Veď o prenájom chaty je vždy početný záujem.

Hneď o tri sekundy neskôr sa objavili aj zdravé obavy zo zodpovednosti, ako zvládne všetky úlohy, spojené s vedením jednej z najznámejších chát.

Dnes po takmer troch rokoch Modrej Lanovke rozpráva, ako to všetko zvládla, čo sa podarilo a čo ešte na chate pripravujú.

Splnený sen. Dominika je na chate už tri roky.

Ešte zaujímavejšie, Dominika sa delí aj s pocitmi a zážitkami zo života na takom super výnimočnom mieste. Tak, že po jej rozprávaní máte chuť obuť topánky, alebo lyžiarky a vybehnúť „hore“.

Čo Dominiku v úlohe chatárky najviac prekvapilo?

„Že ten život tu a to všetko bude až také krásne, to som neverila,“ úprimne sa vyznáva.

„Bola to pre mňa úplná zmena života.“

Dominikinu radosť možno rozmeniť do štyroch slov. Zima, lyže a divá príroda.

Minulú zimu tu bol sneh od októbra do apríla. „Mohla som teda lyžovať šesť mesiacov, čo ti viac treba??“

Netreba dodávať, aké krásne lyžiarske zjazdy ponúka okolie chaty.

K tomu navyše má Zbojníčka ešte jeden malý bonus. „Na lyžiach sa pohodlne dostaneš z chaty až na Magistrálu. Z iných chát sa nevyhneš úsekom, kde treba isté kaskadérske kúsky,“ vysvetľuje.

Divočina
„Niekedy chcem byť trocha sama a tu mi stačí odbehnúť a mám čo chcem,“ opisuje ďalší dôvod, prečo ju život na chate robí šťastnou. Obľúbených miest v okolí chaty má niekoľko. S jedným sa delí so starým kamzíkom samotárom.

     Nádherná a krásna divočina

80 % roboty sú „neviditeľné“ veci

Ak by u niekoho tieto vyznania vyvolali dojem, že život na Zbojníčke je romantická idylka, presný opak je pravdou. Väčšinu času zaberie robota a riešenie problémov. Na idylky ostáva čas až po šichte.

„Mnoho ľudí si myslí, že gro mojej práce spočíva v príprave jedál, obsluhy a poskytovania ubytovania. 80 % toho, čo musím robiť, sú ale pre ľudí neviditeľné veci, ktoré umožňujú chod chaty,“ hovorí.

Keď vietor sfúkol solárne panely, museli ich zbierať v doline a zháňať nové. S vodou musia narábať opatrne, aby chata neostala bez nej. Dominike a jej tímu sa podarilo vymeniť predný obklad chaty, teraz čaká na opravu zadná stena a strešné okná.

„Tieto veci sa môžu niekomu javiť ako drobnosti, ale ak do chaty v zime zafúka sneh, je z toho hneď voda a veľmi zle,“ vysvetľuje.

      Jeden z príkladov „vecí z 80%“ je aj nový drevený obklad

Roman Zbojník. Zoznámte sa!

S Dominikou na chatu prišiel aj pes Roman. Tí, ktorí mali tú česť, vedia, že je to veľká osobnosť.

„Myslím, že pes na chatu patrí.“ hovorí Dominika. Vie aj pomôcť.

Najmä v zimnej hmle sa veľa ľudí zatúla na ceste Generálom. „Neodbočia do hangu, ale idú rovno.“ Často naši chlapi idú týmto ľuďom na pomoc a Roman im pomôže trafiť na chatu, keď je veľmi zle.

Popri týchto „úlohách“ si Roman život na chate extrémne vychutnáva. Rád sa odfotí s turistami, alebo len tak kontroluje okolie, či je všetko v poriadku.

Keď mu je dlho a túži po dievčenskej spoločnosti, vie sa i vypýtať do doliny, alebo na výlet na Hrebienok. „Nerobí to ale často, na chate je najradšej. Rok prežil so mnou i na Trangoške pod Ďumbierom, tam si zvykol na výšky,“ smeje sa Dominika.

Tým, čím sa mnohé psy nemôžu pochváliť, je vlastný facebookovský profil! Má už cez 300 priateľov. Delí sa tam o svoje letné horolezecké a skialpinistické zážitky.

      Roman má rád horskú romatiku,
    Ale aj zimné a letné túry

„Odľahčíme prírodu“

Z väčších projektov, ktoré zmenia Zbojníčku tak, ako ju poznáme dnes, je rekonštrukcia záchodov.

Terajší systém ovláda len gravitačná sila. „Nový projekt prinesie čističku. Väčšie kamene preosejú bioodpad cez menšie a menšie a až ten sa bude potom môcť vybrať a zviesť do doliny,“ vysvetľuje rozdiel.

„Odľahčíme takto prírodu a to je veľmi dôležité,“ dodala chatárka.

    Záchod v tejto podobe bude čoskoro minulosťou. O záchodoch sa v Tatrách hovorí často.

Zbojníckej chate vládne fazuľová

Kým napríklad na chate pri Zelenom plese je legendárnou jej kapustnica, na Zbojníčke sa ňou stala fazuľová polievka.

„Dlho sme čakali, ktoré jedlo preberie toto žezlo, až ľuďom zachutila práve fazuľová,“ hovorí chatárka.

Aj keď nechce prezradiť presný recept, aký pomer zemiakov a fazule ju robí tak chutnou, netreba byť šéfkuchár, aby ste uhádli jej tajomstvo.

V polievke nájdete super veľké dávky fazule, zemiakov, petržlenu, mrkvy, prerastenej slaniny, korenín a klobásy. Množstvo dobrých prísad ju robí mňam!

Navyše, po vylezení na chatu kvalitnejšie proteínové palivo pre ďalšiu cestu ani nemôžete získať!

Dezert
Osobné odporúčanie chatárky Dominiky ale smeruje k inej pochúťke. „Ja mám rada naše lokše umiesené z domáceho cesta. Či už slanú, alebo sladkú verziu si dávam niekedy za odmenu,“ smeje sa.

Čo sa na chate Dominika naučila?

Trpezlivosti.

„Pred chatou som bola veľmi netrpezlivý typ, tá ma ale naučila, že tu nič neurýchliš. Tu si nedovolím riešiť veci horúcou hlavou, na niekoho kričať. Skôr naopak, radšej štyrikrát niečo skontrolujem, a potom režem.“

Takisto zistila, čo znamená rýchla spätná väzba za to, čo urobíš. „Prichádza okamžite. Ak nemáš rád kritiku, na chate pôsobiť nemôžeš,“ pokračuje ďalej.

S tým súvisí ďalšie chatové pravidlo, podľa ktorého dennodenne koná: „Chata ti neodpustí nič.“

„Ak by sme pred zimou neskontrolovali veci, na ktorých sme závislí, v zime by sa to už nedalo napraviť. Napríklad agregát. Ak by sme niečo zanedbali a pokazil by sa, v snehu sa náhradný vyniesť hore nedá a vrtuľníky majú v tomto období kvôli odpočinku zvierat zákaz lietať,“ uvádza len jeden príklad z niekoľkých.

Dominika na svoj tím na chate nedá dopustiť. Hovorí, že pre život chaty je dobrá partia najdôležitejšia vec.

Zimomriavkový zážitok?

Áno, mám taký.

Raz prišli takí neznámi „týpci“, tu vedľa chaty rozložili nástroje a začali hrať. Slovenskú hymnu. Tu, v tomto prostredí naživo.

Boli to brutálne zimomriavky.

     Zimomriavky vie spôsobiť aj zvon známej kaplnky.

Zbojnícka chata a krásny moment?

Zažila ho už trikrát. Opakuje sa každý rok.

Ako aj na iných tatranských chatách, pár týždňov sa k chate vôbec nedostane slnko.

Tak potom občas za ním idú. „Ale predstav si ten prvý moment, keď otvoríš dvere chaty a slnko je už tu. Ty sa nemusíš presúvať za slnkom na kopec a kávu si celá natešená vychutnáš už na slnku pri chate!“

         V zime musí byť nosičov náklad ľahší.

Chodí aj na iné chaty?

S kolegami chatármi sa stretáva najmä na výročných schôdzach, či niekde náhodne, napríklad v banke.

Ako turistka pozná a má rada všetky tatranské chaty, na Zamkovského dokonca pracovala.

Špeciálne slovo chce ale prehodiť o jednej. „Chata Plesnivec je trocha mimo hlavných trás a aj pre ten menší ruch ju mám veľmi rada.“

Veľmi sa jej páči, že keď na Zbojníckej je už sneh, na Plesnivci ešte nájde farebnú jeseň. „Aj keď minulú jeseň, keď som na chate prenocovala, práve cez noc napadlo 20 centi,“ usmieva sa.

Tipy na výlet od Zbojníckej chaty od chatárky Dominiky:

Bežné túry:

Bielovodská dolina v októbri

Ja ju milujem špeciálne na jeseň, jednak sa až vtedy tam dostanem, ale najmä jesenná príroda je očarujúca. Takisto v nej nájdeš viac ticha a menej turistickej premávky.

Keď ťa kamzíci majú na „háku“

Nezabudnem, ako celou dolinou aj okolo mňa raz preleteli páriace sa kamzíky. Jednak som ostala paf z tej rýchlosti, akou dokážu trieliť a tiež sa mi celkom páčilo, ako ma mali úplne na „háku“ 🙂

Túry s horským vodcom, alebo preukazom horolezca:

„Mám rada túry na Svišťový štít a Hranatú vežu. Ak ideš z chaty, výhodou sú krátke nástupy.“

Kto je Dominika Dojczöová?

• 30 ročná chatárka, aj oficiálne najkrajšia vo Veľkej Studenej doline
• pochádza z Piešťan, o ktorých hovorí, že sa s Tatrami skvelo dopĺňajú a v niečom aj podobajú
• vyštudovaná fyzioterapeutička
• miluje lezenie, tri roky pôsobila na lezeckej stene v Bratislave
• má rada rock a jazz, malé koncerty na živo
• Ak vám je jej priezvisko povedomé, áno, ide o príbuznú známeho horolezca Attillu Dejczöho. 
• 

The post Chatárka Dominika rozpráva o živote na Zbojníckej chate appeared first on Modrá Lanovka.

Chata pri Zelenom plese v zime

V zime sa ku Chate pri Zelenemom plese až tak veľa ľudí nevyberá. Nenechajte sa ale pomýliť! Ide o fascinujúcu túru, keď tatranskú divočinu cítiť ešte intenzívnejšie.

Aj pre to ticho a menší počet ľudí.

Ak sa k tomu od -ky dozviete pár zaujímavostí zo života chaty, váš zimný zážitok bude ešte bohatší 🙂

    Časť úseku cesty ku Chate pri Zelenom plese v zime zmení i polohu.

Ani jeden slnečný lúč!

Chata pri Zelenom plese v zime zažíva u nás nezvyčajný fenomén, známy skôr z nórskych fjordov. Od októbra do marca na ňu nezasvieti ani jeden slnečný lúč.

„Vtedy si uvedomím, že slnko nie je pre nás len to fyzikálne teplo, ale naozaj aj životodarná energia, ktorá ovplyvňuje naše nálady a elán,“ hovorí chatár tejto chaty Tomáš Petrík.

Jedných dychom ale dodáva, že upadanie do depresií jeho tímu nehrozí. „Hoci slnko nezasvieti, je blízko. Stačí zobrať pásy a vyjsť sto metrov, alebo zísť dole, čo jednoducho kvôli množstvu vecí musíme.“

Tomáša fascinuje „náhlosť“, akou sa na chatu vracia. „Celú zimu nezasvieti a 28. februára akoby z ničoho nič vhupne do kuchyne na celých desať minút a do jedálne ešte na dlhšie.“

Hoci je nadohľad, do 28. februára sa Chata pri Zelenom plese nedotkne ani jedného slnečného lúča.

Príhoda, na ktorú nezabudnem

Po otázke, na akú zimnú príhodu nezabudne, sa Tomáš Petrík zamyslel, aby zo seba o chvíľu vydal silnú výpoveď.

„Poriadal sa u nás memoriál na pamiatku poľského záchranára Bartka Olszańskiego. Zavalila ho lavína pri záchrannej akcii týždeň pred svadbou,“ hovorí Tomáš. Jeho vtedajšia nastávajúca Marysza sa neskôr vydala. Dnes má dieťa, na organizovaní memoriálu sa ale aktívne podieľa.

„S manželom a bábom išli na Bielu vodu na lyžiach, zobral som im preto na skútri zhora všetky veci,“ pokračuje v rozprávaní. Ako som ich vyložil, začali sme sa lúčiť. „Podal som im ruku, pobozkal líce a … v tom na mňa Marysza skríkla, že Gorali sa bozkávajú TRZY RAZY, trikrát!“ spresňuje Tomáš Petrík. Na jedno, na druhé líce a ústa. Pridal som teda ďalšie bozky, zasmiali sme sa na tom, nasadol na skúter a vyštartoval ku chate.

Mikrosekundy
„A tu úplne náhle pred Šalviovým prameňom „švaclo“ päť stromov. Jeden prekrýval špičku môjho skútra. Nebol to bežný pád stromov, ten som videl viackrát, tu sa odrhlo bralo, bol to moment,“ spomína. Tomáš sa otočil a o minútu bol znova pri Goraloch, plný emócií ďakoval. „Boli to tie tri sekundy zdržania kvôli bozkom, ktoré mi zachránili život, bez akejkoľvek pochybnosti.“ Dnes už s nádychom humoru hovorí, že sú veru dôvody zachovávať ľudové zvyky.

   V zime môže byť aj cesta dolu výrazne rýchlejšia. Stačí sa „šmyknúť“ na lyžiach.

Bruno je azda najfotografovanejším psom v krajine. Po účinkovaní v TV reportáži Jána Tribulu mu navyše chodia ponuky na rodičovstvo. Na jar sa však dočká stálej partnerky, ktorá sa na chatu nasťahuje. Samotu predsa nemá nik rád.
   Ak sa na Chatu pri Zelenom plese vyberiete so svojím psíkom, hoc akokoľvek je malý, Bruno sa s ním bude chcieť hrať. 

„Nič dokonalejšie ako lopata ešte nevzniklo“

Top činnosťou v zime na chate rpi zelenom plese je „lopatovanie“ snehu. Nejde tu o nejaké zametanie pred dverami, ale razenie 4-kilometrového úseku.

„Cestu ku chate treba prekopať po každom vetre a snežení,“ spresňuje Tomáš Petrík. A nie len tak hocijako. Snežný skúter a jeho sánky potrebujú dokonalú rovnú plochu. Strata kondičky ľuďom z chaty nehrozí.

Skúšali i 20 fréz rôznych druhov. „Dali nám ich tu na testy, ale zistili sme, že pre chatu nič dokonalejšie ako lopata zatiaľ nevzniklo,“ hovorí Tomáš Petrík. Stroje sú totiž navrhnuté na odstránenie snehu od asfaltu. Na chate však kvôli lyžiarom, skialpinistom, hikerom a skútru potrebujú zachovať hrubší snežný povrch.

Skúšali 20 modelov fréz, Chata pri Zelenom plese ale zatiaľ dáva zelenú lopate. 

Voda zo Zeleného plesa

Ak si z leta pamätáte nenapodobiteľnú zelenú farbu plesa a v zime miesto nej vidíte len snehové pole, vedzte, že v zime máte časť vody z plesa v čaji, alebo kapustovej polievke. „V lete zachytávame vodu z prameňa z Červenej dolinky, jeho potôčik cez zimu ale zamrzne. Do vodojemu preto teraz čerpáme vodu z plesa,“ vysvetľuje chatár. Zelené pleso a jeho voda je známa extrémnou čistotou. Môže za ňu aj ekosystém potôčikov zo štyroch okolitých dolín, ktorých voda sa do plesa dostáva podzemnými kanálmi.

Tatranský chatový čaj ako prvá pomoc v zime po príchode. Navyše je varený z čírej vody Zeleného plesa. 

Kuchyňa v chate má radšej vlastné, ako chémiu

Zima mení aj jedálny lístok chaty. „Kozí šalát ti dnes neponúknem, lebo kozy v zime jednoducho nedoja. Pre ten istý dôvod nemáme v zime ani bryndzové halušky,“ vysvetľuje chatár Petrík. Radšej počká, akoby mal používať potravinové náhrady a polotovary. „Zo zásady robíme všetko z čerstvých surovín a sami. Darí sa nám to na 95 percent, i koláče a štrúdle máme naše,“ povedal Tomáš Petrík. O to viac vás zimné jedlá na chate zahrejú.

 Tento pohľad do kuchyne Brnčalky z druhej strany väčšina z nás nepozná.

Ak sa hrozíte éčok, na Chate pri Zelenom plese môžete jesť s radosťou.


