O dobrodružstve pozorovania divých zvierat v Tatrách rozpráva Michal Haring a Martin Peleš.
Aktualizácia a spresnenie: Z dvojice kamarátov sa Michal Haring v súčasnosti už prírodnému turizmu nevenuje. Martinovi pomáhal najmä na začiatku metodicky rozbiehať tento projekt. Michal pracuje na plný úväzok v Štátnej ochrane prírody.
Aké to je pozorovať medvede? Čo na tom ľudí najviac láka? Dá sa vidieť aj vlk? Ako by sa dal pomerne rýchlo vyriešiť problém kontajnerových jedincov? Ako sa z Bratislavčana stáva Tatranec?
Z posedenia s Mišom Haringom a Martinom Pelešom sa vykľulo to pútavé rozprávanie, keď človek rýchlo začne zatajovať dych.
Mišo a Maťo sú kamaráti z VŠ, ktorí svoj profesionálny život zasvätili práci s medveďom hnedým. Popri nej si zaumienili bližšie s touto šelmou zoznamovať aj nás ostatných.
Chodíte s ľuďmi pozorovať medvede. Umožňujete im spoznať tajomstvá ich života. Ako to všetko prebieha?
MICHAL: Veľmi nás zaujala idea „Prírodného turizmu“ a snažíme sa ju napĺňať aj pozorovaním divo žijúcich zvierat vrátane medveďa.
MARTIN: Organizujeme náučné výlety do prírody, približujeme ju ľuďom takú, aká je, prispievame našimi poznatkami. Ide o to, že bežný človek si v nej veľa vecí nevšimne a my ich mu ukážeme.
Čo napríklad?
MARTIN: Rôzne zvieratá a ich pobytové znaky. Často vôbec netreba ísť ďaleko do neprístupnej divočiny, veľa sa dá vidieť z turistického chodníka. Stačí len vedieť, kedy počas roka čo ktoré zviera robí a obľubuje. Či ho nájdeš na lúke, alebo v lese.
MICHAL: Keď ale hovoríme o medveďoch, tak ľuďom ukazujeme napríklad aj takzvané medvedie stromy.
Čo sú to medvedie stromy?
MARTIN: Pre medvede ide o akési telefónne búdky, cez ktoré komunikujú s ostatnými medveďmi bez toho, aby sa museli stretnúť. Zanechávajú na nich rôzne znaky, ako pachy, škrabance, srsť, záhryzy.
Ostatné medvede potom tieto signály prečítajú?
MARTIN: Presne tak. Napríklad, samica zistí, aké samce sa pohybujú v okolí, mladý medveď zase, či tam má zmysel hľadať partnerku, alebo sa dovtípi, že je tam už iný samec, a podobne.
Ten mladší samec potom podľa stromu pochopí, že má ísť radšej preč?
MICHAL: Do takej hĺbky ešte túto komunikáciu vedci nerozšifrovali. Zatiaľ skôr vieme, že áno, komunikujú, takto oznamujú svoju prítomnosť.
Je to ale pravda? Ja by som si naozaj nevšimol, že ide o medvedí strom …
MICHAL: Keby aj áno, my sa pri ňom zastavíme a všetko vysvetľujeme. Takéto tématické zastávky trvajú aj 15 minút a ľudia ich milujú. Informácie o medveďoch dokonca potom šíria ďalej svojím známym a kamarátom (smiech …).
Výletom teda získajú akýsi pomyselný certifikát vedomostí o medveďoch?
MARTIN: Veru, dozvedia sa toho dosť. Prejdeme s nimi kompletnú ekológiu medveďa, jeho stravovacie návyky, čo robí v tej, či onej časti roka, ako sa vie správať. Koľko medveďov máme a aké sú veľké, a tak ďalej.
MICHAL: Popri množstve získaných informácií a zaujímavostí je pozorovanie medveďa na náučnom výlete v istom zmysle tá pomyselná čerešnička na torte.
PRÍRODNÝ TURIZMUS
Čo vás najviac láka na tomto, pomaly už svetovom hnutí?
MARTIN: Keď vidíš, ako ľudia v Tatrách, podporovaní reklamou konzumujú pomaly už len ten tvrdý turizmus, teda aktivity, vyžadujúce nejakú infraštruktúru, stavby, … , láka nás ukázať im aj iné Tatry, tie bez zásahov do prírody. Často len samotným pohybom v nej zažiješ oveľa intenzívnejšie zážitky.
Propagátor prírodného turizmu Vlado Vančura hovorí, že o ňom hovoríme vtedy, ak stretnutie s nejakým zvieraťom nie je garantované, neláka sa návnadami. A ak sa zviera nakoniec neobjaví, nič zlé sa nedeje, veď ste v autentickej prírode. Čo si o tom myslíte vy?
MARTIN: Absolútne súhlasím. Práve tým sa odlišujeme od iných v Európe, ale aj na Slovensku. Medvede nikdy ničím nelákame, ale ideme za nimi. S lákanými naučenými medveďmi sa vytráca prirodzenosť.
MICHAL: Na druhej strane ľudia toho medveďa chcú vidieť. My sme si to nastavili tak, že máme tie lokality tak nachodené, že napríklad minulý rok máme pomer 13 výletov z 15-ich, keď sme medveďa videli.
To sa blížite k 90 %. Ak sa predsa ľudia ocitnú v tých dvoch výletoch bez medveďa, hnevajú sa? Sú smutní?
MARTIN: Naša skúsenosť je, že nie, lebo aj v takom prípade majú deň preplnený zážitkami, informáciami, či pozorovaním iných zvierat.
MICHAL: Skôr reagujú tak, že sa im výlet páčil. Až tak, že prídu ešte raz a možno ho už uvidia. Naše výlety nie sú o tom, že ideme niekde kempovať na dva dni a čakáme na zviera, ale sme na výlete plnom rôznych aktivít. Máme kvalitnú pozorovaciu techniku. Pozorujeme bez vyrušovania zvierat.
To som sa chcel opýtať. Nevyčítajú vám ortodoxní ochranári, že pozorovaním vyrušujete zvieratá?
MARTIN: Vo väčšine prípadov medvede ani nezaregistrujú našu prítomnosť. My ani nejdeme mimo turistické chodníky. Skôr je to naopak, že popri nás prejde viac turistov a zbadajú, že my niečo pozorujeme, len oni nevedia, čo (smiech..).
Naozaj?
MARTIN: Občas sa prihovoria, spýtajú, čo robíme. Nazrieť do ďalekohľadu dáme aj im.
Koľko času môže človek na vašom výlete pozorovať medveďa?
MARTIN: Niekedy aj hodiny, niekedy to je rádovo v minútach, niekedy aj kratšie, lebo zviera je v pohybe.
Akú techniku používate?
MARTIN: Monokulár s veľkým priblížením a klasické kvalitné ďalekohľady.
Na akú vzdialenosť ich zvyčajne pozorujete?
MARTIN: Aj to sa líši. Spravidla je to v stovkách metrov. Od tej stovky sa to môže predĺžiť aj na kilometer, ale vďaka technike je i to bez problému.
NEMCOVI SPLNILI SEN
Kladú ľudia otázky?
MICHAL: Znova, veľmi sa to líši. Ľudia z mesta, ktorí dlho neboli v prírode, zažívajú až taký wow efekt. Sú tak nadšení zo všetkého, čo vidia, že sa ani nepýtajú. Pozorujú a počúvajú.
MARTIN: Tu spomeniem jedného Nemca, čo prechodil päť národných parkov v USA, len aby videl medveďa. No nepodarilo sa mu to, čo je aj zvláštne, lebo v amerických parkoch sa celkom dá. No a s nami videl v ten deň až päť medveďov. Na jeho nadšenie nezabudneme (smiech …).
A potom sú turisti, ktorí sa veľa pýtajú?
MARTIN: Napríklad ľudia, ktorí takéto výlety vyslovene vyhľadávajú a majú ich pochodené na viacerých kontinentoch.Tam debata zachádza i do väčších detailov, aj do odbornej roviny. Niekedy sú to aj ľudia, ktorí robia to isté čo my a od nich sa aj my niečo naučíme.
Vy ste do ponuky postupne pridali ďalšie výlety. Aké a prečo?
Všetko sa u nás vyvíja nejako samo a prirodzene, nič ani nemusíme vymýšľať. Keď sme videli záujem ľudí o naše rozprávanie aj pri iných témach, bol k novinkám len krôčik. Napríklad ľudia si obľúbili vlčí a medvedí výlet.
O čo ide pri nich?
Prioritou tu nie je dané zviera pozorovať. Veď takého vlka je čo i len zazrieť celkom náročné. Ľudí veľmi zaujme už len to, keď ich do prostredia týchto zvierat zoberieme a ukážeme im jeho pobytové znaky ako trus, stopy.
Na vašom webe som videl tiež svište a kamzíky. Chodíte s ľuďmi pozorovať aj ich?
Áno, pri nich nám pomáha technika, nemusíme loziť za nimi veľmi vysoko. Veľa fascinujúcich zvierat však nájdeš aj v podhorí za tvojím domom, nie je to len o vysokohorskom pásme.
Myslíš napríklad vtákov? Z tých máte na Instagrame tiež pekné snímky.
MICHAL: Áno, operence máme celkom radi.
MARTIN: Z hľadiska našej činnosti sú veľmi vďačné i tým, že sú všade a pomôžu nám, ak sa náhodou ten medveď neukáže. Môžeš si ich dokonca privolať.
To sa dá?
MARTIN: No, treba mu zaspievať jeho melódiu a on sa potom ukáže.
To sa ale asi treba naučiť. Také ľahké to nebude?
MARTIN: Samozrejme. Konkrétne v tomto sa ešte stále zdokonaľujeme (smiech).
PREDNÁŠKY
Začali ste v tatranských hoteloch robiť prednášky. Súvisia s vašimi výletmi?
MARTIN: Áno. Hútali sme, čo robiť, ak nám vyslovene nepraje počasie a prednášky sa ujali.
To znamená, že ľudia chodia?
MICHAL: Dokonca nás niekedy volajú aj z firiem, príďte vy k nám. Prednášky sú potom i zdrojom záujemcov o naše výlety. Ľudia si povedia, keď som už bol na prednáške, chcem ísť aj osobne na výlet, alebo poviem známemu.
Aj na marketing som sa chcel spýtať. Máte web, Facebook, Instagram. Čo najviac funguje?
MARTIN: Reklama z úst do úst, či už z prednášky, alebo niekoho, kto už bol na výlete.
MICHAL: My to ani nechceme siliť a robiť nejaké veľké nábory. S medveďmi robíme aj iné aktivity, ako napríklad spoluprácu s ochranármi, či vedeckú činnosť, čas máme preto limitovaný.
MARTIN: Výborné ale je, že všetky tieto aktivity sa dopĺňajú. Tak máme najnovšie poznatky a využívame ich aj pri výletoch.
MICHAL: Tiež sme zistili, že menšia skupina klientov je lepšia. V menšom počte dostanú od nás viac, výlet je pre nich intenzívnejší.
Aká je ideálna skupina?
MARTIN: Jedno auto. Ja ako sprievodca a traja až štyria klienti.
MICHAL: Viac ľudí spôsobuje aj väčší hluk, čo je ďalšia nevýhoda.
AKO SA DOSTALI K MEDVEĎOM?
Obaja ste študovali na Ústave vysokohorskej biológie v Tatranskej Javorine strážcovstvo prírody. Aké to bolo?
MARTIN: Extrémne všestranné. Od ekológie, zoológie, botaniky, geológie tam boli predmety ako horolezectvo, skialpinizmus, jazda na koni. Samozrejme aj právne veci a legislatíva.
Chémia a biológia sa vám vyhla?
Ale kdeže, biológiu tam treba prelúskať aj na molekulárnej úrovni.
Ako sa stalo, že jeden i druhý sa začal špecializovať na medvede? Viem, že Michal predtým skúmal raky.
MARTIN: Medvede som stretával pri tatranských chatách a začali ma fascinovať. Keď som sa počas štúdia dostal k ich skúmaniu, bolo rozhodnuté (smiech).
MICHAL: U mňa bola prelomom prednáška amerického odborníka na medvede Grega Losinského „Bears & Beers“ tu v Tatrách. Po nej prišla dlhá osobná debata, mnoho emailov, návšteva v Yellowstone. To už som vedel, že chcem „robiť“ medvede. Začal som v Spoločnosti pre výskum, vzdelávanie a spolužitie s prírodou a išlo to hlbšie a hlbšie.
Kam hlbšie?
MARTIN: Nedávno nás napríklad oslovila WWF, či by sme nespolupracovali so Štátnou ochranou prírody ako členovia zásahového tímu pre medveďa hnedého. Povedali sme áno, je to veľká profesionálna výzva.
NÓRSKE DOBRODRUŽSTVO
Spoločné máte aj to, že časť štúdia ste absolvovali v Nórsku. Aké to bolo?
MARTIN: Plné zážitkov, poznatkov, či už vďaka ich školskému systému, alebo nádhernej prírode.
Čo vás na nórskom univerzitnom systéme zaujalo?
MARTIN: Okamžitý dotyk s vedeckou praxou. Vybral som si napríklad predmet, týkajúci sa života bobrov. Dostal som čln, benzín, termokamery, mapu a šup ho na rieku skúmať bobry. Hneď sme písali aj vedecké výstupy.
MICHAL: Ja som šiel do Nórska kvôli profesorovi Andreasovi Zedrosserovi, odborníkovi na kontajnerové medvede. Mňa tam zaujala možnosť študentov pracovať s veľkými vedeckými kapacitami. Hneď vedľa Andreasa sedel napríklad Frank Rosel, veľký expert na bobry, obďaleč Jan Heggenes, človek, ktorý vie všetko o rybách.
ČO ROBIŤ, ABY MEDVEDE NECHODILI NA SÍDLISKÁ?
Spomenuli ste kontajnerové medvede. V Tatrách je to veľká téma. Takmer vždy sa ale debata skončí pri ich premnožení a odstrele. Nechcem navádzať na odpoveď, ale je toto cesta?
MARTIN: To je práve ten základný omyl. Otázka vôbec neznie, či je ich veľa, alebo málo.
Čo je teda problém?
MARTIN: Príčina, prečo schádzajú bližšie k ľuďom. Medveď je veľmi inteligentné zviera a ak mu dáme možnosť jednoduchej obživy, tak ju samozrejme využije. Keď si môže vybrať, že získa X kalórií poldňovým hľadaním v lese, alebo za 10 minút v kontajneri, využije samozrejme kontajner. Ak medveď nebude mať dôvod, blízko k ľuďom nebude chodiť.
Hovoríš o stopercentnom zabezpečení komunálneho odpadu pred medveďmi?
MARTIN: Áno, ale je tu aj druhá dôležitá vec.
Ktorá?
MARTIN: Prikrmovanie. Len v Tatranskej Lomnici v samom centre osady nájdeš niekoľko takých krmovísk.
V Tatrách však ľudia prikrmujú srnky. Mýlim sa?
MARTIN: Áno, ale ty si myslíš, že keď odnesieš srnke zvyšky zeleniny, medveď a iné zvieratá si to nevšimnú? Veľký omyl.
MICHAL: Ja som dokonca zaznamenal prípad, keď pri jednom penzióne prikrmovali vyslovene medvede mäsom a kosťami. Aby ho hostia videli a mali zážitok. Keď sme si vysvetlili riziká, našťastie s tým prestali.
Ľudia ale nosia srnkám zemiakové šupky s dobrým úmyslom. Chcú ich ochrániť pred mrazmi.
MARTIN: Áno, nepochybujem o dobrom úmysle. Efekt je ale opačný. Zvieratá pri pravidelnom nachádzaní prinesenej potravy začnú tolerovať prítomnosť človeka, jeho pachy. Ak sa prikrmuje profesionálne, sú to miesta vzdialené od ľudských obydlí.
Odkaz pre ľudí teda znie, prosím, neprikrmujte zvieratá. V zime v prípade núdze je o ne postarané?
Áno, presne tak. Aj tá núdza nepríde len tak ľahko, ako sa laikom môže zdať. Divé zvieratá sa vedia o seba postarať. Jednoducho, ak medvede v osade nenájdu žiadnu potravu, nemajú dôvod tam chodiť.
Ignoroval pravidlá cestnej premávky
Vráťme sa k výletom. Je nejaká príhoda, na ktorú nezabudnete?
MARTIN: Azda vtedy, keď sa medveď objavil asi tak 50 metrov pred nami na chodníku. Nedbal na pravidlá cestnej premávky a nepozrel sa doľava. Nevšimol si nás a pokračoval akoby nič.
MICHAL: Ľudia sa vtedy vyľakali, tak sme ich hneď upokojili.
MARTIN: Po sekunde prišla druhá, povedzme dnes už vtipná, ale krajná reakcia. Chceli si urobiť s medveďom selfie.
Ako ste reagovali?
MARTIN: Povedali sme, nebláznite, to je divé zviera, selfie v žiadnom prípade, prosím!
Teda ide ďalšie odporúčanie, fotiť si selfíčka s medveďmi netreba?
MARTIN: Prosím, ani s jeleňmi, či srnkami v parkoch, líškami a inými divými zvieratami. Zbytočne sa k nim približovať je nevhodné.
Výlety robíte celoročne?
MICHAL: Áno. V zime, keď medvede spia, sme pre ľudí vymysleli napríklad stopovanie zvierat. Znova ich to zaujalo, najmä zahraničných turistov. Vo svete je to populárne.
Aký máte pomer zahraničných a slovenských klientov?
MARTIN: Je to tak pol na pol.
Baví vás to?
MICHAL: Úplne. Máme to šťastie, že je to aj naša práca.
Z BRATISLAVY DO TATIER
Keď idete na dovolenku, je to potom rušné veľkomesto, aby ste si od toho lesa oddýchli?
MICHAL: Ani nie. Sme asi tak posadnutí prírodou, že ja si oddýchnem najviac znova v divočine, keď objavujem nové miesta (smiech).
Obaja ste pôvodne z Bratislavy. Chýba vám rodné mesto?
MICHAL: Nie, tu v Tatrách sme doma (smiech). Samozrejme, kamarátov a rodiny tam stále máme a chodíme za nimi.
MARTIN: Minule mi aj kamarát hovorí, keď ma počul vysloviť „totu parku“, že ty si už tu doma. Pravda, veď som v Tatrách už 10 rokov.
MICHAL: Mne sa síce zatiaľ také výrazy na ústa nelepia, ale cítim to podobne (smiech …).
Kto je Michal Haring a Martin Peleš?
Profesionálne sa venujú medveďom a stopovaniu zveri. Vyštudovali odbor Stráž prírody na Žilinskej univerzite.
Michal pokračoval magisterským štúdiom v Nórsku, ktoré zakončil prácou o útokoch medveďa na človeka. Istý čas sa venoval výskumu rakov pri Častej. Pôsobil v Slovak Wildlife Society (SWS), spolupracuje s rôznymi zahraničnými organizáciami ohľadne medveďov.
Martin strávil počas štúdií niekoľko sezón prácou na vysokohorských chatách. SWS naposledy pomáhal s projektom Biela divočina. Počas magisterského štúdia sa venoval životu medveďa hnedého v Západných Karpatoch.
Obaja sa stali členmi nedávno vytvoreného zásahového tímu pre medveďa. Jednou z ich úloh je monitoring takzvaných „kontajnerových“ jedincov.
Založili spoločnosť Nature Guiding, ktorá v rámci zásad prírodného turizmu cez výlety zoznamuje ľudí so životom divých zvierat.
Fotografie: Ak nie je uvedené inak, archív Martina Peleša a Michala Haringa. Zhováral sa Tomáš Tišťan.
