O dobrodružstve pozorovania divých zvierat v Tatrách rozpráva Michal Haring a Martin Peleš.

Aktualizácia a spresnenie: Z dvojice kamarátov sa Michal Haring v súčasnosti už prírodnému turizmu nevenuje. Martinovi pomáhal najmä na začiatku metodicky rozbiehať tento projekt. Michal pracuje na plný úväzok v Štátnej ochrane prírody.

Aké to je pozorovať medvede? Čo na tom ľudí najviac láka? Dá sa vidieť aj vlk? Ako by sa dal pomerne rýchlo vyriešiť problém kontajnerových jedincov? Ako sa z Bratislavčana stáva Tatranec?

Z posedenia s Mišom Haringom a Martinom Pelešom sa vykľulo to pútavé rozprávanie, keď človek rýchlo začne zatajovať dych.

Mišo a Maťo sú kamaráti z VŠ, ktorí svoj profesionálny život zasvätili práci s medveďom hnedým. Popri nej si zaumienili bližšie s touto šelmou zoznamovať aj nás ostatných.

Chodíte s ľuďmi pozorovať medvede. Umožňujete im spoznať tajomstvá ich života. Ako to všetko prebieha?
MICHAL: Veľmi nás zaujala idea „Prírodného turizmu“ a snažíme sa ju napĺňať aj pozorovaním divo žijúcich zvierat vrátane medveďa.
MARTIN: Organizujeme náučné výlety do prírody, približujeme ju ľuďom takú, aká je, prispievame našimi poznatkami. Ide o to, že bežný človek si v nej veľa vecí nevšimne a my ich mu ukážeme.

Čo napríklad?
MARTIN: Rôzne zvieratá a ich pobytové znaky. Často vôbec netreba ísť ďaleko do neprístupnej divočiny, veľa sa dá vidieť z turistického chodníka. Stačí len vedieť, kedy počas roka čo ktoré zviera robí a obľubuje. Či ho nájdeš na lúke, alebo v lese.
MICHAL: Keď ale hovoríme o medveďoch, tak ľuďom ukazujeme napríklad aj takzvané medvedie stromy.

Čo sú to medvedie stromy?
MARTIN: Pre medvede ide o akési telefónne búdky, cez ktoré komunikujú s ostatnými medveďmi bez toho, aby sa museli stretnúť. Zanechávajú na nich rôzne znaky, ako pachy, škrabance, srsť, záhryzy.

Ostatné medvede potom tieto signály prečítajú?
MARTIN: Presne tak. Napríklad, samica zistí, aké samce sa pohybujú v okolí, mladý medveď zase, či tam má zmysel hľadať partnerku, alebo sa dovtípi, že je tam už iný samec, a podobne.

Ten mladší samec potom podľa stromu pochopí, že má ísť radšej preč?
MICHAL: Do takej hĺbky ešte túto komunikáciu vedci nerozšifrovali. Zatiaľ skôr vieme, že áno, komunikujú, takto oznamujú svoju prítomnosť.

Je to ale pravda? Ja by som si naozaj nevšimol, že ide o medvedí strom …
MICHAL: Keby aj áno, my sa pri ňom zastavíme a všetko vysvetľujeme. Takéto tématické zastávky trvajú aj 15 minút a ľudia ich milujú. Informácie o medveďoch dokonca potom šíria ďalej svojím známym a kamarátom (smiech …).

Výletom teda získajú akýsi pomyselný certifikát vedomostí o medveďoch?
MARTIN: Veru, dozvedia sa toho dosť. Prejdeme s nimi kompletnú ekológiu medveďa, jeho stravovacie návyky, čo robí v tej, či onej časti roka, ako sa vie správať. Koľko medveďov máme a aké sú veľké, a tak ďalej.
MICHAL: Popri množstve získaných informácií a zaujímavostí je pozorovanie medveďa na náučnom výlete v istom zmysle tá pomyselná čerešnička na torte.

PRÍRODNÝ TURIZMUS

Čo vás najviac láka na tomto, pomaly už svetovom hnutí?
MARTIN: Keď vidíš, ako ľudia v Tatrách, podporovaní reklamou konzumujú pomaly už len ten tvrdý turizmus, teda aktivity, vyžadujúce nejakú infraštruktúru, stavby, … , láka nás ukázať im aj iné Tatry, tie bez zásahov do prírody. Často len samotným pohybom v nej zažiješ oveľa intenzívnejšie zážitky.

Propagátor prírodného turizmu Vlado Vančura hovorí, že o ňom hovoríme vtedy, ak stretnutie s nejakým zvieraťom nie je garantované, neláka sa návnadami. A ak sa zviera nakoniec neobjaví, nič zlé sa nedeje, veď ste v autentickej prírode. Čo si o tom myslíte vy?
MARTIN: Absolútne súhlasím. Práve tým sa odlišujeme od iných v Európe, ale aj na Slovensku. Medvede nikdy ničím nelákame, ale ideme za nimi. S lákanými naučenými medveďmi sa vytráca prirodzenosť.
MICHAL: Na druhej strane ľudia toho medveďa chcú vidieť. My sme si to nastavili tak, že máme tie lokality tak nachodené, že napríklad minulý rok máme pomer 13 výletov z 15-ich, keď sme medveďa videli.