Mišo. Rozumie, že kuchyňa je základ. Pozrite si týždenný jedálny lístok Chaty pri Zelenom pelse.
Ak sa v kuchyni usmieva šéf, všetko je v poriadku.
Petríkova kapustnica chutí vskutku ako domáca a miesto 300 ml z jedálneho lístka sa vám v tanieri objaví pollitra. „Keď už niektorí jednotlivci občas šomrú na chatové ceny, chceme, aby dostali za ne to najlepšie a aj veľa,“ smeje sa chatár. Pre mnohých už len ona samotná je veľkou motiváciou vybehnúť hore. 

Tomáš Petrík: Je to bobor horolezec

V Zelenom plese zo živočíchov žije len žiabronôžka arktická a, …posledné roky aj bobor. Prvý, ktorý sa nasťahoval, sa stal miláčikom chaty pri Zelenom plese. Do nádržky elektrárne, v ktorej kvôli odtoku takmer nezamŕza voda, sa chodil kúpať. „Užíval si to, predvádzal sa, všetci sme si ho filmovali,“ spomína Tomáš Petrík. O to bola smutnejšia správa nájdenia jeho 26-kilového tela na dne jazera pri výskume.

Teraz sa ale pri chate objavil nový špecialista. „Tento dokonca obhrýza kosodrevinu, pričom bobrom by mali chutiť len listnáče,“ hovorí Tomáš. Vskutku sa zamýšľa a čuduje, čo ho ku chate zlákalo. „Musí byť fanatik turista alebo horolezec, lebo ťahať sa k nám osem kilometrov, kde naozaj okrem pár malých osík nič nemá. V každom prípade sa tešíme na zoznámenie!“

Ani Chata pri Zelenom plese sa nemôže vyhnúť papierovačkám.

Chatár má ale výhodu, že od papierov môže utiecť na prestávku priamo do „rozprávky.“ 

Z chaty zmizne zvuk agregátov

Čo po zime? Veľkou novinkou Chaty pri zelenom plese sú štyri nové vodné turbíny. „Počas leta tak z doliny zmizne počas dňa zvuk naftových agregátov vyrábajúcich elektrinu,“ oznamuje novinku chatár. Tomášovi sa darí plniť plán obnovy chaty, ktorý si dal pri jej prevzatí pred 7 rokmi. Vynovené sú záchody, jedáleň, kuchyňa, systém skladov, izby pre osadenstvo. Veľký význam prikladá práve poslednému. „Ak bývaš v škaredom, prečo by si mal niečo pekné tvoriť a robiť?“ Chatu najbližšie čaká ešte zateplenie vonkajšieho skeletu a okien. Tie sa naposledy obnovovali ešte v roku 1990.

Tu sa uchyľuje po smene tím Chaty pri Zelenom plese. Obnova ubytovne pre zamestnancov bola podľa Petríka popri kuchyni najdôležitejšou.

   
Slávny „PUCH“ a skúter sa pri zásobovaní skvelo dopĺňajú. Ako pri topení snehu mení polohu snežná čiara, s ňou sa smerom hore posúva miesto výmeny nákladu z rakúskeho gazíka na skúter, až auto preberie celú trasu.

Tomáš Petrík diskutuje s horolezcom Marošom Kočanom o ich spoločnej vášni. O horolezeckej časti svojho života sa Tomáš nedávno rozhovoril pre magazín eMontana.

Chata pri Zelenom plese: A čo tak na záver rozlúčiť sa zimnou foto idylkou?

Môže vás tiež zaujímať:
– Zápisník chatára Petríka: Zo Chamonix rovno k nám
– Ako sa na Zelenom plese objavil anjel?

The post „Goralské bozky mi zachránili život“ appeared first on Modrá Lanovka.

Skialpinizmus dnes a včera

Skialpinizmus dnes a pred tridsiatimi rokmi. Aké sú rozdiely? Niektoré veci sa nezmenili, iné naopak totálne.

Na festivalovej prednáške v Smokovci o skialpe porovnával Robo Gálfy. Pridal i zážitky a príhody. Tie najzaujímavejšie vybrala Modrá Lanovka  na papier.

Skrývali a zamkli pred nami lyže do skrine

Nikdy nezabudnem ako šokovo som spoznal nový revolučný tip viazania.

Prišli jedny z najťažších skialpinistických pretekov sezóny Pierra Menta Tivoly vo Francúzsku.

Bratia Ján a Milan Filipskí a Adriano Greco a Fabio Meraldi si zamkli večer pred štartom lyže do skrine.

Na jednej strane som tomu nedával význam, na druhej mi ale zasvietil otáznik, lebo to bolo pre skialpinizmus niečo nezvyčajné.

S Peťom Lichým som prišiel na preteky ešte s rámovým viazaním Silvretta, na ktorom sme pretekali vyše 10 rokov.

V tom čase už ale Fritz Bartl vynašiel slávne pinové viazanie Dynafit.
My sme o tom netušili, skialpinisti Filipskí a Greco s Meraldim áno.

Ráno sme ich nové viazanie videli na štarte. Nechápali sme, o čo ide.

Rýchlo sa ukázali jeho schopnosti, veľký váhový rozdiel, i ten v komforte. A tiež v cieli. Prví skončili Taliani, druhí Filipskí a my z tretieho stupňa na pódiu sme hľadeli pre lyžovanie a skialpinizmus na revolučnú novinku.

Po pretekoch naša cesta viedla za Fritzom Bartlom, vyskúšať si ten skialpinistický zázrak.

Lichý z Gálfym z tretieho miesta pozerajú na Filipských na striebornom pódiu, čo im to len s tým viazaním vyviedli?! Dnes Tatranci spomínajú, ako boli na trati s revolučnou novinkou prví na svete.

Po osudnom prelomovom preteku sa dynafitová novinka rozšírila medzi skialpinistami rýchlosťou blesku. Brenta, Dolomity.

Filipský: Skialp? Riskovali sme

Ako si príhodu pamätá Jano Filipský?

Cestou na pretek sme sa zastavili za Bartlom po viazanie. Teda pred pretekom sme si ho vôbec nevyskúšali! Riskom bolo aj to, či nás s ním na pretek pustia, pravidlá vtedy boli prísne.

Ako sme dúfali a predpokladali, pre výsledok sa nové skialpinistické viazanie ukázalo ako kľúčové. Bolo ta revolučná novinka. Na ďalších pretekoch ho už postupne mali všetci.

To so skriňou, nepoužil by som slovo ukrývanie. Išlo o preteky a nechceli sme, aby ho ostatní skialpinisti pred štartom videli. To, že sme boli prví na svete, ktorí ho použili, áno, je to kuriozita, najmä pre naše okolie, ktoré nám ju často pripomína (smiech …)

Fritz Bartl tvrdí, že pre skialpinizmus slávne dynafity vymyslel z lenivosti. Nechcelo sa mu nosiť ťažké kovové viazanie.

 Tieto Silvretty R. Gálfymu dobre slúžili 10 rokov. Revolučné zmeny ale ani v skialpe nezastavíš.

Prečo sme vyhrávali preteky v Alpách?

Prečo dovtedy neznámi chlapci začali zrazu vyhrávať prestížne alpské skialpinistické preteky?

Keď o tom spätne rozmýšľam, asi najviac rozhodlo lyžiarske gymnázium v Kežmarku.

Učili sme sa len štyri dni do týždňa, zvyšné tri sme boli na svahu. Do skialpinistických pretekov sme vniesli prvky športovej prípravy. Dovtedy boli totiž doménou horských strelcov a horolezcov, ktorí lyže vnímali skôr ako svoju vedľajšiu pomôcku pri výstupoch, aby sa rýchlejšie dostali dole.

Zaoberali sme sa výživou, vedeli sme si naplánovať stravu, aby sme v deň pretekov mali optimálnu hladinu glykogénu. To predtým väčšina nerobila.

Tiež sme mali finančnú motiváciu za vyhraté ceny a možnosť cestovať na západ. Skialpinizmus nám to umožnil. To naši talianski a rakúski súperi nepoznali.

Slávna lyžiarska trieda. Zľava: Robo Gálfy, Walter Renner, Jaro Štancel, Miro Bobrovský, Jano Filipský, Jano Rohár, Július Antošík, Timo Zuzula, Karol Král.

Z gymnázia viedli naše cesty na prvé skialpové túry. Úvodná snímka s Ivanom Urbanovičom na Strednohrote z roku 1979. Našimi „skialpovými“ idolmi boli vtedy Laco Janiga a Milan Kriššák. Z nich zase sme zoskočili pred štartovacie pásky. Titul majstrov Slovenska v skialpinizme z Ďumbiera sa podaril s Janom Filipským.

Prvý veľký úspech! Prvé miesto na Medzinárodných majstrovstvách Talianska 1983 v Brente. Bratská dvojica Alexander „Šaňo“ a Robo Gálfy. 

Pomohlo nám v skialpe horolezectvo?

Veľmi. Vďaka nemu sme mali vždy tú najmodernejšiu výstroj. Vysvetlím.

V roku 1981 ma otec Ivan zobral do tímu himalájskej expedície s cieľom vystúpiť juhozápadným pilierom Jannu a neskôr juhozápadnou stenou na Lhotse Shar.

Išlo o ťažký výstup, o ktorom Messner prehlásil, že vyriešiť ho možno najskôr v roku 2000.

Nám sa to ale podarilo a vyvolalo to rozruch. Messner nám pri jednom podujatí firmy Salewa zablahoželal, o výstup sa veľmi zaujímal. Riaditeľ Salewy Hermann Huber na to reagoval podporou našich aktivít v lezení, ale i pre skialpinizmus.

Pomáhali tiež výšky. Keď som sa vrátil z expedície aklimatizovaný na sedem – osemtisícové výšky, viete si predstaviť, ako to dobre na pretekoch išlo.

Záujem Messnera o náš výstup na Lhotse mal veľký význam pre zdanlivo nesúvisiaci skialpinizmus.

Mali ste nejaký slogan?

Dodnes spomínam motto z nášho maturitného tabla od Eddyho Merckxa: „Dokázal som vyhrávať preto, lebo som dokázal vytrpieť viac ako ostatní.“

A to je aj idea v skialpinizme. Ten, kto chce preraziť, musí trpieť viac ako súperi.

Skialpinizmus: Nič nie je zadarmo. 

Dajú sa zlyžovať aj osemtisícovky?

Ako ktoré.

V roku 1987 som si zobral lyže na Everest, ale boli mi na nič. Okrem malého úseku sa nedali použiť.

Neskôr sme si ale s Ivanom Urbanovičom vysnívali zlyžovanie menšej osemtisícovky Gasherbrum.

Nakoniec sa to podarilo len čiastočne od 7300 metrov. Na vrchol sme lyže nezobrali kvôli nedostatku síl a zlým podmienkam. Bola to ale i tak dobrá skúsenosť. Niekedy sa situácia aj v skialpe vyvinie inak, ako si ju plánujeme.

Dnes sa už hora zlyžovať nedá, ľadovec od základného tábora smerom nahor je samá trhlina.

Gasherbrum. Zlyžovať sa dajú aj osemetisícovky. 

 Najskôr pohľad do sedla Gasherbrumu. Potom skialpový výstup na neho aj s lyžami.

Čo bolo úplne iné ako dnes?

Ak opomeniem viazanie, tak podmienky. Ubytovanie.

Medzi vtedajším východným blokom, kde sme patrili a západom boli veľké cenové a platové rozdiely.

Nemohli sme si dovoliť penzióny , tak sme spávali v autách, našich malých škodovkách.

Pekné spomienky mám z Bormia, kde sme objavili termálny prameň s jaskynkou a pobývali pri ňom.

Keď to zistili naši talianski súperi a kamaráti Grecovci, pozvali nás k sebe domov. V tom skialpinizmus vskutku iný!

Miesto penziónov sa spalo i na lanovkovej stanici pri záchodoch, či malej Škodovke 120. 

Ako ste financovali skialp výpravy?

Keď nebolo ani na ubytovanie?

Spomínal som silnú motiváciu vyhrávať i pre finančné odmeny. Za ne sme nakúpili špičkové západné lyžiarske vybavenie a prenášali domov. Všetky utŕžené peniaze z predaja známym sme potom použili na ďalšie výjazdy.

Dnes si to mladí nevedia predstaviť, ale v Československu sa západný tovar v princípe nepredával. Vycestovať za hranice a kúpiť si ho bolo pre väčšinu nemožné.

Vyžadovalo to fantáziu, kde do malého auta veci umiestniť, aj pevné nervy na colnici.

Nezabudnem, ako som v rakúskom colníkovi spoznal kamaráta z pretekov. Pousmial sa a žmurkol okom, aký to kontraband nesieme.

Tento aspekt skialpinizmu železnej opony našťastie dnes už mladí nepoznajú.

Absurdity socializmu. Miesto tréningov nákup, balenie a prenos „západného“ tovaru.

Menil sa systém súťaží?

Skialpinizmus vtedy nepoznal dnešný systém štart a cieľ.

Pretekalo sa takzvaným rally systémom, keď na celú trať bol určený limit päť až šesť hodín. Za nesplnený limit si dostal trestné body. Bolo treba rozložiť si sily.

Rozhodujúca bola potom krátka časovka a slalom na lane, ním boli dvojice spojené.

Štart skialpových pretekov na Ďumbieri.

Skialpinisti pretekali lanom. Aby nezavadzalo, poslúžil tajný trik, gumičky. 

Na pretekoch pri Ďumbieri bola dokonca požiadavka spať pred pretekmi v iglu. Aj takéto nezvyčajnosti obohacovali preteky.
Zľava Jano Filipsky, Robo Gálfy, tréner Igor Viest, Viktor Beránek, Milan Filipský, Šano Gálfy a Peter Lichý v pohorí  Adamelo počas ranných tréningov. 

Na koľko smerov si zlyžoval Lomničák?

V jeden pre mňa pamätný deň na tri, ale to nie je tá hlavná pointa príhody. Dnes sa už tak nedá, do lanovky ťa s lyžami nepustia.

Najskôr som to skialpovo pustil do Sedla, a potom ešte raz do Cmitera.

Do lanovky som nastúpil tretíkrát a zvažoval severnú trasu Nemeckým rebríkom. Aj keď som váhal.

Tu zasiahol Maťo Janek. Oznámil mi, že vybuchla černobylská elektráreň a jadrový mrak mieri k nám.

Dal mi dva horčičáky s vodkou so slovami aj tak umrieš, a tie asi urýchlili rozhodnutie. Pustil som sa dole a skončil na Brnčalke. Napriek jadrovému mraku dodnes som stále tu a dúfam, že ešte nejaký ten čas ostanem (úsmev …).

S menšími zmenami oproti minulosti, ale stále sme tu 🙂 

Tabletky na aklimatizáciu nefungujú?

Veľakrát, aj počas vojenčiny som navštívil Pamír. Skialpinizmus v Sovietskom zväze.

Rozhodol som sa zlyžovať všetky tri jeho sedemtisícovky.

Začal som Pikom Korženevskej.

Tu, v základnom tábore, bez toho, že by sme sa nejako dohodli, s Marošom Marekom stretávame Paľa Rajtára. Tak sme vyšli a zišli spolu.

Zaujímavý a napätý bol zjazd Piku Lenina (Dnes Štít Abú Alí ibn Síná)

Jeden športový lekár nám tvrdil, že má špeciálne pilulky, ktorými urýchlime aklimatizáciu.

Dnes si to neviem predstaviť, ale v tých časoch mladosti sme to zobrali normálne s dôverou. Jasné, vyskúšame. Rusom sme podpísali reverz a na vlastnú zodpovednosť vyštartovali k vrcholu.

Zradilo nás ale počasie, keď sme sa pre veľkú búrku museli zabivakovať 150 metrov pod vrcholom. Keby sa na druhý deň náhle nevyčasilo a nezlyžovali by sme horu na úpätie, asi by sme bez aklimatizácie nevedeli zostúpiť.

Pointa. Žiadne zázračné pilulky neexistujú, nikdy takým veciam neverte. Výškovú aklimatizáciu nikdy, ale nikdy neodporúčam vynechať, či skracovať.

Zostup lyžami bol už ľahký.

Po zlyžovaní Piku Komunizma Borodkinovým pilierom. Foto skialpinista Mirka Šmída.

Pohľad na Pik Komunizmu z Pik Korženevskej z lyží a foťákom v ruke. 

S Ivanom Urbanovičom po zlyžovaní Piku Lenina. 

Výborný skialpinista Pavol „Fako“ Rajtár trieli na lyžiach z Pik Korženevskej, tadžikistanskej sedemtisícovky.

Podcast o skialpe

Zaujalo vás rozprávanie Roba Gálfyho o skialpinizme pred 30 rokmi?
Celý záznam prednášky si možno vypočuť na novom Podcaste Modrej Lanovky.

Skialpinizmus a ďalšie príbehy

Ste skialpinista fanatik? To sa vám určite budú páčiť tieto príbehy!

• Tatranec i na ostrove hľadá úzke strmé kuloáre
• Fascinujúce skialpové túry vo Švédsku
• Heli-skiing na fotkách

The post “Lyže pred nami zamykali do skrine!” appeared first on Modrá Lanovka.

Ak ho náhodou nepoznáte, odporúčam zastaviť sa. Zmysel pre humor, postrehy o biznise a rozprávanie o Rusku stoja za to.

Ale o inom som chcel.

Pred piatimi rokmi mi dal ochutnať ukrajinský boršč. Odvtedy si pri skoro každej príležitosti nejaký objednám. Takmer vždy ale ostávam sklamaný. To nie je to, čo som jedol v Jasnej! Tak mi vtedy chutil!

Keď sme sa teraz po dlhom čase znova stretli, spontánne som sa spýtal, či možno prezradiť, ako sa ten jeho boršč robí. Keď povedal, že recept nie je tajný,  mala hneď nový príspevok.

Ako?
Na začiatok Mark upozorňuje, že boršč je sám o sebe vedná disciplína. Už len preto, že existuje 28 hlavných receptov od tradičného ruského po poltavský. Nehovoriac o ďalších stovkách ich variácií.

Mark vo svojej Ľudovej reštaurácii podáva Ukrajinský borčš. Tajomstvo jeho chuti ale spočíva v nezvyklej príprave.

Cviklu varí v šupke
1. „Na rozdiel od väčšiny kuchárov nesmažím cviklu na panvici, ale najskôr ju uvarím vo vode v šupke,“ prezrádza prvý krok, ktorý spôsobuje zásadný rozdiel.

2. Cviklu varí spolu s mäsom, ktoré tak nestráca farbu.

3. Do boršču dáva vždy tri druhy mäsa. Hovädzie, bravčové a baranie.
4. „V úplne rovnakom pomere, to je podstatné,“ spresňuje.

5. Tiež je dôležité, čo do boršču nedáte. „Prášky, prísady, bujóny, ocot sú v našej kuchyni striktne zakázané, logicky to platí i pre boršč,“ povedal. Ak treba niečo osladiť, použite radšej mrkvu. Ak niečomu pridať kyslosť, je tu paradajka.

6. Mark do borčšu nedáva ani zemiaky, hoci pri iných jedlách ich má rád. Smotanu dáva na oddelený tanierik, aby si jej každý dal množstvo podľa svoje chuti.

Kuchár Braňo Adamec. O príprave boršču z Jasnej hovorí, že je o tretinu náročnejšia ako bežného, čo sa týka úkonov, aj použitých surovín.

Ako Markov boršč finalizujeme?

7. Pridáme bielu papriku, paradajky, predtým uvarenú fazuľu, kapustu, mrkvu a už tiež uvarenú a od šupky očistenú cviklu. Do toho po dovarení pridáme kôprovú vňať a čerstvo pokrájaný struk cesnaku.

Tieto zdanlivo jednoduché postupy dodajú borčšu neopakovateľnú chuť. Stačí už len zobrať varechu a ísť na to!

Mark Blitstein. Hoci šéfuje veľkému biznisu, občas sám varí v kuchyni. Podľa neho manažér len tak naozaj spozná prevádzky a môže ich riadiť.

Boršč z Jasnej je zaujimavý aj pre fotografov. -ke pomohol a s fotením sa vyhral popradský fotograf Oliver Ondráš.

Text spísal Tomáš Tišťan.

The post 7 tajomstiev prípravy vynikajúceho boršča appeared first on Modrá Lanovka.

Prechádzka okolo Štrbského plesa je sama o sebe fascinujúca.

Hoci bývam v Tatrách a pri jazere som bol mnohokrát, vždy, keď sa naskytne príležitosť, idem znova.

Človek sa môže prísť poprechádzať a len tak sa zrelaxovať. Alebo zabehať. Vďaka inštalovaným hrazdám na chodníku dať si i viac do tela.

Vďaka jazeru je to zaujímavejšie, ak by to isté robil na zvyčajnom mieste doma.

Ak sa k tomu pridajú obmeny ročných období a počasia, zážitok sa zväčšuje. Prechádzka okolo plesa má inú príchuť v letný tropický deň plný ľudí, inú v panoráme jesenných padajúcich listov a inú v zahmlený upršaný deň, keď na chodníku niet ani nohy.

 teraz k tomu všetkému pridáva ďalšiu kocku do mozaiky, ktorá návštevu miesta ešte viac ozvláštni.

Mnohí prídu k Štrbskému plesu sa len tak poprechádzať. Chodník obieha celý jeho breh.
Časť ľudí sa pozastaví a rozjíma. Jazero k tomu priam nabáda.Iní využijú okruh na bežecký tréning.
lnštalované rebriny a hrazdy ponúkajú ďalšie možnosti. Stále pri čarovnom pohľade na jazero.
Už niekoľko rokov sa dá aj člnkovať.

Štrbské pleso je atypické, neobyčajné, pre svoje výnimočnosti až mysteriózne jazero, pod ktorého hladinou sa toho mnoho deje. V porovnaní s inými jazerami navyše „udalosti“ prebiehajú pekelne rýchlo.

Ak o týchto „veciach“ v jazere viete, samotná všedná prechádzka sa mení na bohatší zážitok. Už len tak nepozorujete jazero, ktoré, opakujem, je samo o sebe krásne, ale aj rozumiete, prečo voda tu a tam nie je taká priezračná, ako inde v Tatrách, viete, ako z neho odteká, hoci odtoky nevidno a desiatky podobných vecí.

Nemusíte sa potápať do vody, aby ste si i pri pešej prechádzke vybavili priamo na mieste všetky tie štrbské záhady.

Ja som to zažil pred desiatimi rokmi vďaka Paľovi Kráľovi. Biológovi, ktorý sa už 20 rokov potápa do jazera, aby objavoval jeho tajomstvá.

Ako vtedy začínajúci novinár som s ním urobil rozhovor o veľkej prírodnej kuriozite – rybe síh maréna. Po tomto rozhovore pri všetkých ďalších návštevách jazera som mal širší a väčší zážitok. Tak, ako ho tu opisujem.

Či už niekto príde pôvodne za tým, či oným účelom, jazero u väčšiny vyvoláva údiv, zvedavosť a obdiv. 

Ľudia, ktorí dnes prichádzajú k jazeru a tiež ich fascinuje príroda, si môžu prechádzku poznaním všetkých tých záhad a kuriozít rovnako obohatiť. Preto som sa k Paľovi Krášovi vrátil, aby mi znova všetko porozprával.

Navyše, po desiatich rokoch sa toho v jazere veľa zmenilo.

Trik je veľmi jednoduchý: ak sa vyberiete k Štrbskému plesu, prečítajte si najskôr tento rozhovor s Pavlom Kráľom.

Prechádzka bude iná, zážitok väčší, … už som spomínal 🙂

Tomáš Tišťan

The post Zažite Štrbské pleso intenzívnejšie a trocha inak! appeared first on Modrá Lanovka.

Prísť k divej tatranskej lúke, ktorá vám tiež otvorí ústa. Bez toho, aby ste museli odtrhnúť čo i len jeden kvietok.

Zažijete prekrásne neopakovateľné farby a vzory. Možno vás aj zláka pozorovať v nich rôzny pohyb.

V najkrajšom šate nájdete lúky začiatkom júna. Ako sa približuje júl, rovnako sa k nim približujú kosci. Preto  odporúča radšej vychádzku neodkladať.

Koscom ale netreba nič zazlievať. Aj vďaka nim vyrastie na budúci rok nová pekná lúka.

Krásne rozkvitnuté lúky nájdete v Tatrách na viacerých miestach.  snímala v Tatranskej Lomnici medzi Botanickou záhradou a jazdeckým areálom.

S rosou sú kvety krajšie.

A štíty zase s lúkami a kvetmi.

Fotografie čo to naznačia, treba ale zažiť naživo.


Modrá.

Žltá.

Nechceme rušiť.

Pohľadov je veľa.

Táto lúka má tiež krásne kvety. Kosci ale predbehli fotoaparát. 

Zaostriť sa dá aj voľným okom, na to, čo sa vám páči.

Modrá a žltá. Dokážu žiť spolu.

Škótom by sa na tomto mieste páčilo.

Mnoho Lomničanov chodí k jazdeckému areálu behať. Môžete aj vy. 

Ťažko prestať stláčať spúšť.

Suché oblečenie sa oplatí obetovať.

Hlavou treba otáčať na všetky strany.

Každej rozprávke je raz koniec, ale príde ďalší rok. 

Zaparkovať možno pred hotelom Titris.

A potom sa vydať dole touto cestičkou alebo odbočiť doľava na tento mostík.  odporúča aj, aj.
   

Fotografoval Tomáš Tišťan.

The post Divoké tatranské lúky sú rozkvitnutý zázrak appeared first on Modrá Lanovka.

Tu sú, nech sa páči:
Pre skialpinistu zvyknutého šliapať hore je sú aj samotné nástupy do kabíny zážitkom.

Vrtuľník je vždy rýchlejší a po zjazde čaká. Neoddýchnete, nedovolí vám to.

Pripravení!

Kto nechápe, prečo niekto obľubuje voľnú prírodu pred strediskovými zjazdovkami, tu je odpoveď.

A ešte vo väčšom detaile.

Pilot Emil sa ukázal ako majster svojho remesla.

Zaparkovať dokáže temer všade.

Nasledujúce štyri snímky si dovolíme nechať bez komentára.

På svenska: Ingen kommnetar.

No comment

Bez komentáře

Vrtuľník poslúži aj ako jedálenský pult. Na stravu má vyhradený špeciálny box z vonkajšej strany. 

Švédske hory neponúkajú veľké prevýšenia. Na strmosť sa ale nik sťažovať nemôže. Horský vodca Josef „Pepino“ Šimůnek tu komunikuje s pilotom.

Karavany nie sú len doménou južanských krajín. K jazeru Torntträsk prichádzajú fanúšikovia snežných skútrov z celého Švédska. 

Čo je na tejto snímke zaujímavé? Vrtuľník tankuje, áno, ale pod vrtuľou vidno hlavný motív všetkých tunajších pohľadníc. Obrátený oblúk nazývajú bránou do Laponska a naozaj, za kotlinou je už Laponsko. 

Pri lyžovaní možno zacítiť aj vôňu mora. Do nórskeho prístavu Narvik čo by kameňom dohodil. 

Od mora hore na skialpoch. Robo už nemusí vymýšľať plán na budúci rok.

Značkami Plus/Mínus v ľavom dolnom rohu môžno meniť náhľady mapy.

Ikea je jedna vec, ale vidieť funkčný dizajn a architektúru za polárnym kruhom, druhá. 

Hotel zvonku nepôsobí luxusne, ale v interiéri sa človek cíti extrémne príjemne. 

Robo ako správny fotograf sa na snímkach neobjavuje. Jedna sa ale podarila zaznamenať.

Video pripravujeme, nastal jeden technický problém, ospravedlňte prosím zdržanie 🙂

The post Heli-skiing na foto a videu appeared first on Modrá Lanovka.