Hoci v Tatrách pôsobia už 5 rokov, HORSKÍ SPRIEVODCOVIA sú pre niektorých z nás stále neznámi. Čo presne v horách robia a mnohé ďalšie zaujímavosti vysvetľuje ich šéf Milan Tomaškovič.

Kompletné informácie, ktoré sa zídu 🙂

 

Takmer všetci na Slovensku poznáme TURISTICKÝCH SPRIEVODCOV a HORSKÝCH VODCOV. Kto sú to ale HORSKÍ SPRIEVODCOVIA a aký je medzi nimi rozdiel?
Turistický sprievodca sprevádza turistov na zámkoch, v hradoch, jaskyniach, mestách, horskí vodcovia zase začínajú v horách v horolezeckom teréne nad 1 + a vyššie. Zjednodušene môžem povedať, že my obsadzujeme práve priestor medzi týmito dvoma skupinami kolegov. Horské chodníky do tohto stupňa 1+ sú našou zónou, kde návštevníkov hôr sprevádzame.

Keby sme to chceli definovať úplne po lopate, čo je to ten „váš“ prvý stupeň?
Napríklad horský chodník alebo iný horský terén, kde sa občas použijú ruky na pridržanie, ale všetko sa deje bez použitia horolezeckej výstroje. Tú samozrejme ale môžeme použiť v prípade núdze a následnej pomoci klientovi. A sú to potom chodníky s inštalovanými lanami a reťazami, ako napríklad v Tatrách Poľský hrebeň alebo Priečne sedlo. Alebo takzvané viaferaty s úväzom, ktoré poznáme najmä v Alpách.

Pri túre na Poľský hrebeň prechádzame typickým terénom, kde sprevádzanie horského sprievodcu môže prísť veľmi vhod.

 

Znova zjednodušene, horského vodcu si zavolám tam, kde už treba ísť aj s vlastným lanom?
Áno, v porovnaní s nami na náročnejšie vrcholy a horolezecké cesty. Znova si pomôžem príkladmi z Tatier. My ako horskí sprievodcovia začíname v podhorí a naše trasy idú napríklad zo Sliezskeho domu na Končistú, Svišťový štít, to je taká naša hranica. Zaznamenali sme ale aj záujem napríklad o sprevádzanie na výlete zo Smokovca na Hrebienok. Na náročnejší Lomničák alebo Gerlach vás už vyvedie horský vodca.

Vymedzili sme si vaše pôsobenie typograficky a výškovo, skúsme teraz obsahovú stránku. Na aký zážitok sa od horského sprievodcu môžem tešiť?
70-60 percent toho, čo vám dáme, je výklad takmer všetkého, čo vás na túre stretne, zaujme a obohatí. História okolia, fakty a informácie o okolitej faune a flóre. Chceme, keď ste už raz na danej túre, vám prehĺbiť zážitok.

Na snehovom poli zo sedla Váha si výhľady vychutnáte aj sami. So sprievodným slovom plným zaujímavostí a súvislostí sa ale spomienky zvyknú zaryť ešte hlbšie.

 

Aké sú reakcie ľudí? Koho ste zatiaľ najviac oslovili?
Možno aj tak trocha na moje prekvapenie, keď som čakal viac individuálnych klientov, teda malé skupinky do troch, štyroch ľudí, veľmi si nás obľúbili veľké skupiny. Napríklad účastníci rôznych firemných teambuildingov a azda v najviac rastúcej miere školské zájazdy.

Koľko turistov takto zvyknete sprevádzať horami?
Časté číslo je od 10 do 40 ľudí. Samozrejme počtu ľudí v skupine potom prispôsobujeme aj počet sprievodcov. Tým je zabezpečená bezpečnosť skupiny a opodstatnenosť prítomnosti sprievodcu na túre.

Čím najviac ste si získali ich záujem? Pýtate sa ich na to?
Napríklad taký školský výlet, pre deti je to jednoducho oveľa zaujímavejšie. Už len to, že sa medzi nimi objaví niekto nový. Tešia sa aj samotní učitelia, aj oni sa akoby razom ocitnú viac na samotnom výlete a nie v práci. Odbremeníme ich od času na prípravu výkladu a prednášky, nemusia tvoriť program, stačí, že sa venujú iba pedagogickému dozoru, to ostatné zabezpečíme my.

Milan (s bradou v šiltovke) nedávno sprevádzal i mládežníckych volejbalistov zo športového gymnázia z poľského Spalu. Keď sa stretne športovec so športovcami, je o čom hovoriť.

 

Ako reagujú deti? Sú zvedavé?
Áno, jednoznačne a čo nás teší, kladú veľa otázok. Deti sú veľmi vnímavé publikum. Aj preto neostávame iba pri sprevádzaní na túrach, ale robíme pre nich aj iné aktivity. Tiež prispôsobujeme túry pre malých a veľkých školákov. Veľmi obľúbené sa tak ukázali aj večerné prednášky s horskou tématikou. Tam im povieme, čo sme na túre nestihli, napríklad aj o horskej záchrane, legendárnych horských prameňoch a podobne.

Takže s našimi školákmi to nebude až také zlé, ako sa niekde píše, že ich zaujímajú len mobily a tablety?
Presne tak, aj keď v súvislosti s počítačmi jeden problém predsa len objavujeme. Až prekvapivo veľká časť detí sa ukazuje v neprimerane slabej fyzickej kondícii. To je ale problém, ktorý my nevieme vyriešiť, lebo to sa nedá napraviť za pár dní, na to sa školy musia pozrieť dôkladnejšie a riešiť to dlhodobo.

Asi to bude naozaj fenomén dneška, pri nedávnom sústredení v Tatrách sa na to sťažoval aj známy kondičný tréner Karol Gumán. Čim ste zaujali firemné zájazdy?
Už len to, že im vieme zostaviť vhodné túry podľa ich želaní a iných okolností, sa pre nich ukazuje ako veľká pomoc, za ktorú nám potom ďakujú. Vieme im pripraviť aj viac alternatív, v rámci veľkej firemnej skupiny sa totiž vždy nájdu záujemci o túry rôznej náročnosti. A potom samozrejme, keď idú s nami napríklad na Rysy, počas takej túry sa dozvedia oveľa viac, môžu sa pýtať, ako keby išli sami.

Horských sprievodcov si rýchlo obľúbili učiteľky na školských zájazdov, a čo je radostné, najmä deti sú hladné po ich rozprávaní.

 

Čím ste pre zmenu zaujali individuálnych klientov?
V našom prípade ide často o ľudí, ktorí sú v Tatrách úplne prvýkrát. Tým radíme úplné základy, ako sa obliecť, čo si na túru zobrať, akú túru zvoliť.

Je nejaký rozdiel medzi národmi? Čo najviac požadujú a načo sú zvedaví napríklad Česi, Slováci, Poliaci?
Myslím, že Stredoeurópania sú si vcelku podobní a nejaké rozdiely nebadám. Prekvapuje ma ale jeden trend napríklad u Francúzov alebo Angličanov, ktorí si na Tatry vyčlenia len jeden deň. Moje odporúčanie ale znie, za deň sa Tatry spoznať nedajú. To môžeme nasadnúť na auto od Podbanského po Javorinu a celou cestou cvakať mobilom.

Milan TomaškovičMilan spoluorganizuje aj známy Tatarkov memoriál. Umelecké portréty mu pri tejto príležitosti zhotovil jeho kamarát a horolezec Petr Holub.
Ždiaran

 

Ako vás pri vzniku vítali horskí vodcovia a turistickí sprievodcovia? Nebáli sa novej konkurencie?
Bolo to tak 50 na 50, niektorí naozaj mali obavy a pýtali sa, na čo nám sú horskí sprievodcovia, veď to robíme my. Postupne, ako sme ich zoznamovali s detailami, čo presne robíme, začali chápať, že tento stredný segment sprevádzania ľudí v našich horách dovtedy chýbal a ich obavy ustupovali. Tu pomohla aj autorita vtedajšieho šéfa horských vodcov Roba Gálfyho a riaditeľa Horskej záchrannej služby Joža Janigu, ktorí náš vznik podporovali.

