Ak by sestre pred ôsmimi rokmi neochoreli deti, Tatry by mali o jednu extrémne sympatickú a usmievavú obyvateľku menej.

Inga Zemzāle rozpráva, ako sa z niekoho, kto prežije detstvo pri mori a na rovine, stane Tatranec.

 

Áno, nezvyčajný príbeh začala viróza dvoch lotyšských šarvancov. „So sestrou sme mali kúpenú dovolenku do Grécka. Náhle jej ale ochoreli deti, tak sme zájazd zrušili.“

Inga už mala podpísanú dovolenku v práci, preto sa rozhodla, že si odskočí niekde sama.

Prišla do cestovky a pýtala sa, čo majú voľné. „Povedali, že zajtra ide autobus do takých slovenských hôr, tak som si spontánne vybrala Tatry,“ spomína.

 

Vstup Lotyšov v Pieninách

Lotyši vstúpili na Slovensko v Pieninách. „Dodnes si pamätám ten výjav. Tri Koruny, zvuk rieky ma očarili, zlepšila sa mi náhle nálada.“ Pre Ingu to bola prvá cesta do hôr, asi aj preto.

Skupina išla splaviť plťami Dunajec. V Lesnici sa väčšina rozhodla kúpiť fotky z plavby. Tie pre turistov zhotovujú z brehu.

 

Nechcela

Inga ako jedna z mála fotku nechcela. „Nie som na magnetky a také veci. Spomienky si radšej držím v srdci,“ hovorí. I cena 2,50 eur sa jej zdala zbytočný výdavok.

Sprievodkyňa jej poradila cenu zjednať. „Nechcelo sa mi, nikdy také veci nerobím,“ hovorí. Iniciatívy sa ale chopil predajca fotiek Gerhard Gašparovič.

 

Spoznávate dobre, ide o známeho snoubordového inštruktora a dobrodruha. Inge povedal, že za jeden bozk sa môžu dohodnúť.

Definitívne rozhodnutie ostať v Tatrách Inga a Gero urobili len nedávno. Hovorí, že hory by jej už teraz po siedmich rokoch chýbali.

 

„Na Slovensku to možno nechápete, ale v Lotyšsku sme konzervatívnejší. Podávame si len ruky, na líce sa jednoducho nebozkávame. O to menšiu chuť som mala prijať túto ponuku.“

Nakoniec k bozku došlo a to dokonca na ústa. Ako to v takých prípadoch býva, obe strany si neskôr mysleli, že na ústa ich pobozkal ten druhý. Ingu vtedy ešte rozčertilo, že „Gero“ z fotky nakoniec zľavil len poldruha eura 🙂

Gerhard už Ingu ale nespustil z očí. Keď mu odmietla dať telefónne číslo, začal ju sprevádzať po výletoch. Nasledujúce leto už nepracoval v Pieninách, ale na farme u Inginho švagra v Lotyšsku.

 

Rodina pri Baltiku i  v Tatrách

Keď sa slovensko-baltickému páru narodila dcérka Grétka, bolo sa treba rozhodnúť, kde žiť. „Striedali sme podľa sezón Lotyšsko, Tatry a Bratislavu. Veľmi som chcela, aby sme boli stále pokope. Pochopila som Gerovu spútanosť s horami, a preto som súhlasila s Tatrami.“

Ingu s Tatrami spája magická sedmička. Presne po siedmich rokoch zoznámenia ju Gero 7.7. v roku 2017 požiadal o ruku. No a kde inde, ako pri Dunajci v Pieninách! 

 

Trvalo ale asi tri roky, kým Inga povedala Tatrám definitívne áno – tu je náš domov. „Naučila som sa snoubordovať, pochodila množstvo túr. Hory by už chýbali aj mne, tak som si zvykla. Zistila som, že sa tu cítim lepšie, ako vo veľkom meste,“ smeje sa.

 

K slovenčine pomohol Panelák

Slovenčina? Pomocnú ruku jej podala televízia. Počas materskej a tuhej zimy mali v byte len jeden kanál. „Neustále opakovali Súdnu sieň a seriál Panelák. Ja som sa vďaka nim zoznámila so slovami. A potom na detských ihriskách s ostatnými mamičkami prišli prvé rozhovory,“ spomína. Trocha jej pomohlo, že na škole sa učila ruštinu. S Gerom dovtedy hovorili po anglicky.

 

                                                 Ingin príbeh v skratke. Z pieskových pláží a dún k žule.

 

Iná práca v Rige

Doma ako makroekonómka počítala pre štátny inštitút rôzne ekonomické dáta. V Tatrách pracuje v obchodíku so suvenírmi. „Nik mi nechce veriť, ale po piatich rokoch za počítačom sa mi obchodík páči viac. Túto prácu si užívam, lebo som medzi turistami a mám tak pocit, akoby som bola stále na dovolenke,“ smeje sa.

Lotyšsko pláž lotyšské plážeDcéra Grétka rozpráva slovensky, aj lotyšsky. Občas sa ide pozrieť, kde vyrastala mamka.

Na druhej strane nezaprie snoubordový gén po otcovi. Z lotyšských bratrancov a sesterníc zvláda dosku najlepšie. 

 

Chýba jej lotyšský ražný chlieb

Rodina a priatelia. „Po tridsiatke si už naozajstného blízkeho priateľa tak ľahko nenájdeš,“ spresňuje.

 

A potom jedlo. Lotyšský ražný chlieb, syry a kaše. „Slovenskými surovinami sa nedajú nahradiť, lotyšské chute sa nepodaria,“ hovorí. Preto jej každá návšteva z domu nosí veľké balíky a mrazničku zaplnia bochníky.

Tiež možnosť ísť do divadla a na folklórny koncert. „Kým váš folklór je rýchly, lotyšský má melancholický nádych. Skúšam tieto zážitky nahradiť aspoň internetom.“

Keď sa v obchode objavia Lotyši, ostávajú prekvapení, že ich obslúži v ich jazyku.

Inga už za domov považuje Tatry. Iba keď ju občas Gero nahnevá, pýta sa, prečo len vtedy nezaplatila tých 2,50 eur za fotku z plte. Trvá to ale krátko 🙂

 

Čo dodať na záver?

Ingin príbeh ukazuje, že imigrácia je dobrá vec. Aj vďaka Inge a jej prístupu k ľuďom sa nám “starým” Tatrancom ešte rýchlejšie darí zbavovať starej povesti občas zachmúrených a neochotných ľudí.

Nabudúce Modrá lanovka predstaví ďalšiu novú Tatranku Rung, ktorá k nám prišla z Thajska.

 

 

Mám komentár: