rysy, ktoré na štíte vidno.
Áno, a pritom chata pod Rysmi má v erbe rysa (smiech).

Tiež ma prekvapil názov Patria. Myslel som si, že ide o patriu, vlasť a ono to s národovectvom nemá nič spoločné. Vysvetlíš?
Patria je z nárečového slova patrec, pozerať. Patria je ľahko dostupná vyhliadka, skadiaľ sa dalo pekne patrec.

V Tatrách máme aj Mlynára a Mlynárku. V pozadí Ťažký štít, ktorý dlhé roky volali Český. Omyl spôsobilo chybný preklad nárečového slova Ceška (Ťažká) do nemčiny.

A čo Furkotská dolina?

Keď sme tak blízko, nedá sa mi neopýtať na Furkotskú dolinu? Kto bol Furkot?
Všetko začal Furkotský potok, ktorý frkotal, žblnkotal. Evidujeme ale aj teóriu o keltskom pôvode slova.

Tieto prekvapivé nečakané vysvetlenia názvov sa mi páčia. Dáme ešte jeden?
Vrch Zlobivá chceli jazykovedci premenovať na Hnevlivú, našťastie k tomu nedošlo. Žloby totiž znamenajú po goralsky žľaby a s hnevom nemajú nič spoločné, nešlo teda o žiadny čechizmus.

Cítim, že k takýmto iniciatívam jazykovedcov nemáš veľkú sympatiu?
Popravde nie, podľa mňa historický aspekt má väčšiu hodnotu, ako dnešná spisovnosť. Niektorých premenovaní bola podľa mňa škoda.

Napríklad?
Nedávno premenovali hrebeň Hrubô na Hrubé. Prvý názov nám pritom navrával, že vrch sa nachádza v Liptovskej časti Vysokých Tatier. Podobne Pokrivník premenovali na Žihlavník, čím názov, podľa mňa na škodu, stratil svoj spišský nádych.

Pre Poliakov Otrhaná veža (Targana turnia), Slováci v nej ale vidia  Biskupskú čiapku. Kým básnici sa tešia z rozmanitosti jazyka, horskí záchranári dvíhajú prst. Čím viac názvov toho istého objektu vo viacerých jazykoch, tým väčšia šanca omylu pri identifikácii miesta zranených, alebo zablúdených turistov. 

Príde niekedy k zmene názvu aj zdola, od ľudí?
Ale áno. Oficiálny názov z máp Lomnická próba medzi Tatrancami už takmer nik nepoužíva. Pre nás je to Filmarák, Filmársky žľab, a to preto, lebo tvorcovia trilógie Medená veža tam počas nakrúcania postavili filmársku chatku.

Mne sa páči starý názov Lomničáku Dedo. Máš ty nejaký taký, ktorý by si radšej zmenil?
Ako si možno vycítil, som proti zmenám. Odstrašujúci príklad je Štít Františka Jozefa, Stalinov štít, Legionársky štít. Všetky tri názvy, ktoré nemali s Tatrami nič spoločné, musel istú dobu niesť Gerlachovský štít.

                                No môže sa táto skala volať inak ako Nákova?

Dračí hrebeň, Satan a Loktibrada

Ktoré názvy sú tvojou vyslovenou srdcovkou?
Názvy od poľovníkov a hľadačov pokladov, lebo v sebe nesú poetický a mytologický nádych. Prebúdzajú obrazotvornosť.

Uvedieme príklad?
Žabie plesá, kde žaby strážili poklady, Dračí hrebeň, Dračie hlavy, Dračie plesá, Satan, Pekelník, Loktibrada, Diablovina. V Tatrách máme ale aj veľa mníchov, anjelov, či mlynára a mlynárku.

Mytologická dračia rodinka v plnej zbroji: Dračie pleso s Dračím hrebeňom, v ktorom vidíte dve Dračie hlavy, sa nachádzajú v Dračej dolinke.

Ivan Bohuš: Priečne sedlo nazývajú inak

Aký je z tých veľkých máp najnovší názov?
Azda Pfinnova kopa z roku 1899 nad Téryho chatou. Na jej stavbe sa podieľali dvaja architekti, Josef Pfinn a Gedon Majunke. Kým Pfinnova kopa prežila, Majunkeho veža sa neujala a dnes jej hovoríme Priečna.

Tá má dokonca ale ešte jeden pre nás prekvapivý názov, konkrétne u Poliakov. Objasníš?
No, Poliaci jej hovoria Spaga a Priečne sedlo nazývajú Czerwona Lawka. Podobných rozdielov je ale viac. Rôzne názvy toho istého objektu sťažujú lokalizáciu pri záchranných akciách.

Aký názov zase pochádza z najväčšej diaľky, myslím od Tatier?
Povedzme, že to môžu byť Wahlenbergove plesá. Išlo o švédskeho botanika, ktorý v Tatrách v roku 1813 skúmal flóru. Hoci bádal v iných častiach Tatier, nepomenované plesá ostali vo Furkotke, tak ich má tam (smiech).

Krása! Studené pleso na Streleckej plošine Veľkej Studenej doliny.

Aké všetky jazyky teda v tatranských názvoch vstupovali do hry?
Slovenský, nemecký, maďarský, goralské nárečie, poľský a latinský.

Rómska komunita, ktorá tu tiež žije, sa na tatranskom názvosloví nepodpísala? Máme nejakú Cigánsku vežu, či žľab?
Nie. Aj z toho vidno, že do Tatier asi veľmi nechodili. Ak to ale odľahčím, máme Gipsyho feratu pomenovanú po horolezcovi Vladovi Tatarkovi, ktorého volali Gipsy. 

Názvy tatranských plies

Zaujali ma názvy podľa farieb. Máme ich v tatranských názvoch zastúpené všetky?
Máme Modré pleso, Belasé, Sivé, Čierne, Zelené, Červené, Žlté a Biele. Pričom Biele je v skutočnosti veľmi tmavé. Názov je odvodený od Bielej vody, ktorú zase pomenovala biela pena. Teda okrem hnedej áno.

Kto má v Tatrách najviac názvov? Mňa tu zaujala Veľká, lebo od Velickej veže, doliny, po pleso a vodopád má asi všetko.
Neodvážim sa to určiť, ale pre Tatry je to bežné, že od hlavného objektu, ako je napríklad Batizovský štít, sa potom pomenúva veľa iných v okolí: les, pleso, potok, oko. A je to dobre, lebo si názvy ľahšie zapamätáš.

Ivan Bohuš pracuje na svojom sne vydať knihu, kde miesto poznatkov budú dominovať fotky.

Máš pri vydávaní kníh nejaký sen, ktorý si chceš splniť?
Rád by som vydal veľkú obrazovú publikáciu, kde budú dominantné fotky takmer bez textu. Kým teraz vydávame viac opisné knihy, táto by mala byť emotívna, navodiť ti pocity, ktoré prežívaš, ak si „hore“.

Máš už pre ňu materiál?
No, poctivo zbieram (smiech).

Bohušovci spolu. Otec a syn.

Základom najnovšej knihy Ivana Bohuša mladšieho Príbehy zemepisných názvov bola práca Ivana Bohuša staršieho „Od A po Z o názvoch Vysokých Tatier“ z roku 1996.

Kým prvé dielo obsahovalo vysvetlenia k 2141 platným názvom a čítali ju najmä lingvisti, geografi a horolezci, najnovšia kniha je výber toho najdôležitejšieho pre širokú verejnosť.

Ivan Bohuš starší sa narodil v roku 1924 v Dechtároch a aj dnes v 93 rokoch stále pomáha vydavateľstvu svojho syna publikovať. Za život napísal, alebo spolunapísal 35 kníh!

Aký otec, taká Katka. Katarína Bohušová nie len že stále lezie po kopcoch, ale začala sa venovať i písaniu o Tatrách pre Tatranský dvojtýždenník.

Všetky tu prítomné fotky Tatier sú priamo z knihy o názvoch a z fotoaparátu Ivana Bohuša ml. Snímky, na ktorých je Ivan Bohuš, zase urobil Róbert Gálfy. 

S Ivanom by sa o názvoch dalo hovoriť ešte hodiny. má ale zatiaľ len 16 strán, preto zatiaľ len toľko 🙂 Na ďalšie zaujímavé otázky dáva odpoveď jeho kniha.

The post Ako vznikali a vznikajú tatranské názvy? appeared first on Modrá Lanovka.

Prečo pre totálnych fajnšmekrov?

Po prvé, je v poľskom jazyku. Nie každý mu rozumie, alebo si ho užíva. Ak to pre vás neplatí, môžeme ísť ďalej.

Po druhé, natáčal sa v roku 2010 a nie je práve v top HD kvalite.

Ak prekonáte tieto dve prekážky, ako Tatranca vás čaká pekný zážitok!

V seriáli hrajú i Slováci. Herečka Eva Sákalová a superstarista Thomas Puskailer.

Je to seriál, nie všetko sa podarí zobraziť v realite. Napríklad slovenský turista sa volá Honza. Možno niektorí Slováci majú toto meno, ale typické asi nebude.

Človek sa ale niečo nové dozvie. Napríklad, že aj Poliaci nazývajú našu Horskú službu Horská. A mnoho, mnoho viac.

Možno len zopakovať, seriál pre tatranských fajnšmekrov 🙂

Stačí jeden klik:

Milovníkom goralského hardcoru sa zaiste zápači aj titulný soundtrack:

Foto: altube.tv, screenshot TVP

The post Pre totálnych fajnšmekrov appeared first on Modrá Lanovka.

Horský nosič Štefan „Pišta“ Bačkor nosil myšlienku múzea tri roky, až ju nakoniec dal do pohybu. Čo všetko v múzeu zažijete a čo sa ešte v ňom chystá, porozprával -ke.

Prečo si založil múzeum horských nosičov? Ako k niečomu takému dôjde?
Zo začiatku ma inšpirovali horskí vodcovia, ktorí mali vždy nejakú kaviareň, klubovňu a zároveň kanceláriu, kde sa buď len tak schádzali, alebo riešili veci. Cítil som, že aj my nosiči potrebujeme takéto komunitné miesto.

Múzeum tam ale ešte nejako nevidím, … či?
Správne, k múzeu bol ešte jeden malý krôčik.

Aký?
Ako nosič som mal často pred očami tie výčitky ľudí, že tí nosiči, to sú takí upotení čudáci, čo sa nikdy ani len nepozdravia, s turistami nekomunikujú, nechcú sa nikdy s nikým odfotiť.

Preruším ťa. Naozaj vás tak ľudia berú?
Nie všetci, ale niektorí nechápu, že s nákladom, keď isté ťažké úseky prejdeš len presne určenými krokmi, nie je možné zastaviť sa a rozprávať. Každý sme nejakí, aj nosiči, niekto je komunikatívnejší, niekto menej. Javil sa mi preto dobrý nápad priblížiť to “ceprom” dolu, možno pri šálke dobrej kávy, pri pive, tu sa dá. Hore v doline na to nie je čas ani priestor. Si rád, že ideš a všetko okolo teba nie je dôležité.

A preto si založil múzeum „dole“ v Starom Smokovci?
Otvoriť naše zamýšľané centrum aj pre verejnosť sa ukázalo ako logické. Prvý náš komunitný, aj druhý účel múzea sa totiž pekne dopĺňajú.

Štefan a jeho krošňa, ktorú aktívne používa. Uprednostňuje drevenú. „Kamaráti skúšali všeličo, aj odľahčený letecký hliník. Neviem prečo, ale drevená sa takmer každému ukazuje ako najlepšia.“ Z dreva zase krošniam kraľuje jaseňové drevo. „Pretože má tri kľúčové vlastnosti. Je ľahké, pevné a pružné. Ak ti krošňa nasiakne vodou alebo sa niekde obije, vďaka jaseňu nenastáva vážnejší  problém.“ 

Nadšení v Sherpa múzeu

Aké sú ohlasy? Ako ľudia na múzeum reagujú?
Sú šokovaní a to v tom pozitívnom zmysle slova. Či už ide o laikov, bežných turistov alebo profesionálov, myslím tým napríklad horských vodcov a záchranárov zo zahraničia.

Čo ich tak prekvapuje alebo šokuje, ak použijem tvoj slovník?
Nachádzajú tu horský stredovek a to ich fascinuje. Nikde na svete sa totiž takto na chrbtoch celoročne nenosí tovar, dokonca ani v poľských Tatrách. V dobe vrtuľníkov a nastupujúcich dronov je to rarita, preto aj horskí profesionáli z cudziny ostávajú zvedaví.

A laická verejnosť? Čo hovoria bežní turisti?
Rovnaké reakcie, obdobný záujem, nadšenie. Veľmi si nás obľúbili školské zájazdy, chodia k nám deti z tatranských liečebných ústavov, ale aj seniori.

Režisér Pavol Barabáš daroval múzeu svoje ilustrované kalendáre z 80 rokov minulého storočia. „Sú to posledné dochované kusy. Zháňame ešte chýbajúce ročníky. Ak by ich niekto mal, prosím, zvážte ich uloženie u nás v múzeu. Vopred ďakujeme,“ vyzýva Štefan.

Bola nejaká reakcia, ktorá ti špeciálne utkvela v pamäti?
Je ich viac, ale veľa pre mňa znamenali slová nepálskeho sherpu Passang Dawa Sherpu. Aj on, ktorý navštívil takmer všetky hory sveta, potvrdil, že inde sa nestretol s nosením v takejto zachovanej a intenzívnej forme. Navyše tiež vedie múzeum sherpov v rodnom Nepále.

Teda dvojnásobný kolega, aj sherpa aj múzejník?
Inšpirátor. Naša myšlienka múzea sa mu veľmi zapáčila, povedal, že nám veľmi drží palce a to ma neuveriteľne povzbudilo do ďalšej roboty. Lebo, asi neprekvapím, múzeum nie je ziskový biznis, teda, nie je to vôbec biznis a treba sa obracať.

Darí sa to?
Keď je ťažšie, práve tieto reakcie sú palivom do ďalšej roboty, ktorá ma oživí. Ale áno, spolupráca so sponzormi, ktorým je téma hôr a nosičov blízka, je ďalšia z ciest, na ktorú sa teraz vyberáme.

Horskí nosiči privítali v Tatrách v roku 2008 anglickú kráľovnú Alžbetu II. Pišta to vníma ako uznanie ich práce. Dôsledky jej návštevy zažíva dodnes. „Ak múzeum navštívia Angličania, kráľovnú si okamžite všimnú a ich zaujme. Hneď sa pýtajú. Je jedno, či sú mladí, alebo starí.“

Povedal som si, ze na exponáty sa až tak pýtať nebudem, aby ľudia neprišli o prekvapenia, ak prídu osobne. Je ale nejaký vzácny, o ktorom by si chcel niečo povedať?
Spomeniem najstarší, a tým je kovová krošňa nemeckej armády z druhej svetovej vojny. Volali ju wermachtka. Tá sa veľmi osvedčila, preto ju potom začali kopírovať svitovskí zvárači. Máme exemplár aj takejto vydarenej kópie.

Každý exponát má za sebou konkrétny príbeh a Pišta vám ho vyrozpráva. 

Je nejaký, ktorý by ste chceli získať?
Takto konkrétne to nepoviem, ale múzeum stále budujeme, zďaleka to nie je ešte jeho konečná podoba. Zbierku plánujeme rozširovať. Ona počtom kusov zatiaľ ani nie je rozsiahla, tu chcem ale upozorniť, že podstata múzea nespočíva len v exponátoch.

Ako to myslíš?
Populárne sa ukázali prednášky, kde pomocou fotiek a videí ľudí zoznamujeme s nosičstvom. Ľudia sa radi a veľa pýtajú. A potom si nosenie krošne u nás môže, kto chce, vyskúšať. To je azda ten najlepší spôsob, ako pochopíš pocity nosiča, lebo kým sa na krošňu len dívaš, nemusí to stačiť.

Je veľa takých, ktorí si krošňu položia na plecia?
Práveže áno a veľmi radi, po vzhliadnutí expozície alebo prednášky majú na to chuť. Preto o tom hovorím. Pivný sud na nej je prázdny, preto sa toho ani netreba tak obávať (smiech).

Keby sa niekomu prázdny sud málil, viete mu ho naplniť a poslať na nejakú chatu?
Konkrétne tento sud síce neplníme, ale táto možnosť sa ukazuje tiež veľmi obľúbená najmä pri takzvaných firemných stretnutiach. Teraz napríklad chystáme takúto vynášku ako team building na Bilíkovú chatu s nákladom, ktorý už dosahuje 30 až 40 kíl. Toto býva pre mnohých ten naozajstný zážitok.

Nosičská krošňa pripravená pre návštevníkov múzea. Netreba sa báť, pivný sud je prázdny. 

Koľko kíl nosí horský nosič?

Koľko váži náklad skutočného tatranského nosiča?
Letná vynáška je bežne okolo 80 kg, ale závisí dosť aj od počasia ako a koľko si naložíš. V zime sú to asi polovičné váhy, podľa toho, či ideš na lyžiach alebo peši.

Keď nosič začína, potrebuje nejaký väčší tréning?
To je vždy individuálne, ale často sa to ukazuje skôr vec vôle ako svalov. Mali sme tu profesionálnych športovcov, ktorých to zaskočilo, a iní, hoc netrénovaní „amatéri“, ktorí mali o sebe pochybnosti, si nakoniec poradili a mali len menšiu svalovku. Ja sám som bol sídliskový chalan, ktorý vrcholovo nešportoval a začal nosiť. Aj keď samozrejme prvé naozajstné vynášky nie sú ľahké.

V aute je pre drobcov povinná autosedačka, v Tatrách sa zase vyvezú v detskej krošni. 

Vieme vysvetliť záhadu, prečo práve v Tatrách pretrvalo nosenie? Sú to objektívne dôvody, alebo nejaká vedomá snaha zachovať tradíciu?
Objektívne, napríklad v poľských Tatrách, máš ku každej chate vybudovanú cestu, na jednu aj nákladnú lanovku. V Tatrách vzhľadom na polohu niektorých chát by sa to neoplatilo, veď polroka by boli nezjazdné. A potom, národný park a počasie sú ďalšie dôvody.

Vysvetlíš to bližšie?
Pri 50 centoch za kilo sa vrtuľník pomaly stáva lacnejší ako nosič, ale predstava, žeby v biosférickej rezervácii najvyššieho stupňa lietali každý deň, je ťažko prijateľná. A potom, počasie sa tu extrémne mení, oveľa viac a náhlejšie, ako vo väčších pohoriach. To by tiež vrtuľníkom bránilo často lietať.

Pišta pripravuje prednášku. Spolu s exponátmi a krošňou na vlastnom chrbte pomáhajú na chvíľu zažiť pocity a svet nosičov. 

Predsa len, cítim isté protirečenie. Hovoril si, že zarábať nosením sa nedá a ty nosíš dodnes. Prečo? Naozaj sú pre nosenie len technické a ekonomické dôvody?
Áno, mám svoje dôvody a tie sa časom menia. Ja hovorím, že keď to robíš dlhšie, tak musíš mať aj iné dôvody a peniaze to určite nie sú, toto sa nedá nikdy zaplatiť (úsmev). Každý má svoj príbeh, ako a prečo začal. Rozhodne sa do TOHO (nosenia) nedá nútiť. A možno v tom je to ČARO – sloboda, len ty a dolina.

To znie zaujímavo, pokračuj…
Na začiatku to bola študentská brigáda a chuť privyrobiť si. K tomu sa ale ihneď pridá, že si na chate, v horách, tam, kde by si bol tak, či tak vo voľnom čase. Môžeš na nej spať, ak más voľný deň, máš to potom na skaly blízko. Si medzi svojimi ľuďmi, kamarátmi, s ktorými si rozumieš. Nemôžem hovoriť za ostatných, ale podobne rozmýšľa asi väčšina nosičov.

Rozprávate sa o tom?
Mám kamarátov policajta a železničiara, napriek tomu, že už majú svoje povolania, stále prídu niečo vyniesť. A určite to nie je tých 70 eur zárobku, aj keď menšou časťou dôvodu to ostáva.

Nechcel som romantizovať, vynášať plné sudy do výšok je určite ťažké, ale tiež som mal na jazyku otázku so slovkom čaro a ty si ma predbehol a to slovíčko sám použil.
Áno, je niečo tohto druhu, už len preto, ako som spomenul, nosenie je činnosť, do ktorej sa nedá prinútiť. Musíš chcieť, musí ťa tam do hôr niečo ťahať navyše. Musí ti to proste celé dávať viac ako brať a vtedy to je ono.

Wermachtka, jeden z najcennejších „kusov“ zbierky vo Švajčiarskom dome.

Vyrastal v Poprade. Jeho mama viedla turistický oddiel, do hôr ho brávala so sebou. Neskôr začal liezť na vyššie a strmšie skaly. K noseniu počas letnej brigády ho naviedol brat.

Vyštudoval Fakultu ekológie a environmentalistiky vo Zvolene. Pôsobí ako dobrovoľný záchranár v Tatranskej horskej službe a takisto ako horský sprievodca UIMLA.

Nedávno vstúpil i do sveta gastronómie. Pri múzeu otvoril Sherpa kaviareň, v ktorej ale ovláda i čapovaciu pivnú páku.

The post „Kto chce, dáme mu krošňu na chrbát“ appeared first on Modrá Lanovka.

vám preto ukáže, kadiaľ ísť a čomu sa vyhnúť.

Aktualizácia november 2018:

Tunel v Poronine je už hotový, preto dopravné obmedzenia na ceste do Zakopaného kvôli  stavbe už nie sú.

Tento príspevok ale o ceste do Zakopaneho nechávame na webe, lebo stále dobre poslúži. Ukazuje dve alternatívy ako sa do Zakopaného dostať. Odporúčame vyskúšať obe. Jednu cestou tam a druhú cestou späť.

Inak nový tunel je celkom zaujímavá dopravná stavba a veľmi zjednodušuje dopravu. Treba vidieť 🙂

Pokračuje pôvodný článok:

Tomu, kto príde do Tatier na viac dní, odporučiť ísť do poľského Zakopaného je takmer povinnosť. Ide o čarovné mestečko s neuveriteľne svojskou atmosférou.

Chodia tam aj mnohí Tatranci, ktorí si chcú občas odskočiť od horského ticha k davom rušnej ulice.

Do Zakopaného vedú v princípe dve základné trasy.

Jedna rýchlejšia cez hraničný priechod Podspády. Druhá, nazvime ju turistická s peknými výhľadmi cez prechod Lysá Poľana. Na mapke modrá.

Ak sa dnes rozhodnete pre rýchly sivý variant* cez Podspády, môžete ostať veľmi prekvapený. V Poronine, na známej odbočke cez železnicu uvidíte takýto obraz:

Neprejdete! 

Čaká vás približne 4 kilometrová obchádzka. Mapka ju už v označenej trase zahŕňa.

Dĺžka obchádzky sama o sebe nie je katastrofou. Kvôli viacerým križovatkám blízko seba však vytvára neuveriteľne dlhé zápchy. Tie Google do mapky nezapočítal.

Testovali sme to. Pod 20 minút zdržania sa počas dňa nedostaneme aj keby čo, 40 minút sa dokáže tiež poľahky prihodiť.

Preto, ak nemáte špeciálny dôvod ísť cez Poronin, do novembra 2018 odporúča ísť turistickou trasou cez priechod Lysá Poľana.

Lysá Poľana bola roky hlavným hraničným prechodom. Podspády sa pre verejnosť otvorili až po roku 1989 a pre zrýchlenie trasy si získali popularitu.

Potom je to už jednoduché.

Na tomto kruháči s krásnym pozadím treba zvoliť smer Zakopané. Ešte nedávno pred stavbou objazdu bolo treba na odbočenie striehnuť, bočná cesta bola skrytá a nevýrazná.

Ak aj pre nejaký dôvod predsa len zvolíte hraničný prechod Podspády, stále sa dá zápcham v Poronine vyhnúť. Na nasledujúcom kruháči Tadeusza Kościuszki 302 v Bukowine neodbočíte na Poronin, ale Poprad. Až sa dostanete na už spomínaný kruháč s krásnym pozadím a do Zakopaného bez zápch.

Alebo ako rafinovanú skratku z toho istého miesta možno použiť aj Sądelskú cestu:

Toď vsjo, základná informácia.

Ak vám ušetrí frustráciu zo 40 minútového pobytu v zápche, sa bude tešiť. Sme v cieľovom horskom mestečku:

Ak vás téma zaujala, máme ešte zopár zaujímavých info a obrázkov.

Poliaci sa pochlapili a problémovú situáciu v Poronine riešia vskutku veľkoryso. Tu možno kliknúť na vizualizáciu tunela a novej veľkej križovatky.

Že ide o veľkú stavbu, vidno aj z okna auta. Budúci tunel popod železnicu. Zápchy sú ako v piatok o 16.00 na prístavnom moste v Bratislave. Treba sa im vyhnúť.
Počas státia v zápche sa dá aspoň pozerať na masív Tatier.

Azda jediným pozitívom obchádzky je, že Slovák sa dostane do vnútra peknej dedinky Poronin.Inak by tam asi nešiel. My sme sa v Poronine cítili ako vo francúzskom filme o pokojnom živote na vidieku.

Aj na modrej turistickej trase je však čo vidieť.

Ak vám zvýši čas zastaviť sa len na jednom mieste, nech je ním kaplnka Jaszczurówka. Zistíte prečo. 

Pri už viackrát spomínanom kruhovom objazde s pekným pozadím je parkovisko. Možno vystúpiť a na to „pozadie“ sa pozrieť lepšie.

Upozorniť na stavbu tunela –ku navnadila aj táto tabuľa. Upozorňuje na problém v Poronine, turista z nej však ťažko niečo vyčíta. 

The post Ušetrite si 40 minút na ceste do Zakopaneho! appeared first on Modrá Lanovka.