Ako vznikol úplne prvotný nápad založiť Slovenskú asociáciu horských sprievodcov?
Tá myšlienka tu driemala roky, len nik sa k tomu nejako nemal. Až na jednom stretnutí v Pieninách sme si povedali, že vzhľadom na potrebu a dopyt treba začať už konať. Boli sme tlačení aj situáciou, mnohí sme prevádzali turistov, ale čoraz viac kvôli praktickým veciam, ako poistenie a iné úradné veci, sa javilo, že treba na túto činnosť zastrešujúcu organizáciu. Tak som sa toho chytil a začali sme zakladajúci a pričleňovací proces k Medzinárodnej únii horských sprievodcov UIMLA.

Nebol to trocha paradox, že UIMLA mala mnoho zakladajúcich členov- krajiny, ktoré nemajú také veľké hory ako my?
Určite áno, Slovensko malo byť zakladajúcou krajinou už dávno, ale čas nevrátime. Ale práve v roku 2011 prišiel čas, kedy sme si povedali, poďme do toho.

Dnes je Slovensko plnohodnotným členom UMLIA. Ani dôležitá agenda na rokovaniach nezabráni vychádzkam do hôr.

 

Jednou z podmienok bolo, aby nová Slovenská asociácia horských sprievodcov bola ukotvená v slovenskej legislatíve. To sa ako robí, ide sa do Bratislavy do parlamentu porozprávať s predsedami politických strán, alebo ako?
No, ani my sme na začiatku nevedeli a veru nebolo to jednoduché. Najskôr sme rozmýšľali nad získaním akreditácie na ministerstve školstva, ale to sa javilo ako dlhý administratívne náročný proces, že sme sa začali obzerať po inej zákonnej možnosti, ako existovať na trhu. A tou bolo začleniť sa k horským vodcom v zákone o Horskej záchrannej službe. V tom nás podporil aj riaditeľ HZS Jozef Janiga, našla sa v tom aj trocha logika, keď vodcovia boli pod písmenkom a), tak my budeme pod písmenkom b).

Na vašom webe som si všimol, že pri prijímaní do UIMLA istú chvíľu náš vstup blokovali Francúzi. Čo im prekážalo?
Najskôr neverili, že máme tu vôbec nejaké hory, a potom, ako keby im nešlo do hlavy, že sme všetky požiadavky, ktoré nám postupne dávali, zaradom, poľahky a rýchlo spĺňali. Rýchlo sme vyriešili legislatívnu podmienku, financie a podobne.

Ako ste ich nesúhlas nakoniec vyriešili?
Spojili sme sa s Čechmi, Poliakmi a Rumunmi. V tomto bloku máme aj teraz silné slovo. Vôbec už neplatí, že by sme boli členmi len do počtu, ale reálne a aktívne ovplyvňujeme chod UIMLA.

Nebáli sa Francúzi, že Slováci začnú chodiť vo veľkom sprevádzať turistov do Álp?
Skôr to bol taký iracionálny ľudský faktor, túto obavu asi nemali. Ich ako sprievodcov pôsobí ohromné množstvo, naše počty by ich nedokázali ohroziť.

Rozhodujúce pre slovenské členstvo v UIMLA sa ukázalo rokovanie v Bulharsku.

 

Ak sa niekomu zapáči vaša činnosť až tak, že by chcel byť horským sprievodcom, čo má robiť?
Prihlásiť sa na náš kurz a prejsť záverečnými skúškami.

Čo treba splniť? Mohol by som sa prihlásiť aj ja?
Každý zdatný človek, ktorý športuje a športoval, by ho mal zvládnuť. Kondične musí byť jednoducho nad bežným turistom, ktorého sprevádza, lebo sa o nich stará. Plus je tu jedno slovenské špecifikum, vzhľadom na naše tradície musí zvládať aj lyže. Do tretice, musí mať za sebou určitú horskú minulosť, to znamená poznať hory, mať prejdené túry v Tatrách, vedieť, o čom hory sú.

Viete to hneď odhadnúť, či niekto požiadavky spĺňa?
Ak by v dotazníku klamal, že Tatry pozná a pritom na túre nikdy nebol, to by sa hneď ukázalo. V praxi si ale sami adepti okamžite priznajú svoje nedostatky. Jeden kurzista si tesne pred vstupnými skúškami požičal skialpy a sám uznal, že to nezvládne a je niekde inde ako ostatní. Jednoducho určitá historická príprava každého uchádzača tu musí byť. To isté platí aj u horských vodcov.

