Skialpinizmus a jeho začiatky na Slovensku: "Lyže pred nami skrývaly do skrine"

Skialpinizmus na Slovensku mal vskutku zaujimavé začiatky. Vedeli ste, že slávne dynafitové viazenie ako prví na svete na pretekoch vyskúšali práve Tatranci? A pred súpermi ho radšej skrývali?

Skialpinizmus dnes a včera

Skialpinizmus dnes a pred tridsiatimi rokmi. Aké sú rozdiely? Niektoré veci sa nezmenili, iné naopak totálne.

Na festivalovej prednáške v Smokovci o skialpe porovnával Robo Gálfy. Pridal i zážitky a príhody. Tie najzaujímavejšie vybrala Modrá Lanovka na papier.

Skrývali a zamkli pred nami lyže do skrine

Nikdy nezabudnem ako šokovo som spoznal nový revolučný tip viazania.

Prišli jedny z najťažších skialpinistických pretekov sezóny Pierra Menta Tivoly vo Francúzsku.

Bratia Ján a Milan Filipskí a Adriano Greco a Fabio Meraldi si zamkli večer pred štartom lyže do skrine.

Na jednej strane som tomu nedával význam, na druhej mi ale zasvietil otáznik, lebo to bolo pre skialpinizmus niečo nezvyčajné.

S Peťom Lichým som prišiel na preteky ešte s rámovým viazaním Silvretta, na ktorom sme pretekali vyše 10 rokov.

V tom čase už ale Fritz Bartl vynašiel slávne pinové viazanie Dynafit.
My sme o tom netušili, skialpinisti Filipskí a Greco s Meraldim áno.

Ráno sme ich nové viazanie videli na štarte. Nechápali sme, o čo ide.

Rýchlo sa ukázali jeho schopnosti, veľký váhový rozdiel, i ten v komforte. A tiež v cieli. Prví skončili Taliani, druhí Filipskí a my z tretieho stupňa na pódiu sme hľadeli pre lyžovanie a skialpinizmus na revolučnú novinku.

Po pretekoch naša cesta viedla za Fritzom Bartlom, vyskúšať si ten skialpinistický zázrak.

Lichý z Gálfym z tretieho miesta pozerajú na Filipských na striebornom pódiu, čo im to len s tým viazaním vyviedli?! Dnes Tatranci spomínajú, ako boli na trati s revolučnou novinkou prví na svete.

Po osudnom prelomovom preteku sa dynafitová novinka rozšírila medzi skialpinistami rýchlosťou blesku. Brenta, Dolomity.

Filipský: Skialp? Riskovali sme

Ako si príhodu pamätá Jano Filipský?

Cestou na pretek sme sa zastavili za Bartlom po viazanie. Teda pred pretekom sme si ho vôbec nevyskúšali! Riskom bolo aj to, či nás s ním na pretek pustia, pravidlá vtedy boli prísne.

Ako sme dúfali a predpokladali, pre výsledok sa nové skialpinistické viazanie ukázalo ako kľúčové. Bolo ta revolučná novinka. Na ďalších pretekoch ho už postupne mali všetci.

To so skriňou, nepoužil by som slovo ukrývanie. Išlo o preteky a nechceli sme, aby ho ostatní skialpinisti pred štartom videli. To, že sme boli prví na svete, ktorí ho použili, áno, je to kuriozita, najmä pre naše okolie, ktoré nám ju často pripomína (smiech …)

Fritz Bartl tvrdí, že pre skialpinizmus slávne dynafity vymyslel z lenivosti. Nechcelo sa mu nosiť ťažké kovové viazanie.

Tieto Silvretty R. Gálfymu dobre slúžili 10 rokov. Revolučné zmeny ale ani v skialpe nezastavíš.

Prečo sme vyhrávali preteky v Alpách?

Prečo dovtedy neznámi chlapci začali zrazu vyhrávať prestížne alpské skialpinistické preteky?

Keď o tom spätne rozmýšľam, asi najviac rozhodlo lyžiarske gymnázium v Kežmarku.

Učili sme sa len štyri dni do týždňa, zvyšné tri sme boli na svahu. Do skialpinistických pretekov sme vniesli prvky športovej prípravy. Dovtedy boli totiž doménou horských strelcov a horolezcov, ktorí lyže vnímali skôr ako svoju vedľajšiu pomôcku pri výstupoch, aby sa rýchlejšie dostali dole.

Zaoberali sme sa výživou, vedeli sme si naplánovať stravu, aby sme v deň pretekov mali optimálnu hladinu glykogénu. To predtým väčšina nerobila.

Tiež sme mali finančnú motiváciu za vyhraté ceny a možnosť cestovať na západ. Skialpinizmus nám to umožnil. To naši talianski a rakúski súperi nepoznali.

Slávna lyžiarska trieda. Zľava: Robo Gálfy, Walter Renner, Jaro Štancel, Miro Bobrovský, Jano Filipský, Jano Rohár, Július Antošík, Timo Zuzula, Karol Král.

Z gymnázia viedli naše cesty na prvé skialpové túry. Úvodná snímka s Ivanom Urbanovičom na Strednohrote z roku 1979. Našimi „skialpovými“ idolmi boli vtedy Laco Janiga a Milan Kriššák. Z nich zase sme zoskočili pred štartovacie pásky. Titul majstrov Slovenska v skialpinizme z Ďumbiera sa podaril s Janom Filipským.

Prvý veľký úspech! Prvé miesto na Medzinárodných majstrovstvách Talianska 1983 v Brente. Bratská dvojica Alexander „Šaňo“ a Robo Gálfy.

Pomohlo nám v skialpe horolezectvo?

Veľmi. Vďaka nemu sme mali vždy tú najmodernejšiu výstroj. Vysvetlím.

V roku 1981 ma otec Ivan zobral do tímu himalájskej expedície s cieľom vystúpiť juhozápadným pilierom Jannu a neskôr juhozápadnou stenou na Lhotse Shar.

Išlo o ťažký výstup, o ktorom Messner prehlásil, že vyriešiť ho možno najskôr v roku 2000.

Nám sa to ale podarilo a vyvolalo to rozruch. Messner nám pri jednom podujatí firmy Salewa zablahoželal, o výstup sa veľmi zaujímal. Riaditeľ Salewy Hermann Huber na to reagoval podporou našich aktivít v lezení, ale i pre skialpinizmus.

Pomáhali tiež výšky. Keď som sa vrátil z expedície aklimatizovaný na sedem – osemtisícové výšky, viete si predstaviť, ako to dobre na pretekoch išlo.

Záujem Messnera o náš výstup na Lhotse mal veľký význam pre zdanlivo nesúvisiaci skialpinizmus.

Mali ste nejaký slogan?

Dodnes spomínam motto z nášho maturitného tabla od Eddyho Merckxa: „Dokázal som vyhrávať preto, lebo som dokázal vytrpieť viac ako ostatní.“

A to je aj idea v skialpinizme. Ten, kto chce preraziť, musí trpieť viac ako súperi.

Skialpinizmus: Nič nie je zadarmo.

Dajú sa zlyžovať aj osemtisícovky?

Ako ktoré.

V roku 1987 som si zobral lyže na Everest, ale boli mi na nič. Okrem malého úseku sa nedali použiť.

Neskôr sme si ale s Ivanom Urbanovičom vysnívali zlyžovanie menšej osemtisícovky Gasherbrum.

Nakoniec sa to podarilo len čiastočne od 7300 metrov. Na vrchol sme lyže nezobrali kvôli nedostatku síl a zlým podmienkam. Bola to ale i tak dobrá skúsenosť. Niekedy sa situácia aj v skialpe vyvinie inak, ako si ju plánujeme.

Dnes sa už hora zlyžovať nedá, ľadovec od základného tábora smerom nahor je samá trhlina.

Gasherbrum. Zlyžovať sa dajú aj osemetisícovky.

Najskôr pohľad do sedla Gasherbrumu. Potom skialpový výstup na neho aj s lyžami.

Čo bolo úplne iné ako dnes?

Ak opomeniem viazanie, tak podmienky. Ubytovanie.

Medzi vtedajším východným blokom, kde sme patrili a západom boli veľké cenové a platové rozdiely.

Nemohli sme si dovoliť penzióny , tak sme spávali v autách, našich malých škodovkách.

Pekné spomienky mám z Bormia, kde sme objavili termálny prameň s jaskynkou a pobývali pri ňom.

Keď to zistili naši talianski súperi a kamaráti Grecovci, pozvali nás k sebe domov. V tom skialpinizmus vskutku iný!

Miesto penziónov sa spalo i na lanovkovej stanici pri záchodoch, či malej Škodovke 120.

Ako ste financovali skialp výpravy?

Keď nebolo ani na ubytovanie?

Spomínal som silnú motiváciu vyhrávať i pre finančné odmeny. Za ne sme nakúpili špičkové západné lyžiarske vybavenie a prenášali domov. Všetky utŕžené peniaze z predaja známym sme potom použili na ďalšie výjazdy.

Dnes si to mladí nevedia predstaviť, ale v Československu sa západný tovar v princípe nepredával. Vycestovať za hranice a kúpiť si ho bolo pre väčšinu nemožné.

Vyžadovalo to fantáziu, kde do malého auta veci umiestniť, aj pevné nervy na colnici.

Nezabudnem, ako som v rakúskom colníkovi spoznal kamaráta z pretekov. Pousmial sa a žmurkol okom, aký to kontraband nesieme.

Tento aspekt skialpinizmu železnej opony našťastie dnes už mladí nepoznajú.

Absurdity socializmu. Miesto tréningov nákup, balenie a prenos „západného“ tovaru.

Menil sa systém súťaží?

Skialpinizmus vtedy nepoznal dnešný systém štart a cieľ.

Pretekalo sa takzvaným rally systémom, keď na celú trať bol určený limit päť až šesť hodín. Za nesplnený limit si dostal trestné body. Bolo treba rozložiť si sily.

Rozhodujúca bola potom krátka časovka a slalom na lane, ním boli dvojice spojené.

Štart skialpových pretekov na Ďumbieri.

Skialpinisti pretekali lanom. Aby nezavadzalo, poslúžil tajný trik, gumičky.

Na pretekoch pri Ďumbieri bola dokonca požiadavka spať pred pretekmi v iglu. Aj takéto nezvyčajnosti obohacovali preteky.
Zľava Jano Filipsky, Robo Gálfy, tréner Igor Viest, Viktor Beránek, Milan Filipský, Šano Gálfy a Peter Lichý v pohorí Adamelo počas ranných tréningov.

Na koľko smerov si zlyžoval Lomničák?

V jeden pre mňa pamätný deň na tri, ale to nie je tá hlavná pointa príhody. Dnes sa už tak nedá, do lanovky ťa s lyžami nepustia.

Najskôr som to skialpovo pustil do Sedla, a potom ešte raz do Cmitera.

Do lanovky som nastúpil tretíkrát a zvažoval severnú trasu Nemeckým rebríkom. Aj keď som váhal.

Tu zasiahol Maťo Janek. Oznámil mi, že vybuchla černobylská elektráreň a jadrový mrak mieri k nám.

Dal mi dva horčičáky s vodkou so slovami aj tak umrieš, a tie asi urýchlili rozhodnutie. Pustil som sa dole a skončil na Brnčalke. Napriek jadrovému mraku dodnes som stále tu a dúfam, že ešte nejaký ten čas ostanem (úsmev …).

S menšími zmenami oproti minulosti, ale stále sme tu 🙂

Tabletky na aklimatizáciu nefungujú?

Veľakrát, aj počas vojenčiny som navštívil Pamír. Skialpinizmus v Sovietskom zväze.

Rozhodol som sa zlyžovať všetky tri jeho sedemtisícovky.

Začal som Pikom Korženevskej.

Tu, v základnom tábore, bez toho, že by sme sa nejako dohodli, s Marošom Marekom stretávame Paľa Rajtára. Tak sme vyšli a zišli spolu.

Zaujímavý a napätý bol zjazd Piku Lenina (Dnes Štít Abú Alí ibn Síná)

Jeden športový lekár nám tvrdil, že má špeciálne pilulky, ktorými urýchlime aklimatizáciu.

Dnes si to neviem predstaviť, ale v tých časoch mladosti sme to zobrali normálne s dôverou. Jasné, vyskúšame. Rusom sme podpísali reverz a na vlastnú zodpovednosť vyštartovali k vrcholu.

Zradilo nás ale počasie, keď sme sa pre veľkú búrku museli zabivakovať 150 metrov pod vrcholom. Keby sa na druhý deň náhle nevyčasilo a nezlyžovali by sme horu na úpätie, asi by sme bez aklimatizácie nevedeli zostúpiť.

Pointa. Žiadne zázračné pilulky neexistujú, nikdy takým veciam neverte. Výškovú aklimatizáciu nikdy, ale nikdy neodporúčam vynechať, či skracovať.

Zostup lyžami bol už ľahký.

Po zlyžovaní Piku Komunizma Borodkinovým pilierom. Foto skialpinista Mirka Šmída.