To sa blížite k 90 %. Ak sa predsa ľudia ocitnú v tých dvoch výletoch bez medveďa, hnevajú sa? Sú smutní?
MARTIN: Naša skúsenosť je, že nie, lebo aj v takom prípade majú deň preplnený zážitkami, informáciami, či pozorovaním iných zvierat.
MICHAL: Skôr reagujú tak, že sa im výlet páčil. Až tak, že prídu ešte raz a možno ho už uvidia. Naše výlety nie sú o tom, že ideme niekde kempovať na dva dni a čakáme na zviera, ale sme na výlete plnom rôznych aktivít. Máme kvalitnú pozorovaciu techniku. Pozorujeme bez vyrušovania zvierat.

To som sa chcel opýtať. Nevyčítajú vám ortodoxní ochranári, že pozorovaním vyrušujete zvieratá?
MARTIN: Vo väčšine prípadov medvede ani nezaregistrujú našu prítomnosť. My ani nejdeme mimo turistické chodníky. Skôr je to naopak, že popri nás prejde viac turistov a zbadajú, že my niečo pozorujeme, len oni nevedia, čo (smiech..).

Naozaj?
MARTIN: Občas sa prihovoria, spýtajú, čo robíme. Nazrieť do ďalekohľadu dáme aj im.

Koľko času môže človek na vašom výlete pozorovať medveďa?
MARTIN: Niekedy aj hodiny, niekedy to je rádovo v minútach, niekedy aj kratšie, lebo zviera je v pohybe.

Akú techniku používate?
MARTIN: Monokulár s veľkým priblížením a klasické kvalitné ďalekohľady.

Na akú vzdialenosť ich zvyčajne pozorujete?
MARTIN: Aj to sa líši. Spravidla je to v stovkách metrov. Od tej stovky sa to môže predĺžiť aj na kilometer, ale vďaka technike je i to bez problému.

NEMCOVI SPLNILI SEN

Kladú ľudia otázky?
MICHAL: Znova, veľmi sa to líši. Ľudia z mesta, ktorí dlho neboli v prírode, zažívajú až taký wow efekt. Sú tak nadšení zo všetkého, čo vidia, že sa ani nepýtajú. Pozorujú a počúvajú.

MARTIN: Tu spomeniem jedného Nemca, čo prechodil päť národných parkov v USA, len aby videl medveďa. No nepodarilo sa mu to, čo je aj zvláštne, lebo v amerických parkoch sa celkom dá. No a s nami videl v ten deň až päť medveďov. Na jeho nadšenie nezabudneme (smiech …).

A potom sú turisti, ktorí sa veľa pýtajú?
MARTIN: Napríklad ľudia, ktorí takéto výlety vyslovene vyhľadávajú a majú ich pochodené na viacerých kontinentoch.Tam debata zachádza i do väčších detailov, aj do odbornej roviny. Niekedy sú to aj ľudia, ktorí robia to isté čo my a od nich sa aj my niečo naučíme.

Vy ste do ponuky postupne pridali ďalšie výlety. Aké a prečo?
Všetko sa u nás vyvíja nejako samo a prirodzene, nič ani nemusíme vymýšľať. Keď sme videli záujem ľudí o naše rozprávanie aj pri iných témach, bol k novinkám len krôčik. Napríklad ľudia si obľúbili vlčí a medvedí výlet.

O čo ide pri nich?
Prioritou tu nie je dané zviera pozorovať. Veď takého vlka je čo i len zazrieť celkom náročné. Ľudí veľmi zaujme už len to, keď ich do prostredia týchto zvierat zoberieme a ukážeme im jeho pobytové znaky ako trus, stopy.

Na vašom webe som videl tiež svište a kamzíky. Chodíte s ľuďmi pozorovať aj ich?
Áno, pri nich nám pomáha technika, nemusíme loziť za nimi veľmi vysoko. Veľa fascinujúcich zvierat však nájdeš aj v podhorí za tvojím domom, nie je to len o vysokohorskom pásme.

Myslíš napríklad vtákov? Z tých máte na Instagrame tiež pekné snímky.
MICHAL: Áno, operence máme celkom radi.
MARTIN: Z hľadiska našej činnosti sú veľmi vďačné i tým, že sú všade a pomôžu nám, ak sa náhodou ten medveď neukáže. Môžeš si ich dokonca privolať.

To sa dá?
MARTIN: No, treba mu zaspievať jeho melódiu a on sa potom ukáže.

To sa ale asi treba naučiť. Také ľahké to nebude?
MARTIN: Samozrejme. Konkrétne v tomto sa ešte stále zdokonaľujeme (smiech).

PREDNÁŠKY

Začali ste v tatranských hoteloch robiť prednášky. Súvisia s vašimi výletmi?
MARTIN: Áno. Hútali sme, čo robiť, ak nám vyslovene nepraje počasie a prednášky sa ujali.

To znamená, že ľudia chodia?
MICHAL: Dokonca nás niekedy volajú aj z firiem, príďte vy k nám. Prednášky sú potom i zdrojom záujemcov o naše výlety. Ľudia si povedia, keď som už bol na prednáške, chcem ísť aj osobne na výlet, alebo poviem známemu.

Aj na marketing som sa chcel spýtať. Máte web, Facebook, Instagram. Čo najviac funguje?
MARTIN: Reklama z úst do úst, či už z prednášky, alebo niekoho, kto už bol na výlete.
MICHAL: My to ani nechceme siliť a robiť nejaké veľké nábory. S medveďmi robíme aj iné aktivity, ako napríklad spoluprácu s ochranármi, či vedeckú činnosť, čas máme preto limitovaný.
MARTIN: Výborné ale je, že všetky tieto aktivity sa dopĺňajú. Tak máme najnovšie poznatky a využívame ich aj pri výletoch.
MICHAL: Tiež sme zistili, že menšia skupina klientov je lepšia. V menšom počte dostanú od nás viac, výlet je pre nich intenzívnejší.

Aká je ideálna skupina?
MARTIN: Jedno auto. Ja ako sprievodca a traja až štyria klienti.
MICHAL: Viac ľudí spôsobuje aj väčší hluk, čo je ďalšia nevýhoda.

AKO SA DOSTALI K MEDVEĎOM?

Obaja ste študovali na Ústave vysokohorskej biológie v Tatranskej Javorine strážcovstvo prírody. Aké to bolo?
MARTIN: Extrémne všestranné. Od ekológie, zoológie, botaniky, geológie tam boli predmety ako horolezectvo, skialpinizmus, jazda na koni. Samozrejme aj právne veci a legislatíva.

Chémia a biológia sa vám vyhla?
Ale kdeže, biológiu tam treba prelúskať aj na molekulárnej úrovni.

Ako sa stalo, že jeden i druhý sa začal špecializovať na medvede? Viem, že Michal predtým skúmal raky.
MARTIN: Medvede som stretával pri tatranských chatách a začali ma fascinovať. Keď som sa počas štúdia dostal k ich skúmaniu, bolo rozhodnuté (smiech).

MICHAL: U mňa bola prelomom prednáška amerického odborníka na medvede Grega Losinského „Bears & Beers“ tu v Tatrách. Po nej prišla dlhá osobná debata, mnoho emailov, návšteva v Yellowstone. To už som vedel, že chcem „robiť“ medvede. Začal som v Spoločnosti pre výskum, vzdelávanie a spolužitie s prírodou a išlo to hlbšie a hlbšie.

Kam hlbšie?
MARTIN: Nedávno nás napríklad oslovila WWF, či by sme nespolupracovali so Štátnou ochranou prírody ako členovia zásahového tímu pre medveďa hnedého. Povedali sme áno, je to veľká profesionálna výzva.

NÓRSKE DOBRODRUŽSTVO

Spoločné máte aj to, že časť štúdia ste absolvovali v Nórsku. Aké to bolo?
MARTIN: Plné zážitkov, poznatkov, či už vďaka ich školskému systému, alebo nádhernej prírode.

Čo vás na nórskom univerzitnom systéme zaujalo?
MARTIN: Okamžitý dotyk s vedeckou praxou. Vybral som si napríklad predmet, týkajúci sa života bobrov. Dostal som čln, benzín, termokamery, mapu a šup ho na rieku skúmať bobry. Hneď sme písali aj vedecké výstupy.

MICHAL: Ja som šiel do Nórska kvôli profesorovi Andreasovi Zedrosserovi, odborníkovi na kontajnerové medvede. Mňa tam zaujala možnosť študentov pracovať s veľkými vedeckými kapacitami. Hneď vedľa Andreasa sedel napríklad Frank Rosel, veľký expert na bobry, obďaleč Jan Heggenes, človek, ktorý vie všetko o rybách.

ČO ROBIŤ, ABY MEDVEDE NECHODILI NA SÍDLISKÁ?

Spomenuli ste kontajnerové medvede. V Tatrách je to veľká téma. Takmer vždy sa ale debata skončí pri ich premnožení a odstrele. Nechcem navádzať na odpoveď, ale je toto cesta?
MARTIN: To je práve ten základný omyl. Otázka vôbec neznie, či je ich veľa, alebo málo.

Čo je teda problém?
MARTIN: Príčina, prečo schádzajú bližšie k ľuďom. Medveď je veľmi inteligentné zviera a ak mu dáme možnosť jednoduchej obživy, tak ju samozrejme využije. Keď si môže vybrať, že získa X kalórií poldňovým hľadaním v lese, alebo za 10 minút v kontajneri, využije samozrejme kontajner. Ak medveď nebude mať dôvod, blízko k ľuďom nebude chodiť.

Hovoríš o stopercentnom zabezpečení komunálneho odpadu pred medveďmi?
MARTIN: Áno, ale je tu aj druhá dôležitá vec.

Ktorá?
MARTIN: Prikrmovanie. Len v Tatranskej Lomnici v samom centre osady nájdeš niekoľko takých krmovísk.

V Tatrách však ľudia prikrmujú srnky. Mýlim sa?
MARTIN: Áno, ale ty si myslíš, že keď odnesieš srnke zvyšky zeleniny, medveď a iné zvieratá si to nevšimnú? Veľký omyl.
MICHAL: Ja som dokonca zaznamenal prípad, keď pri jednom penzióne prikrmovali vyslovene medvede mäsom a kosťami. Aby ho hostia videli a mali zážitok. Keď sme si vysvetlili riziká, našťastie s tým prestali.

Ľudia ale nosia srnkám zemiakové šupky s dobrým úmyslom. Chcú ich ochrániť pred mrazmi.
MARTIN: Áno, nepochybujem o dobrom úmysle. Efekt je ale opačný. Zvieratá pri pravidelnom nachádzaní prinesenej potravy začnú tolerovať prítomnosť človeka, jeho pachy. Ak sa prikrmuje profesionálne, sú to miesta vzdialené od ľudských obydlí.

Odkaz pre ľudí teda znie, prosím, neprikrmujte zvieratá. V zime v prípade núdze je o ne postarané?
Áno, presne tak. Aj tá núdza nepríde len tak ľahko, ako sa laikom môže zdať. Divé zvieratá sa vedia o seba postarať. Jednoducho, ak medvede v osade nenájdu žiadnu potravu, nemajú dôvod tam chodiť.

Ignoroval pravidlá cestnej premávky

Vráťme sa k výletom. Je nejaká príhoda, na ktorú nezabudnete?
MARTIN: Azda vtedy, keď sa medveď objavil asi tak 50 metrov pred nami na chodníku. Nedbal na pravidlá cestnej premávky a nepozrel sa doľava. Nevšimol si nás a pokračoval akoby nič.
MICHAL: Ľudia sa vtedy vyľakali, tak sme ich hneď upokojili.
MARTIN: Po sekunde prišla druhá, povedzme dnes už vtipná, ale krajná reakcia. Chceli si urobiť s medveďom selfie.

Ako ste reagovali?
MARTIN: Povedali sme, nebláznite, to je divé zviera, selfie v žiadnom prípade, prosím!

Teda ide ďalšie odporúčanie, fotiť si selfíčka s medveďmi netreba?
MARTIN: Prosím, ani s jeleňmi, či srnkami v parkoch, líškami a inými divými zvieratami. Zbytočne sa k nim približovať je nevhodné.

Výlety robíte celoročne?
MICHAL: Áno. V zime, keď medvede spia, sme pre ľudí vymysleli napríklad stopovanie zvierat. Znova ich to zaujalo, najmä zahraničných turistov. Vo svete je to populárne.

Aký máte pomer zahraničných a slovenských klientov?
MARTIN: Je to tak pol na pol.

Baví vás to?
MICHAL: Úplne. Máme to šťastie, že je to aj naša práca.

Z BRATISLAVY DO TATIER

Keď idete na dovolenku, je to potom rušné veľkomesto, aby ste si od toho lesa oddýchli?
MICHAL: Ani nie. Sme asi tak posadnutí prírodou, že ja si oddýchnem najviac znova v divočine, keď objavujem nové miesta (smiech).

Obaja ste pôvodne z Bratislavy. Chýba vám rodné mesto?
MICHAL: Nie, tu v Tatrách sme doma (smiech). Samozrejme, kamarátov a rodiny tam stále máme a chodíme za nimi.
MARTIN: Minule mi aj kamarát hovorí, keď ma počul vysloviť „totu parku“, že ty si už tu doma. Pravda, veď som v Tatrách už 10 rokov.
MICHAL: Mne sa síce zatiaľ také výrazy na ústa nelepia, ale cítim to podobne (smiech …).

Kto je Michal Haring a Martin Peleš?

Profesionálne sa venujú medveďom a stopovaniu zveri. Vyštudovali odbor Stráž prírody na Žilinskej univerzite.

Michal pokračoval magisterským štúdiom v Nórsku, ktoré zakončil prácou o útokoch medveďa na človeka. Istý čas sa venoval výskumu rakov pri Častej. Pôsobil v Slovak Wildlife Society (SWS), spolupracuje s rôznymi zahraničnými organizáciami ohľadne medveďov.

Martin strávil počas štúdií niekoľko sezón prácou na vysokohorských chatách. SWS naposledy pomáhal s projektom Biela divočina. Počas magisterského štúdia sa venoval životu medveďa hnedého v Západných Karpatoch.

Obaja sa stali členmi nedávno vytvoreného zásahového tímu pre medveďa. Jednou z ich úloh je monitoring takzvaných „kontajnerových“ jedincov.

Založili spoločnosť Nature Guiding, ktorá v rámci zásad prírodného turizmu cez výlety zoznamuje ľudí so životom divých zvierat.

Fotografie: Ak nie je uvedené inak, archív Martina Peleša a Michala Haringa. Zhováral sa Tomáš Tišťan.

The post Vodia ľudí za medveďmi do divočiny appeared first on Modrá Lanovka.

Horskí vodcovia si teda v zime neberú dovolenku?
Kdeže, nie je dôvod.

V čom všetkom je pri túrach a vodení zima odlišná?
Ja by som predsa začal tým, čo majú spoločné.

V poriadku, čo to je?
Primárne je to stále výstup na horu, jeden a druhý krok hore. Tá túžba človeka dostať sa do stavu, keď nemyslí na hádky, finančné a vzťahové problémy, krízy, ale získava ten nadhľad.

Preto ľudia chodia hore?
Áno, dostať sa do toho stavu, keď nevieš byť nahnevaný a sa uvoľníš, zabudneš, ale to už je len vedľajší efekt. To prvé je dostať sa z bežného života, kde sa premiestňuješ z bodu A do bodu B po priamke do 3D dimenzie. Tá nás jednoducho od pradávna fascinuje a chceme ju zažiť. Aj preto sme začali lietať.

Nástroje

Rozumiem. Poďme teraz na tie rozdiely medzi túrami v zime a v lete?
Kým v lete v podstate používaš len ruky a nohy, v zime ťa čaká aj náčinie. Stúpacie železá, teda mačky, cepiny, špeciálne oblečenie.

Z pohľadu klienta to znamená presne čo?
Musíš sa ho naučiť používať. Ako ho držať, ako sekať do ľadu a tak ďalej. Horský vodca ťa to zase musí vedieť naučiť. Iba v tomto samotnom máš v zime širší zážitok.

Viac disciplín

Je potom zima akosi bohatšia na možnosti, čo sa dá robiť?
V zmysle, že máš viac disciplín, ktorým sa venuješ, áno. Je tu peší zimný výstup, lezenie v ľade, skialpinistické lyžiarske túry, alebo výstup na lyžiach, teda keď vlečieš lyže na chrbte, aby si sa potom spustil zo štítu.

Lezenie v ľade, máme na to dosť miest?
Áno, či už v Tatrách, alebo aj v Slovenskom raji.

Sú potom pre bežného turistu – laika zimné túry náročnejšie?
Netreba sa báť, ľudí povzbudzujem, vždy vyberieme, čo sa komu hodí. Všetko sa dá naučiť krok za krokom, nič netreba stihnúť za jeden deň. Niektorí klienti ma potom aj prekvapia, kam to až dosiahnu.

Napríklad?
To ma vo vodení fascinuje azda najviac, odhaliť skryté túžby klienta, o ktorých v danom momente ani len netuší, že ich má. Najlepšie to vysvetlím príbehom.

Sem s ním!
Prišla za mnou klientka, ktorá ešte nikdy nestála na skialpových lyžiach. Tak sme začali. Prvá krátka túra, prvá o čosi dlhšia a dlhá túra, prechod. A tu zrazu o dva roky mi posiela fotku zo skialpového prechodu Hautte Route zo Chamonix do Zermattu, čo je jeden z najnáročnejších zimných trekov.

„Zima odhalí skryté túžby, o ktorých ešte netušíme.“

Marek Trávniček

Teda, to čo ťa baví, je takto zvyšovať výkony ľudí?
Vidieť, ako človek zisťuje, že ho to láka, ako sa postupne otvára tá jedna a druhá matrioška jeho ďalších túžob a cieľov.

Povedia ti potom klienti, že takéto pokračovanie prvej túry nečakali?
O tom celý čas hovorím, že ide o ich skryté túžby, ktoré sami pred sebou ešte neobjavili. Raz mi jeden klient povedal, že na Vidlové sedlo nejdeme, tam si netrúfa. Ja som mu nič nepovedal, iba rok sme chodili ťažšie a ťažšie túry, až prišla chvíľa, keď sme na ten hrebeň vyliezli. A to tak, že on už nemal strach, naopak, bol úplne uvoľnený a si to užíval.

Rok mu stačil na posun jeho hraníc?
Áno, a tým, že sa zlepšíš, môžeš potom zažiť ešte viac.

Šesťhlavý drak

Vráťme sa k zime samotnej. V čom ešte mení prácu a úlohy horského vodcu?
Zimným počasím prináša viac technických výziev. Je to ako keď riadiš auto v lete a v zime. V zime je to náročnejšie.

O aké výzvy ide?
Sneh môže byť hlboký, ty sa prebáraš a stojí ťa to viac síl. Alebo môže byť naopak tvrdý, alebo rovno natrafíš na ľad. Musíš dávať pozor na lavínové riziko. Kto zažije, nezabudne na zimný vietor, ktorý drasticky znižuje pocitovú teplotu. Ak do vetra aj sneží, potom…

Prichádza fujavica?
Presne tak a ty stratíš orientáciu a nevieš kde si. Áno, máš GPS a buzolu, ale i tak v notoricky známom teréne na chvíľu zablúdiš. Niekde máš úplne slnko, ale je taký mráz, že hrozia omrzliny. Sú ale aj také dni, že vďaka snehu paradoxne výstup a zostup je ľahší ako v lete. Ale to sa vie rýchlo zmeniť.

Oproti letu v zime teda treba číhať na viac rizík?
Nejde ani o počet, ale ich nepredvídateľnosť. V lete máš skaly, ktoré sú rovnaké a vieš o nich. Áno, príde búrka, ale tú vieš predvídať, respektíve sa postupne ohlási. V zime ale čelíš, ja ho nazývam šesťhlavému drakovi.

Prečo šesťhlavý drak?
Zvládneš jednu takú situáciu a už si myslíš, že si v pohode a znenazdajky sa objaví ďalší z problémov, ktorý som spomínal. Si napríklad na peknom prašane, tešíš sa, ale prejdeš za roh a objavíš sa na teréne, kde sa môže hocikedy odtrhnúť dosková lavína. Zima je vskutku pekný challeange (výzva)… (smiech)

Aby sme ale zase ľudí od zimy nevystrašili, ako sú tieto drakove hlavy zvládnuteľné?
Ja ľudí na zimné túry veľmi povzbudzujem. Sú to tie skúsenosti a znalosti vodcu a jeho opatrenia, ktoré riziká extrémne minimalizujú. Ak to vyžaduje situácia, idú s dvoma klientmi miesto jedného až dvaja vodcovia, alebo túra sa úplne zruší. Nakoniec aj v tých zimných komplikáciách sa nachádza tá ďalšia krása túry, prečo tam ideš. Natrafíš na fujavicu a len pri nej si naozaj vychutnáš návrat na chatu (smiech).

Srdcovky

Je niečo špeciálne, čo máš na zimných túrach vyslovene rád?
Hmmm, …. (rozmýšľa). Mám rád zimné tatranské prechody so skúsenými zahraničnými turistami, ktorí prechodili Alpy, Himaláje, Andy. Keď vidíš ich úžas z tej výnimočnosti Tatier, ktorú nečakali, teda tú výnimočnú blízkosť a dostupnosť toho, čo iné veľhory skrývajú vysoko a ďaleko, na to sa vždy teším, ako im môžem to prekvapenie naservírovať.

Tak si to pekne povedal, že musíš dať ešte jednu vec (smiech). S čím nás ešte zlákajú zimné túry?
Keď som spomínal tie nástroje pri zimnej túre …ich samotný fenomén, keď si ho na chvíľu uvedomíš. Že človek je z prirodzenosti ten „Tool Creator“, tvorca nástrojov, že ak nevie lietať, tak vymyslí nástroj, aby mohol. Že cez nástroje dokážeme potom úžasné veci, že ich musíš používať a zdokonaľovať.

Hovoríš o mačkách, lyžiach a cepinách?
Áno, ľadopád by si len rukami a nohami nevyliezol. Nástroje samotné sú ďalší dôvod, prečo nás to láka vyskúšať, lebo máš ten nástroj. Už pracuješ v mysli aj s ním. Porovnávajúc, v lete sme skôr turisti naturisti a v zime tvorcovia nástrojov, keď ich zdokonaľujeme a objavujeme.

A zdokonaľujú sa?
Bezpochyby. Mačky boli niekdy bez predných hrotov, tie teraz umožňujú liezť vertikálne, sú aj ľahšie. Zvyšuje sa kvalita lyží, znižuje ich váha. Rovnako hmotnosť cepín, mení sa ich zakrivenie, zdokonaľuje ich držanie. To zdokonaľovanie sa nikdy nezastaví.

Napriek všetkému letné vodenie a záujem turistov je asi oproti zime väčší?
Asi áno, ale záujem sa celkom vyrovnáva. Tým, že sa zdokonaľuje vybavenie a oblečenie. Veľa sa o zimných túrach hovorí, ľudia chcú zažiť viac.

Kto je Marek Trávniček

• Horský vodca
• Predseda Národnej asociácie horských vodcov SR
• Žije v Hornom Smokovci
  Popri tom stíha aj iné aktivity
• Športový tréner so špecializáciou na tréning po zraneniach
• Manažér 1. FC Tatran Prešov
• Má rád hokej, bicykel, hru na piáno a divadlo

The post Čo všetko zažijete s horským vodcom v zime? appeared first on Modrá Lanovka.

Ako inak, vo svojej obľúbenej forme – knihe.

Ivan Bohuš ml. pri výstupe na tatranské štíty sa zaujíma aj o to, ako prišli k svojmu názvu. 

Prečo chceme vedieť, ako vznikli názvy tatranských štítov, dolín, plies, potokov?

Motívov môže byť viac, Ivanovej knihe ale dominuje jeden:

Ak ideme na túru a zároveň vieme, prečo sa ten štít, ktorý vidíme, volá práve tak, poznáme ten často zamotaný a záhadný príbeh za tým, zážitok z túry máme ešte o čosi väčší.

Vedieť, ako vznikali názvy tatranských plies a potokov, ktoré poznáme z túr, nás jednoducho fascinuje!

Prečo sa Žltá veža volá práve takto, je pri pohľade na snímku zistiť ľahké. Väčšina tatranských názvov ale vyžaduje oveľa náročnejšie pátranie.

ROZHOVOR S IVANOM BOHUŠOM:

Knihu teda neodporúčaš len na dlhé zimné večery, ale aj v lete pred túrou?
Áno, záujem o názvy miest, ktoré v Tatrách navštevujeme, dáva našim túram ďalší rozmer. Spestruje pobyt.

Okolnosti vzniku názvov si zisťoval niekoľko rokov popri iných projektoch a odkladal do šuplíka, alebo jednorázovo „naraz“ pred vydaním knihy?
Tu zásluha patrí môjmu otcovi Ivanovi, ktorý ako historik v roku 1996 vydal knihu s 2141 platnými názvami. Tento zoznam odvtedy dopĺňame, lebo tatranské názvoslovie je dosť živý proces. Ja som z tejto encyklopédie vybral pre milovníkov Tatier tie najdôležitejšie a najzaujímavejšie názvy a doplnil ich fotografiami.

Kačacie pleso v Kačacej doline. Povesť, ktorá dala jazeru názov, rozpráva o kačici, ktorá na jeho brehu každý rok na Jána znáša zlaté vajcia. Názov majú na svedomí zrejme hľadači pokladov. 

Stopujú históriu Tatier

Ako teda vznikajú tatranské názvy?
Z praktickej potreby. Začalo to v stredoveku, keď podtatranské obce vytyčovali svoje chotáre. Napríklad hranica Mengusoviec viedla Mengusovským hrebeňom. Keď prichádzali do dolín bylinkári, lovci, baníci, pomenovávali kvôli orientácii menšie celky. Najviac názvov vznikalo na prelome 19. a 20. storočia. Ich autormi boli prví turisti a horolezci.

Hovoríš, že aj dnes v 21. storočí vznikajú nové názvy?
Áno, horolezci, ktorí vytyčujú čoraz obťažnejšie trasy, potrebujú do svojich schém vyznačiť ďalšie ešte detailnejšie objekty, rôzne vežičky, ihly, štrbiny a piliere.

Je pri takomto vzniku názvu nejaká súťaž? Čo rozhoduje, koho názov sa ujme?
Myslím, že dnes, ak horolezec prvý niečo pomenuje, nik sa to po ňom už nesnaží zmeniť. Súťaž je skôr vo vytýčení a vylezení tej novej trasy (smiech …) Dodal by som ešte ….

Áno?
Teraz už útvary horolezci nepomenúvajú podľa seba, ale vychádzajú z charakteru cesty, alebo zážitkov. Napríklad: Oči plné machu.

Na Ľadovom koni. Ak hľadáte v skale koňa, zastavte sa. Názov nevznikol podľa tvaru štítu, lež podľa lezeckej techniky. Horolezec postupuje po ostrom hrebeni, akoby sedel na koni. 

Kartografov zaujímajú veľké štíty

Tieto aj malebné názvy potom preberie kartografický ústav?
Ten zaujímajú len veľké doliny a štíty. Tieto horolezecké názvy sa registrujú v rôznych lezeckých fórach, pričom najrelevantnejší je časopis Horolezec, bývalý Jamesák.

Mňa zaujala na jednej tvojej prednáške snímka ihly v Lomnickom hrebeni. Teda to, že taký výrazný a majestátny útvar nemá názov. Ak by si mal túžbu, aby si mal nejakú takúto Bohušovu ihlu, alebo ja nejakú Tišťanovu kopu, máme ešte šancu? Treba poslať list na kartografický ústav?
(Smiech) Myslím, že už nie. Ale to je dobre. Inak by to zneužívali politici a celebrity a to si len predstav. Ale teba poteším, v Slovenskom raji máš Tomášovský výhľad.

Napríklad ale táto ihla nepotrebuje názov?
Takých ihiel je veľa. Ak ich opíšeme, ihla na takom a takom mieste, postačuje to. Ak teda nejde o orientačný bod.

Návrh -ky na premenovanie na Bohušovu ihlu pravdepodobne neprejde.

Mali ste s otcom nejaký tvrdý oriešok, že k vysvetleniu nejakého názvu ste sa nemohli a nemohli dopátrať?
Veľa názvov ostáva sporných. Napríklad je Kôprova dolina pomenovaná po kôprovníčku bezobalovom, alebo po ťažbe medi, po nemecky kupfer? Hincovo pleso je podľa Hinzen, teda po starom baník, alebo ide o meno konkrétneho pastiera?

Je šanca, že sa tieto dilemy rozlúštia?
Myslím, že nie. Skôr to ostane v rovine večného sporu, alebo niekto príde s ďalšou teóriou. Niektorí zástancovia vedia tú svoju veľmi vášnivo obhajovať …

… ako?
Ak nemám pravdu, dám sa ukameňovať, alebo mi môžu odťať ruku. Aj takéto argumenty padajú. (smiech …)

Kajúcnici v lokalite Veľkej Svišťovky. Treba niečo vysvetľovať? 

Rysy nie sú rysy

Zažil si pri bádaní aj nejakú úsmevnú príhodu?
Pre mňa je ňou Spismichalova dolina, ktorú pomenovali po baníkovi Michalovi Spiszovi z Krakova. Ľudová slovesnosť medzitým presadila teóriu, že išlo o pastiera, ktorý v doline často zaspal, a preto mu hovorili spíš Michal, spíš Michal?

Teda si dopomohol prinavrátiť sa k historickej pravde? (smiech…) Je nejaký názov, ktorého príbeh ťa prekvapil?
Dlho som si lámal hlavu, po kom, alebo po čom nazvali dolinu Nefcerka. Ide pritom o názov po správcovi tejto lokality Jakubovi Nefzerovi, alebo jeho nástupcovi Wolfgangovi.

Mňa zase prekvapilo, že Rysy nemajú nič spoločné s touto šelmou, ale ide o po goralsky výrazné čiary, rysy, ktoré na štíte vidno.
Áno, a pritom chata pod Rysmi má v erbe rysa (smiech).