Čo sa na kurze naučí?
Určite si zlepší zručnosti a vedomosti, ako podávať prvú pomoc, základy navigácie a typografie.

Základy navigácie sa nedajú nahradiť ani vo dobe GPS systémov a google máp.

 

Prečo vás osobne zlákalo horské sprevádzanie a nechceli ste byť horský vodca?
Rozhodol aj vek, mám 51, aj keď sa stále cítim mlado. Je to na zvážení, ak mám medzi 20 a 30 a viem, že budem robiť horského vodcu do 60, treba to skúsiť, vyplatí sa to. Ich kurzy sú totiž náročnejšie a aj drahšie. Avšak aj mnoho mladých ľudí na základe svojej situácie zistí, že horské sprievodcovstvo ich láka a vyhovuje viac.

Napadá ma jedno prirovnanie. Horský vodca je v Tatrách magister a horský sprievodca bakalár. Môže to byť tak?
Používam presne toto prirovnanie, pre niektoré činnosti je efektívnejšie bakalárske odborné vzdelanie, inde už treba doktorát. Veľa činnosti u vodcov a sprievodcov je spoločných. U nás je oveľa menej tej horolezeckej, aj keď veľa sprievodcov sa horolezectvu venuje.

Dá sa horským sprievodcovstvom uživiť na plný úväzok?
Zatiaľ asi ešte nie, ale myslím, že čoskoro už áno. Ak je niekto šikovný, založí si agentúru, zvládne marketing a spojí to s nejakými aktivitami v zahraničí, nebude potrebovať vykonávať inú činnosť.

Pôsobia nejakí členovia s vaším preukazom aktívne aj v zahraničí?
Prekvapilo ma, že sa presadzujú najmä v Škandinávii.

Je pre vás výhoda, že ste zároveň aj profesionálny záchranár Horskej služby?
Samozrejme, hoci tam ide o niečo iné, záchranu zdravia a životov a sprevádzanie je najvšestrannejšia činnosť čo do počtu aktivít, veľmi veľa veci sa prelína.

Je s riadením asociácie veľa papierovačiek? Stíhate to?
Musím veľmi poďakovať Peťovi Svätojánskemu a Marcelovi Kubinskému, ktorí mi s papiermi veľmi pomáhajú. Vyhnúť sa im ale celkom nedá (smiech..).

 

– Od roku 2002 pôsobil ako dobrovoľný člen Tatranskej horskej služby, v roku 2011 prešiel k profesionálom do HZS. Tam pôsobí aj ako lavínový špecialista.

– Od 17 rokov sa športovo venuje horolezectvu a skialpinizmu. Začínal v TJ Tatran Ždiar, pokračoval v TJ Iames Vysoké Tatry.

– V Tatrách má vylezených okolo 200 ciest. Zo zahraničných expedícií je spoluautorom prvovýstupu takzvanej Slovenskej cesty na Pik Boks v pohorí Ťan Šan.

Milan sa cíti skvelo na lyžiach, viac ako zjazdovky preferuje voľné terény.

– Jeho záľubou je extrémne lyžovanie, kde má za sebou aj prvozjazd Ľadovej priehyby smerom do Suchej doliny.

– Kamaráti a kolegovia v Horskej službe ho zásadne oslovujú prezývkou Ždiaran. Hovorí, že si už na to zvykol.

-V rodnom Ždiari s manželkou Renátou a dvoma synmi prevádzkuje malý penzión a reštauráciu. Ak niekto zapochybuje, či Tomaškovič je typické goralské meno, vysvetlenie je jednoduché. Po otcovej strane pochádza zo spišských Abrahámoviec.

Renáta TomaškovičováManželka Renáta Milana na ceste životom sprevádza aj na vrchole niektorých hôr. 2. V Horskej záchrannej službe sa Milan venuje aj lavínovej problematike.


Viac informácií a aktualít o tatranských horských sprievodcoch nájdete na stránke Slovenskej asociácie horských sprievodcov.

Zaujimavý je aj rozhovor „Tatranec i na ostrove hľadá strmé kuloáre“, v ktorom Andrea Saloňová opisuje svoje zážitky z kurzu horských sprievodcov.

 

 

Mám komentár: