Obrazy nás nadchli, a preto vám o nich porozprávame 🙂

Ľubovi (na titulnej snímke) sa podarilo urobiť rozruch už na jeseň v roku 2019, keď v Poliankove inštaloval obrazy v takzvanej „rozšírenej realite“. S grafikom Ľubošom Bukovinským dával touto digitálnou technikou maľbám ďalší príbeh.

„V umení išlo o úplnú novinku, dovtedy rozšírenú realitu používali skôr architekti a marketéri pri prezentácii projektov,“ spomína kurátor digitálnej galérie Poliankovo v Tatranskej Polianke Marián Bizub.

Deti ostali nadšené

Rozšírená realita funguje jednoducho. Pred obraz priložíte tablet, na ktorom sa vám jeho pôvodný motív „rozhýbe“. Pri štíte začnú padať kamene, medvede začnú behať, dievčatá v krojoch tancovať, … a tak ďalej. „Veľmi to oslovilo deti, ohlasov boli desiatky. Asi aj preto, že táto technika silno prebúdza fantáziu,“ hovorí Ľubomír.

Tatry do farieb

Dnes dva roky po uvedení rozšírenej reality Korenko na mieste otvára ďalšiu výstavu. „Vedľa tej prvej sa nachádzal sklad. Povedali sme si, prečo ho radšej nepremeniť na ďalšiu výstavnú miestnosť?“

Avšak tento raz, aby dal Ľuboš veci do pohybu, sa upäl k vlastnej technike bez digitálnych prvkov, ktorú zdokonaľoval rokmi tvorby od vysokej školy.

„Jej základom sú popri farbách umelecké lepidlá. Vďaka nim viem dať obrazu výraznú štruktúru, viac vrstiev. Tie potom jasnejšie vyjadrujú pohyb, ale napríklad i náladu z počasia, chvíľkovú atmosféru miesta a mnoho iných vecí,“ pokračuje Ľuboš.

Pred, alebo po túre

Mohli by sme tu Ľubošov výtvarný rukopis ďalej opisovať do hĺbky, ale najlepšie je sa v Tatranskej Polianke zastaviť a obrazy vidieť na vlastné oči. Niektorí tak robia pri káve pred túrou na Sliezsky dom, iní naopak po zostupe.

Práve vtedy niektorí dostanú chuť odniesť si obraz so sebou domov. „Je to možnosť, ako si dopriať potešenie z Tatier aj doma, vlastne preto Tatry maľujem,“ vyznáva sa Ľuboš.

Pomôžete k vzniku ďalších obrazov

Výstava je predajná, preto získať obraz nie je problém. Pritom netreba mať zlé svedomie, že o pekný pohľad ochudobníte ďalších návštevníkov Poliankova.

„Presne naopak, predaj obrazu mi umožní venovať čas tvorbe ďalšieho tatranského motívu a priniesť niečo nové,“ hovorí Ľuboš. Tu je rozdiel oproti staršej časti výstavy s rozšírenou realitou. „Tam kvôli digitálnym prvkom treba po kúpe obrazu vytlačiť kópiu,“ smeje sa výtvarník.

Lezie a potom maľuje

Ľubove Tatry na obrazoch sú vskutku výnimočné a originálne. Ak sa zamýšľate, čím všetkým to je, treba spomenúť azda ešte jeden dôvod. V tatranských výškach sa Ľubo ocitá často. „Som aj lezec, nie extrémny, ale lano so sebou do hôr beriem,“ opisuje pozadie zrodu výtvarných myšlienok. Najradšej vyráža do Tatier mimo turistickej sezóny, keď sú „prázdnejšie“. „To je tá výhoda života v Poprade, rozhodnete sa ísť a na druhý deň ste tam.“

The post „Nie len na túre. Potešiť horami sa vieme aj doma.“ appeared first on Modrá Lanovka.

O dobrodružstve pozorovania divých zvierat v Tatrách rozpráva Michal Haring a Martin Peleš.

Aktualizácia a spresnenie: Z dvojice kamarátov sa Michal Haring v súčasnosti už prírodnému turizmu nevenuje. Martinovi pomáhal najmä na začiatku metodicky rozbiehať tento projekt. Michal pracuje na plný úväzok v Štátnej ochrane prírody.

Aké to je pozorovať medvede? Čo na tom ľudí najviac láka? Dá sa vidieť aj vlk? Ako by sa dal pomerne rýchlo vyriešiť problém kontajnerových jedincov? Ako sa z Bratislavčana stáva Tatranec?

Z posedenia s Mišom Haringom a Martinom Pelešom sa vykľulo to pútavé rozprávanie, keď človek rýchlo začne zatajovať dych.

Mišo a Maťo sú kamaráti z VŠ, ktorí svoj profesionálny život zasvätili práci s medveďom hnedým. Popri nej si zaumienili bližšie s touto šelmou zoznamovať aj nás ostatných.

Chodíte s ľuďmi pozorovať medvede. Umožňujete im spoznať tajomstvá ich života. Ako to všetko prebieha?
MICHAL: Veľmi nás zaujala idea „Prírodného turizmu“ a snažíme sa ju napĺňať aj pozorovaním divo žijúcich zvierat vrátane medveďa.
MARTIN: Organizujeme náučné výlety do prírody, približujeme ju ľuďom takú, aká je, prispievame našimi poznatkami. Ide o to, že bežný človek si v nej veľa vecí nevšimne a my ich mu ukážeme.

Čo napríklad?
MARTIN: Rôzne zvieratá a ich pobytové znaky. Často vôbec netreba ísť ďaleko do neprístupnej divočiny, veľa sa dá vidieť z turistického chodníka. Stačí len vedieť, kedy počas roka čo ktoré zviera robí a obľubuje. Či ho nájdeš na lúke, alebo v lese.
MICHAL: Keď ale hovoríme o medveďoch, tak ľuďom ukazujeme napríklad aj takzvané medvedie stromy.

Čo sú to medvedie stromy?
MARTIN: Pre medvede ide o akési telefónne búdky, cez ktoré komunikujú s ostatnými medveďmi bez toho, aby sa museli stretnúť. Zanechávajú na nich rôzne znaky, ako pachy, škrabance, srsť, záhryzy.

Ostatné medvede potom tieto signály prečítajú?
MARTIN: Presne tak. Napríklad, samica zistí, aké samce sa pohybujú v okolí, mladý medveď zase, či tam má zmysel hľadať partnerku, alebo sa dovtípi, že je tam už iný samec, a podobne.

Ten mladší samec potom podľa stromu pochopí, že má ísť radšej preč?
MICHAL: Do takej hĺbky ešte túto komunikáciu vedci nerozšifrovali. Zatiaľ skôr vieme, že áno, komunikujú, takto oznamujú svoju prítomnosť.

Je to ale pravda? Ja by som si naozaj nevšimol, že ide o medvedí strom …
MICHAL: Keby aj áno, my sa pri ňom zastavíme a všetko vysvetľujeme. Takéto tématické zastávky trvajú aj 15 minút a ľudia ich milujú. Informácie o medveďoch dokonca potom šíria ďalej svojím známym a kamarátom (smiech …).

Výletom teda získajú akýsi pomyselný certifikát vedomostí o medveďoch?
MARTIN: Veru, dozvedia sa toho dosť. Prejdeme s nimi kompletnú ekológiu medveďa, jeho stravovacie návyky, čo robí v tej, či onej časti roka, ako sa vie správať. Koľko medveďov máme a aké sú veľké, a tak ďalej.
MICHAL: Popri množstve získaných informácií a zaujímavostí je pozorovanie medveďa na náučnom výlete v istom zmysle tá pomyselná čerešnička na torte.

PRÍRODNÝ TURIZMUS

Čo vás najviac láka na tomto, pomaly už svetovom hnutí?
MARTIN: Keď vidíš, ako ľudia v Tatrách, podporovaní reklamou konzumujú pomaly už len ten tvrdý turizmus, teda aktivity, vyžadujúce nejakú infraštruktúru, stavby, … , láka nás ukázať im aj iné Tatry, tie bez zásahov do prírody. Často len samotným pohybom v nej zažiješ oveľa intenzívnejšie zážitky.

Propagátor prírodného turizmu Vlado Vančura hovorí, že o ňom hovoríme vtedy, ak stretnutie s nejakým zvieraťom nie je garantované, neláka sa návnadami. A ak sa zviera nakoniec neobjaví, nič zlé sa nedeje, veď ste v autentickej prírode. Čo si o tom myslíte vy?
MARTIN: Absolútne súhlasím. Práve tým sa odlišujeme od iných v Európe, ale aj na Slovensku. Medvede nikdy ničím nelákame, ale ideme za nimi. S lákanými naučenými medveďmi sa vytráca prirodzenosť.
MICHAL: Na druhej strane ľudia toho medveďa chcú vidieť. My sme si to nastavili tak, že máme tie lokality tak nachodené, že napríklad minulý rok máme pomer 13 výletov z 15-ich, keď sme medveďa videli.

To sa blížite k 90 %. Ak sa predsa ľudia ocitnú v tých dvoch výletoch bez medveďa, hnevajú sa? Sú smutní?
MARTIN: Naša skúsenosť je, že nie, lebo aj v takom prípade majú deň preplnený zážitkami, informáciami, či pozorovaním iných zvierat.
MICHAL: Skôr reagujú tak, že sa im výlet páčil. Až tak, že prídu ešte raz a možno ho už uvidia. Naše výlety nie sú o tom, že ideme niekde kempovať na dva dni a čakáme na zviera, ale sme na výlete plnom rôznych aktivít. Máme kvalitnú pozorovaciu techniku. Pozorujeme bez vyrušovania zvierat.

To som sa chcel opýtať. Nevyčítajú vám ortodoxní ochranári, že pozorovaním vyrušujete zvieratá?
MARTIN: Vo väčšine prípadov medvede ani nezaregistrujú našu prítomnosť. My ani nejdeme mimo turistické chodníky. Skôr je to naopak, že popri nás prejde viac turistov a zbadajú, že my niečo pozorujeme, len oni nevedia, čo (smiech..).

Naozaj?
MARTIN: Občas sa prihovoria, spýtajú, čo robíme. Nazrieť do ďalekohľadu dáme aj im.

Koľko času môže človek na vašom výlete pozorovať medveďa?
MARTIN: Niekedy aj hodiny, niekedy to je rádovo v minútach, niekedy aj kratšie, lebo zviera je v pohybe.

Akú techniku používate?
MARTIN: Monokulár s veľkým priblížením a klasické kvalitné ďalekohľady.

Na akú vzdialenosť ich zvyčajne pozorujete?
MARTIN: Aj to sa líši. Spravidla je to v stovkách metrov. Od tej stovky sa to môže predĺžiť aj na kilometer, ale vďaka technike je i to bez problému.

NEMCOVI SPLNILI SEN

Kladú ľudia otázky?
MICHAL: Znova, veľmi sa to líši. Ľudia z mesta, ktorí dlho neboli v prírode, zažívajú až taký wow efekt. Sú tak nadšení zo všetkého, čo vidia, že sa ani nepýtajú. Pozorujú a počúvajú.

MARTIN: Tu spomeniem jedného Nemca, čo prechodil päť národných parkov v USA, len aby videl medveďa. No nepodarilo sa mu to, čo je aj zvláštne, lebo v amerických parkoch sa celkom dá. No a s nami videl v ten deň až päť medveďov. Na jeho nadšenie nezabudneme (smiech …).

A potom sú turisti, ktorí sa veľa pýtajú?
MARTIN: Napríklad ľudia, ktorí takéto výlety vyslovene vyhľadávajú a majú ich pochodené na viacerých kontinentoch.Tam debata zachádza i do väčších detailov, aj do odbornej roviny. Niekedy sú to aj ľudia, ktorí robia to isté čo my a od nich sa aj my niečo naučíme.

Vy ste do ponuky postupne pridali ďalšie výlety. Aké a prečo?
Všetko sa u nás vyvíja nejako samo a prirodzene, nič ani nemusíme vymýšľať. Keď sme videli záujem ľudí o naše rozprávanie aj pri iných témach, bol k novinkám len krôčik. Napríklad ľudia si obľúbili vlčí a medvedí výlet.

O čo ide pri nich?
Prioritou tu nie je dané zviera pozorovať. Veď takého vlka je čo i len zazrieť celkom náročné. Ľudí veľmi zaujme už len to, keď ich do prostredia týchto zvierat zoberieme a ukážeme im jeho pobytové znaky ako trus, stopy.

Na vašom webe som videl tiež svište a kamzíky. Chodíte s ľuďmi pozorovať aj ich?
Áno, pri nich nám pomáha technika, nemusíme loziť za nimi veľmi vysoko. Veľa fascinujúcich zvierat však nájdeš aj v podhorí za tvojím domom, nie je to len o vysokohorskom pásme.

Myslíš napríklad vtákov? Z tých máte na Instagrame tiež pekné snímky.
MICHAL: Áno, operence máme celkom radi.
MARTIN: Z hľadiska našej činnosti sú veľmi vďačné i tým, že sú všade a pomôžu nám, ak sa náhodou ten medveď neukáže. Môžeš si ich dokonca privolať.

To sa dá?
MARTIN: No, treba mu zaspievať jeho melódiu a on sa potom ukáže.

To sa ale asi treba naučiť. Také ľahké to nebude?
MARTIN: Samozrejme. Konkrétne v tomto sa ešte stále zdokonaľujeme (smiech).

PREDNÁŠKY

Začali ste v tatranských hoteloch robiť prednášky. Súvisia s vašimi výletmi?
MARTIN: Áno. Hútali sme, čo robiť, ak nám vyslovene nepraje počasie a prednášky sa ujali.

To znamená, že ľudia chodia?
MICHAL: Dokonca nás niekedy volajú aj z firiem, príďte vy k nám. Prednášky sú potom i zdrojom záujemcov o naše výlety. Ľudia si povedia, keď som už bol na prednáške, chcem ísť aj osobne na výlet, alebo poviem známemu.

Aj na marketing som sa chcel spýtať. Máte web, Facebook, Instagram. Čo najviac funguje?
MARTIN: Reklama z úst do úst, či už z prednášky, alebo niekoho, kto už bol na výlete.
MICHAL: My to ani nechceme siliť a robiť nejaké veľké nábory. S medveďmi robíme aj iné aktivity, ako napríklad spoluprácu s ochranármi, či vedeckú činnosť, čas máme preto limitovaný.
MARTIN: Výborné ale je, že všetky tieto aktivity sa dopĺňajú. Tak máme najnovšie poznatky a využívame ich aj pri výletoch.
MICHAL: Tiež sme zistili, že menšia skupina klientov je lepšia. V menšom počte dostanú od nás viac, výlet je pre nich intenzívnejší.

Aká je ideálna skupina?
MARTIN: Jedno auto. Ja ako sprievodca a traja až štyria klienti.
MICHAL: Viac ľudí spôsobuje aj väčší hluk, čo je ďalšia nevýhoda.

AKO SA DOSTALI K MEDVEĎOM?

Obaja ste študovali na Ústave vysokohorskej biológie v Tatranskej Javorine strážcovstvo prírody. Aké to bolo?
MARTIN: Extrémne všestranné. Od ekológie, zoológie, botaniky, geológie tam boli predmety ako horolezectvo, skialpinizmus, jazda na koni. Samozrejme aj právne veci a legislatíva.

Chémia a biológia sa vám vyhla?
Ale kdeže, biológiu tam treba prelúskať aj na molekulárnej úrovni.

Ako sa stalo, že jeden i druhý sa začal špecializovať na medvede? Viem, že Michal predtým skúmal raky.
MARTIN: Medvede som stretával pri tatranských chatách a začali ma fascinovať. Keď som sa počas štúdia dostal k ich skúmaniu, bolo rozhodnuté (smiech).

MICHAL: U mňa bola prelomom prednáška amerického odborníka na medvede Grega Losinského „Bears & Beers“ tu v Tatrách. Po nej prišla dlhá osobná debata, mnoho emailov, návšteva v Yellowstone. To už som vedel, že chcem „robiť“ medvede. Začal som v Spoločnosti pre výskum, vzdelávanie a spolužitie s prírodou a išlo to hlbšie a hlbšie.

Kam hlbšie?
MARTIN: Nedávno nás napríklad oslovila WWF, či by sme nespolupracovali so Štátnou ochranou prírody ako členovia zásahového tímu pre medveďa hnedého. Povedali sme áno, je to veľká profesionálna výzva.

NÓRSKE DOBRODRUŽSTVO

Spoločné máte aj to, že časť štúdia ste absolvovali v Nórsku. Aké to bolo?
MARTIN: Plné zážitkov, poznatkov, či už vďaka ich školskému systému, alebo nádhernej prírode.

Čo vás na nórskom univerzitnom systéme zaujalo?
MARTIN: Okamžitý dotyk s vedeckou praxou. Vybral som si napríklad predmet, týkajúci sa života bobrov. Dostal som čln, benzín, termokamery, mapu a šup ho na rieku skúmať bobry. Hneď sme písali aj vedecké výstupy.

MICHAL: Ja som šiel do Nórska kvôli profesorovi Andreasovi Zedrosserovi, odborníkovi na kontajnerové medvede. Mňa tam zaujala možnosť študentov pracovať s veľkými vedeckými kapacitami. Hneď vedľa Andreasa sedel napríklad Frank Rosel, veľký expert na bobry, obďaleč Jan Heggenes, človek, ktorý vie všetko o rybách.

ČO ROBIŤ, ABY MEDVEDE NECHODILI NA SÍDLISKÁ?

Spomenuli ste kontajnerové medvede. V Tatrách je to veľká téma. Takmer vždy sa ale debata skončí pri ich premnožení a odstrele. Nechcem navádzať na odpoveď, ale je toto cesta?
MARTIN: To je práve ten základný omyl. Otázka vôbec neznie, či je ich veľa, alebo málo.

Čo je teda problém?
MARTIN: Príčina, prečo schádzajú bližšie k ľuďom. Medveď je veľmi inteligentné zviera a ak mu dáme možnosť jednoduchej obživy, tak ju samozrejme využije. Keď si môže vybrať, že získa X kalórií poldňovým hľadaním v lese, alebo za 10 minút v kontajneri, využije samozrejme kontajner. Ak medveď nebude mať dôvod, blízko k ľuďom nebude chodiť.

Hovoríš o stopercentnom zabezpečení komunálneho odpadu pred medveďmi?
MARTIN: Áno, ale je tu aj druhá dôležitá vec.

Ktorá?
MARTIN: Prikrmovanie. Len v Tatranskej Lomnici v samom centre osady nájdeš niekoľko takých krmovísk.

V Tatrách však ľudia prikrmujú srnky. Mýlim sa?
MARTIN: Áno, ale ty si myslíš, že keď odnesieš srnke zvyšky zeleniny, medveď a iné zvieratá si to nevšimnú? Veľký omyl.
MICHAL: Ja som dokonca zaznamenal prípad, keď pri jednom penzióne prikrmovali vyslovene medvede mäsom a kosťami. Aby ho hostia videli a mali zážitok. Keď sme si vysvetlili riziká, našťastie s tým prestali.

Ľudia ale nosia srnkám zemiakové šupky s dobrým úmyslom. Chcú ich ochrániť pred mrazmi.
MARTIN: Áno, nepochybujem o dobrom úmysle. Efekt je ale opačný. Zvieratá pri pravidelnom nachádzaní prinesenej potravy začnú tolerovať prítomnosť človeka, jeho pachy. Ak sa prikrmuje profesionálne, sú to miesta vzdialené od ľudských obydlí.

Odkaz pre ľudí teda znie, prosím, neprikrmujte zvieratá. V zime v prípade núdze je o ne postarané?
Áno, presne tak. Aj tá núdza nepríde len tak ľahko, ako sa laikom môže zdať. Divé zvieratá sa vedia o seba postarať. Jednoducho, ak medvede v osade nenájdu žiadnu potravu, nemajú dôvod tam chodiť.

Ignoroval pravidlá cestnej premávky

Vráťme sa k výletom. Je nejaká príhoda, na ktorú nezabudnete?
MARTIN: Azda vtedy, keď sa medveď objavil asi tak 50 metrov pred nami na chodníku. Nedbal na pravidlá cestnej premávky a nepozrel sa doľava. Nevšimol si nás a pokračoval akoby nič.
MICHAL: Ľudia sa vtedy vyľakali, tak sme ich hneď upokojili.
MARTIN: Po sekunde prišla druhá, povedzme dnes už vtipná, ale krajná reakcia. Chceli si urobiť s medveďom selfie.

Ako ste reagovali?
MARTIN: Povedali sme, nebláznite, to je divé zviera, selfie v žiadnom prípade, prosím!

Teda ide ďalšie odporúčanie, fotiť si selfíčka s medveďmi netreba?
MARTIN: Prosím, ani s jeleňmi, či srnkami v parkoch, líškami a inými divými zvieratami. Zbytočne sa k nim približovať je nevhodné.

Výlety robíte celoročne?
MICHAL: Áno. V zime, keď medvede spia, sme pre ľudí vymysleli napríklad stopovanie zvierat. Znova ich to zaujalo, najmä zahraničných turistov. Vo svete je to populárne.

Aký máte pomer zahraničných a slovenských klientov?
MARTIN: Je to tak pol na pol.

Baví vás to?
MICHAL: Úplne. Máme to šťastie, že je to aj naša práca.

Z BRATISLAVY DO TATIER

Keď idete na dovolenku, je to potom rušné veľkomesto, aby ste si od toho lesa oddýchli?
MICHAL: Ani nie. Sme asi tak posadnutí prírodou, že ja si oddýchnem najviac znova v divočine, keď objavujem nové miesta (smiech).

Obaja ste pôvodne z Bratislavy. Chýba vám rodné mesto?
MICHAL: Nie, tu v Tatrách sme doma (smiech). Samozrejme, kamarátov a rodiny tam stále máme a chodíme za nimi.
MARTIN: Minule mi aj kamarát hovorí, keď ma počul vysloviť „totu parku“, že ty si už tu doma. Pravda, veď som v Tatrách už 10 rokov.
MICHAL: Mne sa síce zatiaľ také výrazy na ústa nelepia, ale cítim to podobne (smiech …).

Kto je Michal Haring a Martin Peleš?

Profesionálne sa venujú medveďom a stopovaniu zveri. Vyštudovali odbor Stráž prírody na Žilinskej univerzite.

Michal pokračoval magisterským štúdiom v Nórsku, ktoré zakončil prácou o útokoch medveďa na človeka. Istý čas sa venoval výskumu rakov pri Častej. Pôsobil v Slovak Wildlife Society (SWS), spolupracuje s rôznymi zahraničnými organizáciami ohľadne medveďov.

Martin strávil počas štúdií niekoľko sezón prácou na vysokohorských chatách. SWS naposledy pomáhal s projektom Biela divočina. Počas magisterského štúdia sa venoval životu medveďa hnedého v Západných Karpatoch.

Obaja sa stali členmi nedávno vytvoreného zásahového tímu pre medveďa. Jednou z ich úloh je monitoring takzvaných „kontajnerových“ jedincov.

Založili spoločnosť Nature Guiding, ktorá v rámci zásad prírodného turizmu cez výlety zoznamuje ľudí so životom divých zvierat.

Fotografie: Ak nie je uvedené inak, archív Martina Peleša a Michala Haringa. Zhováral sa Tomáš Tišťan.

The post Vodia ľudí za medveďmi do divočiny appeared first on Modrá Lanovka.

Jeden z tejto dvojice je naturalizovaný Tatranec Vlado Mikolaj. O filme nám s radosťou porozprával.

Ako vás napadlo, že idete sfilmovať „Štefánikove vlny“?
Postupne. S Erikom Bútorom (druhý z dvojice) sme ešte počas detstva začali snoubordovať a zároveň snívať o surfovaní. No a vlna v Teahupoo na Tahiti je pre surferov absolútny vrchol. Považuje sa za najkrajšiu, najnebezpečnejšiu a najdokonalejšiu na planéte.

Snoubord a surf idú dokopy?
Pre mnohých je to to isté. Doska na vode. Len pri snouborde máš tu vodu v tuhšom skupenstve.

Vráťme sa k filmu. Ako sa v ňom objavuje Milan Rastislav Štefánik?
Mysliac na magickú vlnu mi kamarát Lórant Varga požičal knihu „Po Štefánikových stopách“ od Františka Keleho. Ako ju čítam, zrazu sa v nej zjaví slovo Teahupoo. Práve pri našej vysnívanej vlne mal Štefánik jednu z hvezdární. To bol veľký podnet.

Ako ste na neho zareagovali?
Skontaktoval som sa s Františkom Kelem, porozprávali sme sa, v ceste nás veľmi podporil. Zároveň som spoznal jeho vnuka Miša Keleho, ktorý je filmár. Dohodli sme sa, že z našej cesty na Tahiti urobíme dokument.

Objavili ste, čo ste chceli?
Konkrétne presné miesto Štefánikových pozorovaní pri Teahupoo nie. To je známe až v meste Papetee, kde ho pripomína Štafánikov pamätník. Našli sme ale mnoho iných vecí.

Film dáva veľký priestor potomkom Čechov a Slovákov. Myslíš na nich?
Presne. Zaujal nás ich príbeh. Hoci už nerozprávajú plynulo po česky, alebo slovensky, identitu si udržujú. Dávajú si naše krstné mená a zachovávajú priezviská. Niekde vidíš aj československú vlajku, české pivo. Napríklad Phillipe Klima, inak predseda tahitskej surferskej asociácie, miluje Plzeň, Becherovku a sníva o knedlíkoch. Ďalší, Emil Očenášek pomenoval svoju čerpaciu stanicu Slávia.

„Surferi a snoubordisti sú jedna krv,“
Vlado Mikolaj

Ako sa tam Česi a Slováci dostali?
Azda išli aj za dobrodružstvom. Po príchode dostali kilometrový pás zeme, ťahajúci sa od mora k horám. A keďže väčšina z nich mala okolo desať detí a ich deti tiež, dnes sú tieto pásy celé zastavané ich domami (smiech).

Mne sa vo filme páčilo, ako Cindy Očenášek, ktorá má výrazný polynézsky „look“, hrdo hovorí o svojom slovenskom pôvode a krvi.
Áno, Cindy je ďalší sympatický príklad. Všetko to na nás silno zapôsobilo. Boli sme pri našej vysnívanej vlne s potomkami z Československa, ktorí sa k nej presťahovali pred 120 rokmi. Niekde na opačnom konci zemegule, skadiaľ sa už ďalej ísť nedá.

Ako to dopadlo s vlnou?
Erik je lepší surfer, venuje sa tomu profesionálne v Maroku, dal si na nej veľa vážnejších jázd. Ja som si absolvoval svoje dve menšie.

Zážitok?
Najmä veľký rešpekt i prekonávanie strachu.

Aké ohlasy má film?
Ľudia hovoria, že sa im páči to spojenie minulého s moderným. Teraz nasledujú premietania aj v Česku. Mňa azda najviac teší, že film zoznámil ľudí na Tahiti so Štefánikom, lebo o ňom veľa nevedeli a nás tu doma s našimi krajanmi v Oceánii.

Prídu ďalšie filmy?
Uvidíme. Na Tahiti chceme ísť v každom prípade znova a možno študovať Štefánikove astronomické cesty aj na iných svetadieloch.

Zhováral sa: Tomáš Tišťan. Foto: Carla García a archív Vlada Mikolaja.

The post O smokoveckej premiére Keleho filmu appeared first on Modrá Lanovka.

Ide o zážitok, ktorý do Tatranskej Polianky privádza aj ľudí, ktorí bežne až tak výtvarnému umeniu neholdujú. Rovnako stovky detí, ktoré by inak do galérie vstúpili asi až v neskoršom veku.

V čom spočíva to čaro oproti bežným výstavám? V Poliankove si do ruky zoberiete tablet s nainštalovanou aplikáciou. Namierite ho k obrazu a na obrazovke začne akoby pokračovať jeho príbeh. Postavy a zvieratá sa začnú hýbať, rôzne predmety lietať, premiestňovať sa, či pribúdať.

Zavolal mu spolužiak

Popradského výtvarníka Korenka pre projekt oslovil jeho spolužiak Marián Aštáry, jeden z dvojice zakladateľov Poliankova a Tricklandie. „Či by sme neurobili takú výstavu, kde by som dal svoje maľby a tricklanďácki grafici ich cez aplikáciu dajú do pohybu. Samozrejme, že som súhlasil,“ spomína.

Voľná ruka

Ľuboš grafikovi do práce nehovoril. „Mal úplne voľnú ruku, nápady som s ním nekonzultoval. Pre mňa to bolo veľmi zaujímavé. Pri abstraktnejších obrazoch som sa mohol dozvedieť, čo v nich ľudia vidia a ako ich vnímajú,“ vyznáva sa Korenko.

Azda najväčšie prekvapenie zažil pri svojom obľúbenom Van Goghovi, keď sa za ním v pozadí na poli objavil traktor. Grafik Ľuboš Bukovinský reaguje, že strojom chcel vyjadriť kontrast dneška a minulosti. Dostať nápad bola tá ľahšia časť projektu. „Fuška bola neskôr technicky veci dokončiť v programoch. Ľubo Korenko ale poskytol inšpiratívne podklady,“ hovorí Bukovinský.

Deti majú Fénixa

Korenkovi sa páčia aj ďalšie pohyblivé výtvory, ako vták Fénix začne lietať, popradské námestie ožívať zeleňou, ako sa vlk na obraze rozbehne. Dodáva, že návštevníci sa veľmi dožadujú aj pohybov ženy na obraze „Nahá Maja“. „Keby aspoň žmurkla okom. Som zvedavý, čo vymyslia pri tejto maľbe,“ smeje sa.

Novinky v januári

Dobrá správa znie, že na výstave pribudnú ďalšie „pohyblivé“ obrazy. „Chceme sa zamerať ešte viac na tatranské motívy. Napríklad na chaty, aby výstava ladila s miestom,“ prezrádza Korenko. Tatranská Polianka je totiž východzím miestom túr na Sliezsky dom a Gerlach. Možnosť spojiť horský výlet s návštevou digitálnej galérie je akousi DNA Poliankova. V budúcnosti Korenko nevylučuje podobný projekt aj v 3D.

Ľuba povzbudzujú ohlasy. „Mám informácie, že ľudia sa z výstavy tešia. Ukazuje sa, že takéto formáty veľmi približujú umenie ľuďom.“ Páči sa mu, že otvorenie Poliankova oživuje život v Tatranskej Polianke.

Ako sa rodí nápad?

Autori nevedia o podobnej výstave inde vo svete. Je dosť možné, že Tatranci vymysleli nový výtvarný podžáner. „Tieto aplikácie sa nazývajú rozšírená realita. My sme ich videli v marketingu, napríklad pri prezentácii stavebných projektov. Tá naša inovácia je asi v tom, že nás ich napadlo využiť aj pri umení,“ hovorí zakladateľ Tricklandie Marián Bizub.

Impulzom pre vznik Ľubošovej výstavy boli tiež skúsenosti zo smokoveckej Tricklandie. „Tam sme videli, ako to skvelo funguje. Mobil má dnes každý. Pomocou neho sa ľudia radi zapájajú do výstavy cez technológie, ktoré sú im blízke,“ spresnil Marián Bizub.

Popri Korenkovej výstave „Tajný svet v obrazoch“ v Poliankove túto zimu nájdete aj „Dialóg s Planétou.“ Expozícia nás pomocou digitálnych vizualizácií uvádza do filmovej tvorby Pavla Barabáša.

Kto je Ľubo Korenko?

• Vyštudoval dizajn na Fakulte umení v Košiciach pod vedením docenta Tadeusza Blonského.
• Istý čas tvoril a vystavoval v britskej umeleckej skupine Warwickshire Artists.
• Jeho obľúbeným médiom je akvarel.

Text a foto: Tomáš Tišťan

The post Viete ako rozhýbať obrázok? V Tatrách vám to ukážu. appeared first on Modrá Lanovka.

Horskí vodcovia si teda v zime neberú dovolenku?
Kdeže, nie je dôvod.

V čom všetkom je pri túrach a vodení zima odlišná?
Ja by som predsa začal tým, čo majú spoločné.

V poriadku, čo to je?
Primárne je to stále výstup na horu, jeden a druhý krok hore. Tá túžba človeka dostať sa do stavu, keď nemyslí na hádky, finančné a vzťahové problémy, krízy, ale získava ten nadhľad.

Preto ľudia chodia hore?
Áno, dostať sa do toho stavu, keď nevieš byť nahnevaný a sa uvoľníš, zabudneš, ale to už je len vedľajší efekt. To prvé je dostať sa z bežného života, kde sa premiestňuješ z bodu A do bodu B po priamke do 3D dimenzie. Tá nás jednoducho od pradávna fascinuje a chceme ju zažiť. Aj preto sme začali lietať.

Nástroje

Rozumiem. Poďme teraz na tie rozdiely medzi túrami v zime a v lete?
Kým v lete v podstate používaš len ruky a nohy, v zime ťa čaká aj náčinie. Stúpacie železá, teda mačky, cepiny, špeciálne oblečenie.

Z pohľadu klienta to znamená presne čo?
Musíš sa ho naučiť používať. Ako ho držať, ako sekať do ľadu a tak ďalej. Horský vodca ťa to zase musí vedieť naučiť. Iba v tomto samotnom máš v zime širší zážitok.

Viac disciplín

Je potom zima akosi bohatšia na možnosti, čo sa dá robiť?
V zmysle, že máš viac disciplín, ktorým sa venuješ, áno. Je tu peší zimný výstup, lezenie v ľade, skialpinistické lyžiarske túry, alebo výstup na lyžiach, teda keď vlečieš lyže na chrbte, aby si sa potom spustil zo štítu.

Lezenie v ľade, máme na to dosť miest?
Áno, či už v Tatrách, alebo aj v Slovenskom raji.

Sú potom pre bežného turistu – laika zimné túry náročnejšie?
Netreba sa báť, ľudí povzbudzujem, vždy vyberieme, čo sa komu hodí. Všetko sa dá naučiť krok za krokom, nič netreba stihnúť za jeden deň. Niektorí klienti ma potom aj prekvapia, kam to až dosiahnu.

Napríklad?
To ma vo vodení fascinuje azda najviac, odhaliť skryté túžby klienta, o ktorých v danom momente ani len netuší, že ich má. Najlepšie to vysvetlím príbehom.

Sem s ním!
Prišla za mnou klientka, ktorá ešte nikdy nestála na skialpových lyžiach. Tak sme začali. Prvá krátka túra, prvá o čosi dlhšia a dlhá túra, prechod. A tu zrazu o dva roky mi posiela fotku zo skialpového prechodu Hautte Route zo Chamonix do Zermattu, čo je jeden z najnáročnejších zimných trekov.

„Zima odhalí skryté túžby, o ktorých ešte netušíme.“

Marek Trávniček

Teda, to čo ťa baví, je takto zvyšovať výkony ľudí?
Vidieť, ako človek zisťuje, že ho to láka, ako sa postupne otvára tá jedna a druhá matrioška jeho ďalších túžob a cieľov.

Povedia ti potom klienti, že takéto pokračovanie prvej túry nečakali?
O tom celý čas hovorím, že ide o ich skryté túžby, ktoré sami pred sebou ešte neobjavili. Raz mi jeden klient povedal, že na Vidlové sedlo nejdeme, tam si netrúfa. Ja som mu nič nepovedal, iba rok sme chodili ťažšie a ťažšie túry, až prišla chvíľa, keď sme na ten hrebeň vyliezli. A to tak, že on už nemal strach, naopak, bol úplne uvoľnený a si to užíval.

Rok mu stačil na posun jeho hraníc?
Áno, a tým, že sa zlepšíš, môžeš potom zažiť ešte viac.

Šesťhlavý drak

Vráťme sa k zime samotnej. V čom ešte mení prácu a úlohy horského vodcu?
Zimným počasím prináša viac technických výziev. Je to ako keď riadiš auto v lete a v zime. V zime je to náročnejšie.

O aké výzvy ide?
Sneh môže byť hlboký, ty sa prebáraš a stojí ťa to viac síl. Alebo môže byť naopak tvrdý, alebo rovno natrafíš na ľad. Musíš dávať pozor na lavínové riziko. Kto zažije, nezabudne na zimný vietor, ktorý drasticky znižuje pocitovú teplotu. Ak do vetra aj sneží, potom…

Prichádza fujavica?
Presne tak a ty stratíš orientáciu a nevieš kde si. Áno, máš GPS a buzolu, ale i tak v notoricky známom teréne na chvíľu zablúdiš. Niekde máš úplne slnko, ale je taký mráz, že hrozia omrzliny. Sú ale aj také dni, že vďaka snehu paradoxne výstup a zostup je ľahší ako v lete. Ale to sa vie rýchlo zmeniť.

Oproti letu v zime teda treba číhať na viac rizík?
Nejde ani o počet, ale ich nepredvídateľnosť. V lete máš skaly, ktoré sú rovnaké a vieš o nich. Áno, príde búrka, ale tú vieš predvídať, respektíve sa postupne ohlási. V zime ale čelíš, ja ho nazývam šesťhlavému drakovi.

Prečo šesťhlavý drak?
Zvládneš jednu takú situáciu a už si myslíš, že si v pohode a znenazdajky sa objaví ďalší z problémov, ktorý som spomínal. Si napríklad na peknom prašane, tešíš sa, ale prejdeš za roh a objavíš sa na teréne, kde sa môže hocikedy odtrhnúť dosková lavína. Zima je vskutku pekný challeange (výzva)… (smiech)

Aby sme ale zase ľudí od zimy nevystrašili, ako sú tieto drakove hlavy zvládnuteľné?
Ja ľudí na zimné túry veľmi povzbudzujem. Sú to tie skúsenosti a znalosti vodcu a jeho opatrenia, ktoré riziká extrémne minimalizujú. Ak to vyžaduje situácia, idú s dvoma klientmi miesto jedného až dvaja vodcovia, alebo túra sa úplne zruší. Nakoniec aj v tých zimných komplikáciách sa nachádza tá ďalšia krása túry, prečo tam ideš. Natrafíš na fujavicu a len pri nej si naozaj vychutnáš návrat na chatu (smiech).

Srdcovky

Je niečo špeciálne, čo máš na zimných túrach vyslovene rád?
Hmmm, …. (rozmýšľa). Mám rád zimné tatranské prechody so skúsenými zahraničnými turistami, ktorí prechodili Alpy, Himaláje, Andy. Keď vidíš ich úžas z tej výnimočnosti Tatier, ktorú nečakali, teda tú výnimočnú blízkosť a dostupnosť toho, čo iné veľhory skrývajú vysoko a ďaleko, na to sa vždy teším, ako im môžem to prekvapenie naservírovať.

Tak si to pekne povedal, že musíš dať ešte jednu vec (smiech). S čím nás ešte zlákajú zimné túry?
Keď som spomínal tie nástroje pri zimnej túre …ich samotný fenomén, keď si ho na chvíľu uvedomíš. Že človek je z prirodzenosti ten „Tool Creator“, tvorca nástrojov, že ak nevie lietať, tak vymyslí nástroj, aby mohol. Že cez nástroje dokážeme potom úžasné veci, že ich musíš používať a zdokonaľovať.

Hovoríš o mačkách, lyžiach a cepinách?
Áno, ľadopád by si len rukami a nohami nevyliezol. Nástroje samotné sú ďalší dôvod, prečo nás to láka vyskúšať, lebo máš ten nástroj. Už pracuješ v mysli aj s ním. Porovnávajúc, v lete sme skôr turisti naturisti a v zime tvorcovia nástrojov, keď ich zdokonaľujeme a objavujeme.

A zdokonaľujú sa?
Bezpochyby. Mačky boli niekdy bez predných hrotov, tie teraz umožňujú liezť vertikálne, sú aj ľahšie. Zvyšuje sa kvalita lyží, znižuje ich váha. Rovnako hmotnosť cepín, mení sa ich zakrivenie, zdokonaľuje ich držanie. To zdokonaľovanie sa nikdy nezastaví.

Napriek všetkému letné vodenie a záujem turistov je asi oproti zime väčší?
Asi áno, ale záujem sa celkom vyrovnáva. Tým, že sa zdokonaľuje vybavenie a oblečenie. Veľa sa o zimných túrach hovorí, ľudia chcú zažiť viac.

Kto je Marek Trávniček

• Horský vodca
• Predseda Národnej asociácie horských vodcov SR
• Žije v Hornom Smokovci
  Popri tom stíha aj iné aktivity
• Športový tréner so špecializáciou na tréning po zraneniach
• Manažér 1. FC Tatran Prešov
• Má rád hokej, bicykel, hru na piáno a divadlo

The post Čo všetko zažijete s horským vodcom v zime? appeared first on Modrá Lanovka.

Reakcie ľudí na premiéru Festivalu horských filmov Banff v Tatrách boli také povzbudivé, že partiu okolo Roba Gálfyho ani nenapadlo nepokračovať druhým ročníkom.

Nadšenci filmov o horách sa tak po roku znova stretnú 28. decembra. S jednou zmenou, projekcie sa sťahujú zo Smokovca do krytej haly Teniscentra v Tatranskej Lomnici.

Festival ponúka 11 snímok v dvoch filmových blokoch. Pri Banff World Tour ide o filmy, ktoré najviac bodovali a vyhrávali na materskom festivale v Kanade.

Lyže, ľadová voda a snowboardy

„Na navnadenie môžem napríklad spomenúť film 2,5 milióna. Rozpráva príbeh Aarona Ricea, ktorý sa rozhodol utiecť z preplnených lyžiarskych stredísk zlyžovaním 2,5 milióna stôp (762 tisíc výškových metrov) v divej prírode, čo je 200-krát výstup na Mount Everest zo základného tábora,“ hovorí Robo Gálfy, otec myšlienky priniesť Banff do Tatier.

Film Johanna zase ukazuje, ako sa aj do 4-och minút zmestí pútavý príbeh. Konkrétne o potápaní bez kyslíkovej masky v ľadovej vode. Snowboardistov poteší film Tsirku o troch fanatikoch, ktorí sa rozhodli zísť rovnomerný ľadovec na hraniciach Aljašky a Yukonu.

            
Hámor                                  Gálfy                                 Lučivjanská

Pýtajte sa Hámora

Tatranský Banff ale nie je len o filmoch. Populárne je rozprávanie známych hostí. „Tento raz príde horolezec Peter Hámor hovoriť o Korune Himalájí, teda o výstupe na 14 osemtisícoviek sveta. Podstatné je, že slovo sprevádzajú obrázky a najmä možnosť klásť Petrovi rôzne otázky,“ spresňuje Robo. Minulý rok malo napríklad veľký ohlas rozprávanie o histórii skialpinizmu v Tatrách.

Stretnúť kamarátov z hôr

Riaditeľka organizačného výboru festivalu Dáša Lučivjanská zdôrazňuje ešte jeden moment, ktorým ju akcia púta. „Všimli sme si, že ľudia si užívajú aj prestávky medzi blokmi, lebo sa môžu stretnúť s kamarátmi z hôr, ktorých možno nevideli aj polroka. Porozprávať, čo je nové, zaželať si veselé sviatky,“ hovorí.

              Na Banffe sa nenudíte ani počas páuz medzi filmami.

Spolu s Robom hovoria o dobrom pocite. „Aj keď ide o niekoľkodňovú fušku s prípravou, radosť ľudí na konci z programu a stretnutí stoja zato.“

Aj tentoraz čaká návštevníkov tombola o rôzne športové a gastronomické ceny. Tí, čo sledujú trendy v športovej móde a vybavení, si pozrú výstavu noviniek značiek Patagonia, Ski Trab, ABS Airbag a Dynastar. Stretnúť sa a prehodiť slovo bude možné aj s českým himalájistom Jozefom „Pepinom“ Šimůnkom.

Praktické informácie:

Kde kúpim lístky?

• Intersport Gálfy Horný Smokovec
• Intersport Gálfy OC Fórum Poprad
• Recepcia Hotel Simi – Teniscentrum Tatranská Lomnica

Koľko stojí lístok?

• Predpredaj 5 eur
• Pri príchode na festival 7 eur.

Kedy začína festival?

• O 16.00 hodine 28. decembra 2018

Kde sa koná Festival?

Teniscentrum Hotel Simi Tatranská Lomnica

Filmový program:

Backyards, 2.5 Million, Where the Wild Things Play,
The Last Honey Hunter, Imagination, Johanna, Imagination, Loved By All, DreamRide, Tsirku, Stumped ((koniec rámčeka))

Fotografie v článku: Richard Droker, CC2.0 Flickr.com, Oliver Ondráš, Archív Roba Gálfyho, Tomáš Tišťan

The post „Na našom festivale si ľudia užívajú aj prestávky.“ appeared first on Modrá Lanovka.

Veľkú stopu v histórii a súčasnosti Tatier zanechávajú ale aj iné národnosti. Už len preto, že ide o hraničné hory, bolo tomu tak odpradávna.

Modrú Lanovku dlhodobo fascinovali tieto tatranské príbehy, kde sa spoločne stretávali Slováci, Nemci, Maďari, Poliaci, Gorali, …, a hútala, ako ich viac poodkryť pred súčasníkmi.

Keď Fond pre podporu národnostných menšín spustil podporu projektov pre periodickú tlač s cieľom podporiť porozumenie voči národnostným menšinám, nápad špeciálnej tématickej prílohy „Kopce, ktoré nás spájajú“ bol na svete.

Pre tých, ktorí nemajú cestu do Tatier alebo si nestihnú vyzdvihnúť jesenné číslo, si TU môžu stiahnuť si PDF verziu tejto prílohy.

Čaká vás zaujímavé čítanie.

Vydanie prílohy finančne podporil:

Komentár k titulnej foto:
Horskí nosiči Slovák Vojto a Čech Samo si na trase podávajú ruky. Ako hory dokážu ľudí spájať, vidíme v Tatrách na každom kroku.

The post Spoznajme ďalšiu dimenziu hôr appeared first on Modrá Lanovka.

Veď o prenájom chaty je vždy početný záujem.

Hneď o tri sekundy neskôr sa objavili aj zdravé obavy zo zodpovednosti, ako zvládne všetky úlohy, spojené s vedením jednej z najznámejších chát.

Dnes po takmer troch rokoch Modrej Lanovke rozpráva, ako to všetko zvládla, čo sa podarilo a čo ešte na chate pripravujú.

Splnený sen. Dominika je na chate už tri roky.

Ešte zaujímavejšie, Dominika sa delí aj s pocitmi a zážitkami zo života na takom super výnimočnom mieste. Tak, že po jej rozprávaní máte chuť obuť topánky, alebo lyžiarky a vybehnúť „hore“.

Čo Dominiku v úlohe chatárky najviac prekvapilo?

„Že ten život tu a to všetko bude až také krásne, to som neverila,“ úprimne sa vyznáva.

„Bola to pre mňa úplná zmena života.“

Dominikinu radosť možno rozmeniť do štyroch slov. Zima, lyže a divá príroda.

Minulú zimu tu bol sneh od októbra do apríla. „Mohla som teda lyžovať šesť mesiacov, čo ti viac treba??“

Netreba dodávať, aké krásne lyžiarske zjazdy ponúka okolie chaty.

K tomu navyše má Zbojníčka ešte jeden malý bonus. „Na lyžiach sa pohodlne dostaneš z chaty až na Magistrálu. Z iných chát sa nevyhneš úsekom, kde treba isté kaskadérske kúsky,“ vysvetľuje.

Divočina
„Niekedy chcem byť trocha sama a tu mi stačí odbehnúť a mám čo chcem,“ opisuje ďalší dôvod, prečo ju život na chate robí šťastnou. Obľúbených miest v okolí chaty má niekoľko. S jedným sa delí so starým kamzíkom samotárom.

     Nádherná a krásna divočina

80 % roboty sú „neviditeľné“ veci

Ak by u niekoho tieto vyznania vyvolali dojem, že život na Zbojníčke je romantická idylka, presný opak je pravdou. Väčšinu času zaberie robota a riešenie problémov. Na idylky ostáva čas až po šichte.

„Mnoho ľudí si myslí, že gro mojej práce spočíva v príprave jedál, obsluhy a poskytovania ubytovania. 80 % toho, čo musím robiť, sú ale pre ľudí neviditeľné veci, ktoré umožňujú chod chaty,“ hovorí.

Keď vietor sfúkol solárne panely, museli ich zbierať v doline a zháňať nové. S vodou musia narábať opatrne, aby chata neostala bez nej. Dominike a jej tímu sa podarilo vymeniť predný obklad chaty, teraz čaká na opravu zadná stena a strešné okná.

„Tieto veci sa môžu niekomu javiť ako drobnosti, ale ak do chaty v zime zafúka sneh, je z toho hneď voda a veľmi zle,“ vysvetľuje.

      Jeden z príkladov „vecí z 80%“ je aj nový drevený obklad

Roman Zbojník. Zoznámte sa!

S Dominikou na chatu prišiel aj pes Roman. Tí, ktorí mali tú česť, vedia, že je to veľká osobnosť.

„Myslím, že pes na chatu patrí.“ hovorí Dominika. Vie aj pomôcť.

Najmä v zimnej hmle sa veľa ľudí zatúla na ceste Generálom. „Neodbočia do hangu, ale idú rovno.“ Často naši chlapi idú týmto ľuďom na pomoc a Roman im pomôže trafiť na chatu, keď je veľmi zle.

Popri týchto „úlohách“ si Roman život na chate extrémne vychutnáva. Rád sa odfotí s turistami, alebo len tak kontroluje okolie, či je všetko v poriadku.

Keď mu je dlho a túži po dievčenskej spoločnosti, vie sa i vypýtať do doliny, alebo na výlet na Hrebienok. „Nerobí to ale často, na chate je najradšej. Rok prežil so mnou i na Trangoške pod Ďumbierom, tam si zvykol na výšky,“ smeje sa Dominika.

Tým, čím sa mnohé psy nemôžu pochváliť, je vlastný facebookovský profil! Má už cez 300 priateľov. Delí sa tam o svoje letné horolezecké a skialpinistické zážitky.

      Roman má rád horskú romatiku,
    Ale aj zimné a letné túry

„Odľahčíme prírodu“

Z väčších projektov, ktoré zmenia Zbojníčku tak, ako ju poznáme dnes, je rekonštrukcia záchodov.

Terajší systém ovláda len gravitačná sila. „Nový projekt prinesie čističku. Väčšie kamene preosejú bioodpad cez menšie a menšie a až ten sa bude potom môcť vybrať a zviesť do doliny,“ vysvetľuje rozdiel.

„Odľahčíme takto prírodu a to je veľmi dôležité,“ dodala chatárka.

    Záchod v tejto podobe bude čoskoro minulosťou. O záchodoch sa v Tatrách hovorí často.

Zbojníckej chate vládne fazuľová

Kým napríklad na chate pri Zelenom plese je legendárnou jej kapustnica, na Zbojníčke sa ňou stala fazuľová polievka.

„Dlho sme čakali, ktoré jedlo preberie toto žezlo, až ľuďom zachutila práve fazuľová,“ hovorí chatárka.

Aj keď nechce prezradiť presný recept, aký pomer zemiakov a fazule ju robí tak chutnou, netreba byť šéfkuchár, aby ste uhádli jej tajomstvo.

V polievke nájdete super veľké dávky fazule, zemiakov, petržlenu, mrkvy, prerastenej slaniny, korenín a klobásy. Množstvo dobrých prísad ju robí mňam!

Navyše, po vylezení na chatu kvalitnejšie proteínové palivo pre ďalšiu cestu ani nemôžete získať!

Dezert
Osobné odporúčanie chatárky Dominiky ale smeruje k inej pochúťke. „Ja mám rada naše lokše umiesené z domáceho cesta. Či už slanú, alebo sladkú verziu si dávam niekedy za odmenu,“ smeje sa.

Čo sa na chate Dominika naučila?

Trpezlivosti.

„Pred chatou som bola veľmi netrpezlivý typ, tá ma ale naučila, že tu nič neurýchliš. Tu si nedovolím riešiť veci horúcou hlavou, na niekoho kričať. Skôr naopak, radšej štyrikrát niečo skontrolujem, a potom režem.“

Takisto zistila, čo znamená rýchla spätná väzba za to, čo urobíš. „Prichádza okamžite. Ak nemáš rád kritiku, na chate pôsobiť nemôžeš,“ pokračuje ďalej.

S tým súvisí ďalšie chatové pravidlo, podľa ktorého dennodenne koná: „Chata ti neodpustí nič.“

„Ak by sme pred zimou neskontrolovali veci, na ktorých sme závislí, v zime by sa to už nedalo napraviť. Napríklad agregát. Ak by sme niečo zanedbali a pokazil by sa, v snehu sa náhradný vyniesť hore nedá a vrtuľníky majú v tomto období kvôli odpočinku zvierat zákaz lietať,“ uvádza len jeden príklad z niekoľkých.

Dominika na svoj tím na chate nedá dopustiť. Hovorí, že pre život chaty je dobrá partia najdôležitejšia vec.

Zimomriavkový zážitok?

Áno, mám taký.

Raz prišli takí neznámi „týpci“, tu vedľa chaty rozložili nástroje a začali hrať. Slovenskú hymnu. Tu, v tomto prostredí naživo.

Boli to brutálne zimomriavky.

     Zimomriavky vie spôsobiť aj zvon známej kaplnky.

Zbojnícka chata a krásny moment?

Zažila ho už trikrát. Opakuje sa každý rok.

Ako aj na iných tatranských chatách, pár týždňov sa k chate vôbec nedostane slnko.

Tak potom občas za ním idú. „Ale predstav si ten prvý moment, keď otvoríš dvere chaty a slnko je už tu. Ty sa nemusíš presúvať za slnkom na kopec a kávu si celá natešená vychutnáš už na slnku pri chate!“

         V zime musí byť nosičov náklad ľahší.

Chodí aj na iné chaty?

S kolegami chatármi sa stretáva najmä na výročných schôdzach, či niekde náhodne, napríklad v banke.

Ako turistka pozná a má rada všetky tatranské chaty, na Zamkovského dokonca pracovala.

Špeciálne slovo chce ale prehodiť o jednej. „Chata Plesnivec je trocha mimo hlavných trás a aj pre ten menší ruch ju mám veľmi rada.“

Veľmi sa jej páči, že keď na Zbojníckej je už sneh, na Plesnivci ešte nájde farebnú jeseň. „Aj keď minulú jeseň, keď som na chate prenocovala, práve cez noc napadlo 20 centi,“ usmieva sa.

Tipy na výlet od Zbojníckej chaty od chatárky Dominiky:

Bežné túry:

Bielovodská dolina v októbri

Ja ju milujem špeciálne na jeseň, jednak sa až vtedy tam dostanem, ale najmä jesenná príroda je očarujúca. Takisto v nej nájdeš viac ticha a menej turistickej premávky.

Keď ťa kamzíci majú na „háku“

Nezabudnem, ako celou dolinou aj okolo mňa raz preleteli páriace sa kamzíky. Jednak som ostala paf z tej rýchlosti, akou dokážu trieliť a tiež sa mi celkom páčilo, ako ma mali úplne na „háku“ 🙂

Túry s horským vodcom, alebo preukazom horolezca:

„Mám rada túry na Svišťový štít a Hranatú vežu. Ak ideš z chaty, výhodou sú krátke nástupy.“

Kto je Dominika Dojczöová?

• 30 ročná chatárka, aj oficiálne najkrajšia vo Veľkej Studenej doline
• pochádza z Piešťan, o ktorých hovorí, že sa s Tatrami skvelo dopĺňajú a v niečom aj podobajú
• vyštudovaná fyzioterapeutička
• miluje lezenie, tri roky pôsobila na lezeckej stene v Bratislave
• má rada rock a jazz, malé koncerty na živo
• Ak vám je jej priezvisko povedomé, áno, ide o príbuznú známeho horolezca Attillu Dejczöho. 
• 

The post Chatárka Dominika rozpráva o živote na Zbojníckej chate appeared first on Modrá Lanovka.

Z hôr do hôr

Kamila strávila detstvo v srdci Vysokých Tatier v Tatranskej Lomnici. Dospelosť už 15 rokov žije v podhorí Kamnických Álp v Slovinsku. Keď som Kamilu nedávno stretol na túre na Zbojnícku chatu, ako vždy, začali sme kecať. Cestou hore porovnávala Tatry a Júlske Alpy. Fascinovalo ma, ako práve porovnanie s inými horami zobrazilo mnohé tatranské výnimočnosti. Preto si toto Kamiline rozprávanie nemôžem nechať len pre seba!

Vysoké Tatry verzus Júlske Alpy. Čo je iné?

Júlske Alpy sú oveľa strmšie

„V Tatrách si vždy všimnem rozdiel medzi mojou kedysi tatranskou a teraz alpskou kondíciou. Môžu za to tie nekonečné strmáky. Zvykneš si, telo sa prispôsobí a pri turistike je to výhoda,“ opisuje Kamila pocit na prvej túre po návrate do Tatier.     Kavky sú typické alpské horské vtáky. Milujú jablká.   Tam, kde sa hangy nekončia Júlske Alpy a ich chodníky sú totiž veľmi strmé a nestabilné, a tak aj túry v nich náročné na kondičku. Kamila si dodnes pamätá svoju prvú „júlsku“ túru na Českú chatu (Češka koča). „Aj v Tatrách máš úseky s takzvanými hangami, kde všetci dychčíme a potíme sa. V slovinských Alpách máš ale takýto hang na celej trase na väčšine túr,“ vysvetľuje. „Na tej túre som každú chvíľu s nádejou pozerala hore do kopca, kedy sa ten hang už konečne položí,“ oživuje si spomienky. Dá sa povedať, že v Tatrách tak pri menej náročnom tempe človek stíha viac vnímať krásu hôr.

Júlske Alpy sú svetlé

Veľký rozdiel predstavuje farba pohorí. Júlske Alpy sú podľa Kamily svetlé, akoby mladé, a Tatry modro mystické. Tatrám dominuje modro-tmavozelená až zelenosivá farba. „Aj pre farbu sa mi zdajú Tatry oveľa viac mystickejšie, tajomno prechodom hôr naozaj cítiš a prežívaš,“ hovorí. Traverzom Bohinjskými kopcami rozdiel farieb a svetlosti pekne vidno.

Vysvetlenie podáva žula

„Neviem to porovnať s inými žulovými pohoriami, v iných som ešte nebola, ale vápenec a pocit z neho nie je žula,“ opakuje základný rozdiel oboch pohorí. Práve vápencový základ Júlskych Álp spôsobuje i ďalšie odlišnosti: „Nemajú tam plesá, skôr len také menšie jazierka. Miesto potokov zase poznajú takzvané „hudourniky.“ Ide o korytá, ktoré presychajú a vodou sa naplnia len po búrke, alebo na jar pri topiacom sa snehu. Kamila vystupuje na „žulový“ Lomnický štít. Na obľúbený končiar má ale i takýto prekrásny pohľad priamo z kuchyne! V Tatrách prežila detstvo v romantickej chalúpke priamo v lese. 

Srdcovka Tatranské chaty

Na Tatrách sa Kamile páči, že vysokohorské chaty sú otvorené celý rok. „V Tatrách je len jedna chata, čo sa zatvára na zimu (Chata pod Rysmi) a v Júlskych Alpách iba jedna, čo ostáva v zime otvorená,“ smeje sa.   Kamilu prekvapuje ale najmä rozdielny vzťah chatárov ku chatám. Kým u nás byť chatárom je prestíž, o toto povolanie je bitka, v Slovinsku ako keby na chatách podľa Kamily pracovali tí, čo si nenájdu nič lepšie.   „Vidíš to napríklad na Chate pri Zelenom plese, ako ju vylepšujú a skrášľujú. Alebo to vidíš v očiach chatára Viktora Beránka, ktorý by bez chaty asi nevedel žiť,“ hovorí Kamila. To, že práve chaty budia v Kamilinej mysli takú pozornosť, nie je náhoda. Na Chate pod Rysmi si odkrútila pár sezón ako brigádnička. Pod milovanými Rysmi. Pre Kamilu v horách dimenzie miznú, ostáva prázdnota a sloboda.   Všetko má však svoje výnimky a situácia sa aj v Slovinsku začína meniť. Ak by ste predsa chceli nájsť v Slovinsku chatu s „horskou“ dušou, treba ísť na „Kriške Pode.“ Tú chatu vychvaľujú aj domáci a vážia si srdečný vzťah tímu k horám. Od tohto leta má nového chatára aj Kranjska koča na Ledinah a aj tu to vyzerá sľubne.

Krok hore, dva naspäť

Znova, vďaka vápencu, sú turistické chodníky v Júlskych Alpách menej pevné. „V čase menia polohu, je na nich suť, bez paličiek je to zábava – krok hore, dva kroky naspäť. Tatranské chodníky sú potom pre mňa ako asfaltové“ smeje sa. Znova určitá výhoda Tatier.    V Slovinsku to bez palíc nejde. Kamila si vybehla na raňajky na Malú Mojstrovku. V pozadí Velika Mojstrovka.

Júlske Alpy sú ale tiež nádherné

Kamila prosí čitateľov, aby jej porovnávanie Gerlachu s Triglavom nepochopili zle: „Júlske Alpy sú tiež nádherné, sú to predsa hory, určite tam treba ísť! Keby tam tie Alpy neboli, tak tam nie som. K životu hory potrebujem,“ spresňuje. Ak nemôže ísť na veľké túry, cez týždeň využíva na vybehnutie aspoň kopček Sveti Jošt nad svojim mestečkom Kranj. Na Slovinsku sa jej páči, že všade má človek blízko do prírody. „Ide o veľmi podobnú krajinu ako Slovensko so známou výnimkou, že my nemáme more.“ Na „Velikom vrhu“ s priateľom Tomažom.

Žijete tu v luxuse, ktorý má málokto!

Kamila bez mučenia priznáva, že jej porovnanie s takým pozitívnym výsledkom pre Tatry má i subjektívne motívy. „Tatry sú moja sdrdcovka, lebo ak sa niekde narodíš a prežiješ tam pekné detstvo, cítiš potom pri návratoch, ako ti to miesto dáva veľkú energiu. Áno, do Tatier sa chodím aj nabíjať. Sú krásne!,“ vyznáva sa. Kamila si tatranský luxus uvedomuje aj na dvore svojho domu. Pred odchodom do Kranju sa s Tatrami pohľadom rozlúči, aby sa o rok vrátila znova.

„Hore zažívam hlboký pocit slobody“

Upresňuje ešte jednu vec. „Nad hranicou lesa v Tatrách cítim hlboký pocit slobody.“ Nuž, netreba hádať, čo robí, keď príde domov pozrieť rodinu 🙂   Tatrancom pripomína, aby si uvedomili, čo znamená ten luxus, môcť žiť na takom mieste. Keď jej kontrujem, že občas utekám z tatranského ticha do Krakova zažiť hluk rušných uličiek, povie áno, rozumiem, lepšie ale utekať občas z Tatier do Krakova, ako z Krakova do Tatier za prírodou. Zamyslím sa a musím jej dať za pravdu. 🙂

Príhoda, ktorú stvorí len život

Ak Tatranec rozpráva po slovinsky, vie k sebe pritiahnuť i neuveriteľné a vtipné príhody, na ktoré sa dlho pamätá. Kamila išla na Kôprovský štít. V doline stretla skupinku oddychujúcich turistov. A tu, predstavte si, jeden z nich práve skrýval plastový sáčok za kameň. Tak, aby to nik nevidel. Cestou na Kôprovský štít Kamila zistila, že čistota hôr jej nie je vôbec ľahostajná. Foto: Zuzana Tengy „Ako dieťa odchované na akciách „Čisté hory“ vo mne v tom momente vzbĺkol ten plamenný pocit, že hory musia ostať čisté. Bez okolkov som mu povedala: „Prepáčte, tá fólia za kameň nepatrí, odneste si ju so sebou do doliny!“   A on mi bez pohnutia len ukázal na tričko Slovinského turistického zväzu, že veru ja vám nič nerozumiem, ja som Slovinec, takže sa ma to netýka. Kamila na to: „Ni problema“ a celú výčitku mu zopakovala po slovinsky.

Stratil dych

Slovinský hriešnik z toho ostal šokovaný. „Až úplne stratil dych. Plast zobral späť a pred celou skupinou sa veľmi, ale veľmi hanbil,“ spomína Kamila. Slovincov je len 2 milióny. Preto stretnúť cudzincov rozprávajúcich ich jazykom je pre nich úplne nezvyčajné.   Zaujímavý bol záver príhody. Skupina Kamilu zobrala autobusom domov do Slovinska. „Chudáčisko, celou cestou do Slovinska sa na mňa ani nepozrel. Azda to bola pre neho aj lekcia, že Tatry sú dobre strážené,“ smeje sa.

Ako sa ale Kamila ocitla v Slovinsku?

Žiaden premyslený plán, idem tam žiť. Na výlete do Ľubľany stretla Slovinca, do ktorého sa zaľúbila. A v krajine už zostala. Pracuje v škôlke ako špeciálna pedagogička. Po desiatich rokoch zmenila hlavné mesto Ľubľana za podalpský Kranj. Jedna prechádzka centrom Ľubľany a oslovenie neznámym domorodcom zmenilo Tatranke adresu na dlhé roky dopredu.

Rozmýšľa už väčšinou po slovinsky.

Teraz však kvôli doplnkovému štúdiu v Bratislave používa rodný jazyk častejšie. Konkrétne si osvojuje metodiky terapie hrou. „Je to super, lebo v Slovinsku ako mnoho iných okrajových oborov tento nemajú a deťom v ťažkých životných situáciách, po traumatickom zážitku, alebo s vnútornými tlakmi z rôznych iných dôvodov dáva veľké možnosti pomoci,“ vysvetľuje. V slovinských médiách už na tému poskytla niekoľko rozhovorov.

Horalky častejšie

Cesta do Bratislavy raz za dva mesiace prináša ešte jednu výhodu. „Kým doteraz som si kupovala veľkú zásobu horaliek na celý rok, teraz mi stačí robiť si menšie zásoby,“ prezrádza, čo je v Slovinsku pre Slováka nenahraditeľné.   Na záver Kamila pridáva sľúbené tipy na turistiku do Júlskych Álp:

Kam v Slovinsku? Päť najlepších túr v Júlskych Álpách

1. Debela peč (z Pokljuky)

Charakteristika: Debela peč je ľahká až stredne náročná túra (kondične), vhodná aj pre deti. Prečo ísť? Čakajú vás prekrásne výhľady na Triglav a susednú Rjavinu z južnej strany. Toto video vysvetľuje, prečo Kamila dáva Debelu peč na prvé miesto a o akých výhľadoch to hovorí.

2. Vogel – Komna (z Bohinja)

Charakteristika: Túra z lyžiarskeho strediska Vogel na chatu Komna je stredne náročná (kondične), vhodná aj pre deti. Túra zaberie asi 5 hodín chôdze. Prečo ísť? Túra vedie po vrstevniciach a výškový rozdiel je na slovinské pomery malý. Do východiskového bodu sa dá vyviezť lanovkou a sedačkou. Z Vogelu je krásny výhľad aj na známe Bohinjske jazero. Ak poznáte Jazero Bled, bude sa vám páčiť aj toto. Foto: Phil McIver

3. Planina Korošica / Veliki vrh

Charakteristika: Planina Korošica a na Veliki vrh je stredne náročná túra (kondične). Prečo ísť? Hlavne na jeseň je oblasť východných Kamnických Álp očarujúca – je plná smrekovcov opadavých. Nechodieva tam veľa ľudí, je tam pokoj a opäť krásne výhľady na okolité hory (Ojstrica). Cestou na „Veľký štít“

4. Ratitovec (zo Železnikov)

Charakteristika: Chata aj rovnomerný štít Ratitovec zo Železníkov je ľahká túra, vhodná aj pre deti. Prečo ísť? Poldňová túra (cca 1,5 hodiny jedným smerom) na dni, keď sa nedá alebo nechce ísť vyššie. Z chodníka cez Povden sa ponúkajú krásne výhľady na Bohinjske hory a na chate majú výborné flancaty – pravouhlé ploské deravé šišky. Na Ratitovec sa dá vystúpiť aj v zime alebo skorú jar. Takto potom vyzerá výhľad.

5. Kranjska chata na Ledinah cez Českú chatu (z Jezerského)

Charakteristika: Náročná túra (technicky). Prečo ísť? Chodník spája dve chaty (Kranjska a Češka koča) na severnom úbočí Kamnických Álp. Z oboch chát sa dajú robiť nádherné (a náročné) túry na okolité vrcholy. Sama túra má charakter ľahkej feraty, je to výzva pre telo aj pre hlavu. Takto to vyzerá hore na „Velikom vrhu“ a takto z neho krásne vidíte na Ostricu. Dovolenka Slovinsko vyzerá tiež na dobrý nápad.

Júlske Alpy: Praktické rady

Ak sa aj na podnet Kamiliných tipov vyberiete do Slovinska, tu je zopár praktických rád:

• Všetky chodníky sú otvorené. Povinnosť ísť niekde len s horským vodcom tam neexistuje. Na druhej strane na ťažšie trasy sa akosi prirodzene vyberú len skúsení turisti.
• Júlske Alpy ponúkajú množstvo trás, kde nikoho nestretneš, ak máš náladu byť práve v divočine.
• Výborný prehľad všetkých trás a chodníkov ponúka portál www.hribi.net. V preklade kopce. Hoci je len v slovinčine, pomôže Google translate.

Slovensko-slovinský horský slovníček

chata (horská) – koča kopce – hribi štít – vrh dolina – dolina jazero – jezero pleso – gorsko jezero les – gozd priesmyk – prelaz rieka – reka chodník – pot značka – markacija žľab – žleb lanovka – žičnica  (Modra Žičnica) palice – palice mačka (horská) – dereza traverz – prečenje vodopád – slap    (Foto: Ak nie je uvedené inak, archív Kamily Hollej a Modrej Lanovky. Text: Tomáš Tišťan)   Podobné témy: – Tatranec i na ostrove hľadá úzke strmé kuloáre – Aké to je, keď sa Tatranec zakorení na Komorských ostrovoch?

The post Slovinská Tatranka nezvyklo porovnáva Tatry a Júlske Alpy appeared first on Modrá Lanovka.

Byť v Tatrách a nenavštíviť aspoň niektoré je veľká škoda. Či už ste veriaci, alebo nie.

Každý jeden má niečo veľmi výnimočné a čarovné. Modrá Lanovka vám povie čo.

Kostol Starý Smokovec

Prehľad tatranských kostolíkov sa nedá začať inak ako v Starom Smokovci.

Aj podľa správcu farnosti Vysoké Tatry Róberta Tokára je najtypickejší tatranský.

Nejde však iba o architektúru, ktorá je výnimočná.

“Sú kostoly, do ktorých keď vstúpite a nemá to každý, zrazu vás ten kostol donúti na chvíľu kľaknúť a stíšiť sa. A myslím, že v Starom Smokovci máme práve takýto,” hovorí pán farár.

„Neviem, čím to je, ale je to dar. Možno to bude miliónmi modlitieb, ktoré ľudia pod jeho strechou odriekli,“ zamýšľa sa ďalej Tokár.

Áno, ide o ďalší rozdiel oproti kostolom v bežných slovenských dedinkách. Do tých tatranských prúdia aj turisti, spozná ich tak oveľa viac ľudí.

Zaujímavosti a fakty

• Ide o druhý najstarší kostol v Tatrách, dokončený v roku 1888.
• Umelecky výrazné sú sklenené vitráže od Vincenta Hložníka.
• Naprojektoval ho slávny spišský architekt Gedeon Majunke v alpskom štýle, keď drevenú konštrukciu vypĺňa murivo.
• Stavba stála vtedajších 15 000 florénov.
• Dodnes ho mnohí označujú za skvost Tatier.
• Kostol navštívila napríklad aj anglická kráľovná Alžbeta II.
• Vedľa kostola je altánok s lavicou, na ktorej sa na Sliezskom dome modlil Ján Pavol II.

Presne v tomto altánku sa modlil Ján Pavol II. Môžete aj vy.

• V roku 1929 do kostola udrel blesk a poškodil ho. V roku 1932 museli demontovať vežu, aby ale v roku 1959 postavili novú.
• Je zasvätený Nepoškvrnenému Počatiu Panny Márie s odpustom 8. decembra.
• Oltár zdobí replika gotickej Madony z Ruskinoviec. Áno, ide o dedinu, ktorú museli jej obyvatelia opustiť po vytvorení vojenského priestoru Javorina.

Praktické info:

• Veľmi ľahko ho nájdete medzi Grandhotelom Praha a stanicou lanovky na Hrebienok.
• V turistickej sezóne je otvorený aj pre verejnosť mimo bohoslužieb.
• Do altánku na lavicu, na ktorej sa modlil pápež, môžete prisadnúť i vy

Kostol Dolný Smokovec

Na druhé miesto Modrá Lanovka subjektívne kladie Kostol v Dolnom Smokovci, lebo je jednoducho nádherný.

Len pozerať sa naň zvonku a vidieť pozadie tatranskej panorámy je dôvod zastaviť sa aspoň na päť minút.

„Oproti Starému Smokovcu v ňom nájdeme oveľa rodinnejšiu atmosféru, čaro maličkého. Niečo, čo nie je megalomansky veľké, ale jednoduché, skromné a zároveň veľmi pekné a príjemné,“ prezrádza svoje pocity z kostola farár Róbert Tokár.

V poňatí stavby vidí tatranskú symboliku. „Tak, ako Tatry nie sú veľhory typu Álp, ale hory, kde dolinu a túru prejdete za jeden deň, také niečo cítiť, keď vojdete do toho kostola,“ dodáva.

Práve panorámy Lomnického hrebeňa v pozadí neuveriteľne skrášľujú pohľady na neho.

Zaujímavosti a fakty:

• Postavený v roku 1891 pre potreby tatranských hostí.
• Projektu sa znova zhostil Majunke, oproti Starému Smokovcu ale volil iný drevený štýl.
• Odpust sa koná na výročie posvätenia Lateránskej baziliky 9. novembra.
• Zasvätený je Najsvätejšiemu Spasiteľovi.
  
• Unikátny je tým, že jeho obe lode sú čiastočne vo vzduchu.
• Stavbu financovala zbierka. Prispela i arcikňažná Izabela, ktorá vyšila a darovala omšové rúcho z bieleho hodvábu a štyri umelecky hodnotné vázy.
• Víchrica z roku 2004 kostol vážne poškodila. Vežička sa udržala len na „vlásku“. Úplne ju vyhodilo z pántov.
• V roku 2013 a 2017 Ministerstvo kultúry financovalo projekt rekonštrukcie kostola.

Praktické info:

• Nachádza sa pri železničnej zastávke Dolný Smokovec, pri ktorej môžete zaparkovať auto.
• Ku kostolíku sa možno dostať buď odbočkou z hlavnej cesty Poprad – Smokovec (smerom na Smokovec odbočiť doprava), alebo mestskej cesty, spájajúcej Horný a Dolný Smokovec.
• Pre turistov mimo bohoslužieb otvorený zvyčajne nebýva. Avšak už len pohľad zvonku stojí za to.

Kostol Nový Smokovec

Aj keď ide o nový moderný kostol, ponúka toľko výnimočností, že je o ňom potrebné povedať viac.

Je veľmi atypický. Nemá klasické kostolné lavice v úzkom rade, z ktorých sa pozeráte dopredu na oltár, ale skôr akýsi „amfiteáter“. Široké hľadisko, z ktorého na kňaza pri omši vidíte zhora.

„Práve táto zvláštnosť oproti iným kostolom môže byť jeho veľkou výhodou. Na zelený štvrtok mi jeden veriaci povedal: „Prvýkrát som videl všetko, čo sa tam dole deje,“ hovorí Róbert Tokár.

V tradičných kostoloch, kde ľudia sedia v rade v laviciach, ktoré sú navyše na úrovni oltára, to nie je možné.

O čosi bližšie spolu

„V tomto kostole sú ľudia ešte o čosi bližšie spolu, všetci prítomní sa navzájom vidia,“ pokračuje farár.

Hoci to na stavbe dnes nevidno, rodila sa ťažko na etapy pre rôzne administratívne prekážky. „Obdivujem môjho predchodcu Štefana Mordela, ktorý sa nenechal odradiť a bol správne tvrdohlavý. Klobúk dolu a veľká vďaka,“ dodáva Tokár.

Svätý Peter a Pavol ešte prítomnejší

Najnovšia výnimočnosť je celkom čerstvá.

V apríli do kostola zavítala relikvia svätého Pavla a Petra, konkrétne dva malé úlomky ich kostí. Na svete je ich len do niekoľko stoviek.

„Neveril som, že sa také niečo môže podariť, ale vypočuli nás,“ neskrýva svoju radosť Tokár.

Dôvod radosti je jasný. Kostol je zasvätený práve svätému Petrovi a Pavlovi. S relikviou puto kostola s dvoma Kristovými apoštolmi ešte silnie.

Praktické info:
Aj tento kostol nájdete ľahko. Vidíte ho na ľavej strane, ak opúšťate centrum Smokovcov smerom na Štrbské pleso, pár metrov od hlavnej cesty.

Zaujímavosti a fakty:

• Umelecký obdiv vyvoláva mozaika Krista Vládcu vesmíru od krakovského umelca Maczeja Kauczinského.
• Hovoria o ňom, že bravúrne zvláda kresťanskú symboliku
• Kostol navrhol tatranský architekt Pavol Repka, známy i vďaka projektu Botanickej záhrady v Tatranskej Lomnici.

Kostol Tatranská Lomnica

Kostol poznáme aj z pohľadníc a dnes ešte viac z internetových portálov. Cesta, z ktorej vidno Lomničák a dva kostoly, je pre Lomnicu ako snímka jazera s hotelom Patria pre Štrbské Pleso. Foto symbol.

Zároveň cesta ponúka jednu z najkrajších prechádzok v Lomnici vo všetkých ročných obdobiach.

Prvé, čo napadne tatranskému farárovi Tokárovi pri lomnickom kostole, je jeho blízkosť s evanjelickým. „Myslím, že ide o veľmi pekný odkaz.“

Kostol podľa farára ešte čakajú úpravy interiéru.

„Neviem sa zbaviť pocitu, že stará kaplnka mala výraznejšiu charakteristiku kostola. Prístavba, hoci bola nevyhnutná, ubrala niečo z tatranského čara, ak si pozeráme staré fotografie,“ vysvetľuje.

Akoby podľa neho po tých prestavbách hľadal svoju tvár. V myšlienkach sa ale už rodia architektonické a dekoračné úpravy, ktoré zjednotia priestor a zosilnia odkaz.

Lomnický kostol, zasvätený panne Márii, má ale podľa farára z jeho pohľadu inú dôležitejšiu výhodu. „Tam, kde je prítomná Mária, prežívajú ľudia ešte intenzívnejší vzťah k viere,“ spresnil.

Praktické info
– Ku kostolom Modrá Lanovka odporúča vydať sa od hotela Lomnica cez mestský park. Tak zažijete spomínané panorámy.

Kaplnka Starý Smokovec

Práve v nej horskí vodcovia každý rok v deň otvorenia turistickej sezóny posväcujú svoje laná, aby každého turistu bezpečne doviedli na štít a zo štítu do doliny.

Aj preto, ale nie len v nej cítiť spätosť s horami a nezameniteľný pocit. Mnohí ju využívajú na zastavenie sa pred, či po túre.

Horský vodca Pavol Rajtár a farár Róbert Tokár pri svätení lán.

Praktické info:

• Cez deň je otvorená pre verejnosť každý deň od 9.00 do 17.00.
• Nájdete ju v samom centre Starého Smokovce medzi radnicou a Švajčiarskym domom.

Smokoveckú kaplnku nájdete „nad“ mestským úradom

Zaujímavosti a fakty:

• Postavená v roku 1847 bola druhou smokoveckou kaplnkou po dnes už neexistujúcej drevenej kaplnke Svätého kríža.
• Niektorí historici uvádzajú rok vysvätenia už 1836.
• Zasvätená je Lurdskej Panne Márii.
• Dlhé roky sa k nej konali púte z podtatranských obcí, tradíciu prerušil tvrdý nástup komunistického režimu v 50-ych rokoch minulého storočia.

Kostol Štrbské Pleso

Áno, aj Štrbské Pleso má svoj kostol, hoci mnoho ľudí o ňom nevie.

Ak by sme mali prezradiť len jednu zaujímavosť o ňom, farár Róbert Tokár neváha.

„Keď slúžime omše, za oltárom a kazateľnicou ľudia nevidia murovanú stenu, ale presklenú. Počas omše, aj mimo nej majú krásny výhľad na Nízke Tatry a Kráľovu hoľu. Znova niečo nezvyčajné, čo som zatiaľ inde nevidel, dotvára prežitie danej chvíle,“ spresnil.

Repro foto: Farnosť Vysoké Tatry

A zo všetkých tatranských kostolov treba práve pri štrbskom najviac odhŕňať sneh.

Zaujímavosti a fakty:

• Kostol je zasvätený povýšeniu Svätého kríža.

Praktické info:

• Kostol sa nachádza medzi železničnou stanicou a Malým Štrbským plesom. Od hlavnej cesty sa k nemu dostanete po Móryho ceste.

Kostol Tatranská Polianka

Ide o najmladší kostol v celých Tatrách, prerobený z budovy bývalej pošty najmä kvôli veriacim pacientom z polianskych liečebných ústavov.

Fara má s kostolom ďalšie plány kvôli dôležitosti miesta, ktoré v súvislostiach vysvetľuje farár Róbert Tokár.

„Mať sakrálny priestor na trase výstupu na najvyšší štít krajiny je povinnosť pre nás Slovákov. Svoje zohráva aj návšteva pápeža Jána Pavla II. na Sliezskom dome,“ vysvetľuje. Kostol tak čaká na svoju ďalšiu víziu. Náčrty na skicách už sú.

Ak vyjdete na najvyšší Gerlach a potom zídete, mnohí potrebujete miesto, kde poďakovať pánu Bohu.

Praktické info:

• Kostolík nájdete na hornej strane hlavnej cesty pri vstupe do Polianky zo Starého Smokovca.

„Sväté omše na vysokohorských chatách“

alebo „V horách sme bližšie k Bohu“

V Tatrách sa slávia bohoslužby aj na vysokohorských chatách vysoko pri štítoch. Ide o ďalší fenomén, ktorý logicky poznajú len Tatry.

Myšlienka slávenia týchto „vysokohorských“ omší podľa Róberta Tokára pramení z myšlienky:

„V horách má človek bližšie k Bohu“

„Naozaj, v horách sme k Bohu bližšie a nie je to len nadmorskou výškou, ako by sa zdalo…,“ pokračuje.

Čím teda?
„V horách sme duchovnejší, dokážeme sa pozdraviť jeden druhému. Je to prostredím, chodíme po chodníkoch, zrazu sa na svet pozeráme inak,“ vysvetľuje farár Róbert Tokár.

Práve vďaka horám podľa Róberta dokážeme prepnúť na pomalšiu rýchlosť, vraciame sa k tomu, čo vlastne sme. Že sme ľudia a nie len prijímatelia konzumu.

„V horách v tej výške zrazu zisťujeme, že na to, aby sme žili, nám naozaj až tak veľa netreba. Prestávame sa sústreďovať na veľkosť obsahu peňaženky a zaujíma nás viac veľkosť nášho srdca,“ povedal.

Aj preto farnosť Vysoké Tatry počas roka slávi omše aj vo výškach.

Takto vyzerá svätá omša tam hore. Sliezsky dom v lete 2016.

Poďme sa spolu prejsť hore

„Poďme sa spolu prejsť a ísť tam chváliť pána Boha je presne to, k čomu hory vyzývajú. Ako vyjde človek hore, naozaj si viac uvedomí, že je živý a zdravý. Preto aj bohoslužba je tam v tomto smere hlbší zážitok,“ vysvetlil.

Že na týchto slovách je vskutku veľa pravdy, dokazuje aj to, že na vysokohorské omše chodia aj domáci Tatranci a nie len turisti

Praktické info:
– Sväté omše sa usporiadavajú na týchto chatách:

1. Sliezsky dom
2. Chata Plesnivec
3. Chata pod Soliskom
4. Chata pod Rysmi

Dátumy nie sú pevné, každé leto vyjde sviatočný deň inak.

Aktuálne termíny visia na nástenke pri vchode do kostola svätého Petra a Pavla v Novom Smokovci.

Dozvedieť sa ich začiatkom leta možno aj na FB stránke „K výšinám“.

„Hore sme bližšie k Bohu“ preciťoval aj Ján Pavol II. Či už za mladých čias ako turista alebo v roku 1996 na Sliezskom dome ako pápež.

Aj keď už mimo farnosti Vysoké Tatry, k tatranským kostolom musíme zaradiť prinajmenšom ešte dva.

Kostol Tatranská Javorina

Ďalší skvost horskej sakrálnej architektúry.

Podľa neoverených historických údajov architektúru kostola ovplyvnil práve kostol z Dolného Smokovca. Dal ho postaviť knieža Hohenlohe, hoci bol evanjelik.

Zaujímavosti a fakty:

• Postavený v roku 1903.
• Zasvätený svätej Anne, patrónke drevorubačov.

Praktické info:

• Kostol nájdete veľmi ľahko. Cestou zo Ždiaru do Poľska sa stačí v Tatranskej Javorine pozerať na ľavú stranu.
• Prehliadka kostola je možná každý štvrtok na objednávku. Prvý vstup začína od 11:00 a posledný o 14:00.
• Kostol patrí do farnosti Ždiar.

Kostol Tatranská Kotlina

Vskutku prekrásna stavba kostola očarí každého milovníka hôr. Stačí sa pozerať a vychutnať si pohľady.

Zaujímavosti a fakty:

• Postavený v roku 1891.
• Naprojektoval ho levočský architekt Anton Mueller.
• Zasvätený je Nanebovzatiu Panny Márie.

Praktické info:

• Kostol nájdete veľmi ľahko. Nachádza sa hneď vedľa hlavnej cesty z Kotliny do Ždiaru pri križovatke na Lendak na „druhej strane“ cesty od jaskyne.
• Aby ste kvôli nazretiu na budovu nemuseli platiť parkovné, dá sa zastaviť za „odbočkou“ na Lendak na zväčšenej krajnici cesty. Ku kostolu je to len pár metrov.

Evanjelický kostol Nový Smokovec

Ide o úplne najstarší tatranský kostol, postavený v roku 1887.

Farár tatranského evanjelického zboru Pavel Kušnír pri jeho opise rád začína myšlienkou a citátom svojho predchodcu Jána Greša. „Naši evanjelickí predkovia vo Vysokých Tatrách stavali kostoly pod tatranskými vrcholmi a štítmi, pamätajúc na to, že sa v nich vždy v prvý deň po sobote uskutočňuje niečo jedinečne vrcholné.“

O dvoch tatranských evanjelických kostoloch ale sám rozpráva veľmi pútavo, vrátane ich histórie. Vyberáme aspoň základné fakty.

Ide o úplne najstarší tatranský kostol, postavený v roku 1887.

Pavel Kušnír

Malý, skromný, útulný

Zaujímavosti a fakty:

• posvätený 24. júla 1887, stal sa tak úplne prvým kostolom v dnešnom meste Vysoké Tatry
• pôvodne išlo o rodinnú kaplnku rodiny Szontaghovcov. Kostol dal postaviť veriaci lekár Mikuláš Szontagh, ktorý založil smokovecké klimatické kúpele
• v krypte pod kostolom je pochovaný spolu so svojimi blízkymi
• kryptu je možné navštíviť pri ohlásení na Evanjelický a.v. farský úrad v Novom Smokovci
• počas socializmu ju vtedajší „mocipáni“ nechali zamurovať, pretože sa na Szontaghovcov malo zabudnúť
• prečo bola nanovo otvorená, sa môžete dozvedieť pri jej návšteve

Praktické info:

• prehliadka krypty a kostola sa koná počas letných prázdnin vo večerných hodinách, po dohode sa môže ale uskutočniť aj mimo sezóny
• záujemcovia sa pri prehliadke dozvedia niečo viac z lokálnej tatranskej histórie
• služby Božie sa konajú každú nedeľu o 10.10 hod.

Evanjelický kostol Tatranská Lomnica

“Nejeden návštevník je interiérom veľmi očarený v zmysle hesla: V jednoduchosti je krása. Stal sa až natoľko vyhľadávaným, že si ho mnohí snúbenci volia za svoj svadobný kostol. Aj preto dostal prívlastok „svadobný,” hovorí o lomnickom kostole farár Pavel Kušnír.

Lomnický kostol ľudí očaruje krásnou jednoduchosťou. Obľúbili si ho i novomanželia.

Kostol je aj neodmysliteľnou súčasťou panorámy Tatranskej Lomnice a ústredným motívom mnohých pohľadníc.

V roku 2017 do kostola inštalovali nový organ, zhotovený v Rakúsku k 115-im narodeninám kostola, i pri príležitosti 500. výročia reformácie.

Zaujímavosti a fakty:

• kostol bol posvätený 3. augusta 1902
• pôvodne slúžil dvom kresťanským cirkvám – Evanjelickej a.v. a Reformovanej
• dali ho postaviť dve slavónske grófky, sestry Katarína a Jolana Pejacevisch, jedna bola evanjelička a druhá kalvínka
• v auguste 1981 kostol zasiahol ničivý požiar, kedy zhorela celá šindľová strecha, dokončená práve v ten deň
• interiér kostola po požiari bol zjednodušený a nahradený veľmi jednoduchým vnútorným zariadením s mramorovým stolom ako oltárom a nad ním visiacim dreveným krížom

Hory nás naozaj spájajú

Všimli ste si, že viackrát spomíname symboliku zbližovania dvoch cirkví? Katolíkov a evanjelikov?

• Blízkosť dvoch kostolov v Tatranskej Lomnici.
• Evanjelik Hohenlohe dal postaviť katolícky kostol v Javorine.

Ako hovorí nadšenec tatranských kostolov Pavol Stano z Nového Smokovca, týmito dvoma príkladmi to nekončí. Tu Stano ponúka ďalšie:

• Na stavbu prvej katolíckej kaplnky horlivého katolíka grófa Štefana Csákyho nahovoril evanjelik Tomáš Tobiáš Mauksch.
• Evanjelik Johan Georg Rainer na svojom prenajatom pozemku dal postaviť súčasnú smokoveckú kaplnku v spolupráci s katolíckym prepoštom Dominikom Bijacovským.
• Katolícky a evanjelický kostol v Tatranskej Lomnici majú jedného architekta – už spomínaného Majunkeho.
• Keď v roku 1981 evanjelický kostol v Tatranskej Lomnici postihol požiar, katolícka fara ponúkla svoj susedný na evanjelické omše.
• Susedmi tak, že si vidia do okien, sú aj najstarší (evanjelický) a najmladší (katolícky) kostol v Novom Smokovci.

Niekto môže namietnuť, že takéto priateľské spolužitie by malo byť samozrejmosťou a že načo čo toľko o ňom rozprávať?

Stačí sa ale pozrieť len tri storočia skôr do neďalekého Kežmarku na drevený artikulárny Evanjelický kostol. Zákaz použiť čo i len jediný klinec na stavbe, či povinnosť postaviť kostol mimo hradieb mesta pripomína konfliktné časy a okolnosti vzniku stavby medzi dvoma kresťanskými vierovyznaniami.

Preto tatranské ekumenické symboliky majú veľký význam!

Cesta čarovnými tatranskými kostolmi – Zhrnutie

Rímsko-katolícke kostoly Vysoké Tatry

1. Kostol Starý Smokovec
2. Kostol Dolný Smokovec
3. Kostol Nový Smokovec
4. Kostol Tatranská Lomnica
5. Kaplnka Starý Smokovec
6. Štrbské Pleso
7. Tatranská Polianka
8. Tatranská Javorina
9. Tatranská Kotlina

Evanjelické kostoly Vysoké Tatry

1. Evanjelický kostol Nový Smokovec
2. Evanjelický kostol Tatranská Lomnica
3. Evanjelický kostol Tatranská Kotlina

The post Spoznaj krásne tatranské kostoly. Je to zážitok! appeared first on Modrá Lanovka.