Tiež ma prekvapil názov Patria. Myslel som si, že ide o patriu, vlasť a ono to s národovectvom nemá nič spoločné. Vysvetlíš?
Patria je z nárečového slova patrec, pozerať. Patria je ľahko dostupná vyhliadka, skadiaľ sa dalo pekne patrec.

V Tatrách máme aj Mlynára a Mlynárku. V pozadí Ťažký štít, ktorý dlhé roky volali Český. Omyl spôsobilo chybný preklad nárečového slova Ceška (Ťažká) do nemčiny.

A čo Furkotská dolina?

Keď sme tak blízko, nedá sa mi neopýtať na Furkotskú dolinu? Kto bol Furkot?
Všetko začal Furkotský potok, ktorý frkotal, žblnkotal. Evidujeme ale aj teóriu o keltskom pôvode slova.

Tieto prekvapivé nečakané vysvetlenia názvov sa mi páčia. Dáme ešte jeden?
Vrch Zlobivá chceli jazykovedci premenovať na Hnevlivú, našťastie k tomu nedošlo. Žloby totiž znamenajú po goralsky žľaby a s hnevom nemajú nič spoločné, nešlo teda o žiadny čechizmus.

Cítim, že k takýmto iniciatívam jazykovedcov nemáš veľkú sympatiu?
Popravde nie, podľa mňa historický aspekt má väčšiu hodnotu, ako dnešná spisovnosť. Niektorých premenovaní bola podľa mňa škoda.

Napríklad?
Nedávno premenovali hrebeň Hrubô na Hrubé. Prvý názov nám pritom navrával, že vrch sa nachádza v Liptovskej časti Vysokých Tatier. Podobne Pokrivník premenovali na Žihlavník, čím názov, podľa mňa na škodu, stratil svoj spišský nádych.

Pre Poliakov Otrhaná veža (Targana turnia), Slováci v nej ale vidia  Biskupskú čiapku. Kým básnici sa tešia z rozmanitosti jazyka, horskí záchranári dvíhajú prst. Čím viac názvov toho istého objektu vo viacerých jazykoch, tým väčšia šanca omylu pri identifikácii miesta zranených, alebo zablúdených turistov. 

Príde niekedy k zmene názvu aj zdola, od ľudí?
Ale áno. Oficiálny názov z máp Lomnická próba medzi Tatrancami už takmer nik nepoužíva. Pre nás je to Filmarák, Filmársky žľab, a to preto, lebo tvorcovia trilógie Medená veža tam počas nakrúcania postavili filmársku chatku.

Mne sa páči starý názov Lomničáku Dedo. Máš ty nejaký taký, ktorý by si radšej zmenil?
Ako si možno vycítil, som proti zmenám. Odstrašujúci príklad je Štít Františka Jozefa, Stalinov štít, Legionársky štít. Všetky tri názvy, ktoré nemali s Tatrami nič spoločné, musel istú dobu niesť Gerlachovský štít.

                                No môže sa táto skala volať inak ako Nákova?

Dračí hrebeň, Satan a Loktibrada

Ktoré názvy sú tvojou vyslovenou srdcovkou?
Názvy od poľovníkov a hľadačov pokladov, lebo v sebe nesú poetický a mytologický nádych. Prebúdzajú obrazotvornosť.

Uvedieme príklad?
Žabie plesá, kde žaby strážili poklady, Dračí hrebeň, Dračie hlavy, Dračie plesá, Satan, Pekelník, Loktibrada, Diablovina. V Tatrách máme ale aj veľa mníchov, anjelov, či mlynára a mlynárku.

Mytologická dračia rodinka v plnej zbroji: Dračie pleso s Dračím hrebeňom, v ktorom vidíte dve Dračie hlavy, sa nachádzajú v Dračej dolinke.

Ivan Bohuš: Priečne sedlo nazývajú inak

Aký je z tých veľkých máp najnovší názov?
Azda Pfinnova kopa z roku 1899 nad Téryho chatou. Na jej stavbe sa podieľali dvaja architekti, Josef Pfinn a Gedon Majunke. Kým Pfinnova kopa prežila, Majunkeho veža sa neujala a dnes jej hovoríme Priečna.

Tá má dokonca ale ešte jeden pre nás prekvapivý názov, konkrétne u Poliakov. Objasníš?
No, Poliaci jej hovoria Spaga a Priečne sedlo nazývajú Czerwona Lawka. Podobných rozdielov je ale viac. Rôzne názvy toho istého objektu sťažujú lokalizáciu pri záchranných akciách.

Aký názov zase pochádza z najväčšej diaľky, myslím od Tatier?
Povedzme, že to môžu byť Wahlenbergove plesá. Išlo o švédskeho botanika, ktorý v Tatrách v roku 1813 skúmal flóru. Hoci bádal v iných častiach Tatier, nepomenované plesá ostali vo Furkotke, tak ich má tam (smiech).

Krása! Studené pleso na Streleckej plošine Veľkej Studenej doliny.

Aké všetky jazyky teda v tatranských názvoch vstupovali do hry?
Slovenský, nemecký, maďarský, goralské nárečie, poľský a latinský.

Rómska komunita, ktorá tu tiež žije, sa na tatranskom názvosloví nepodpísala? Máme nejakú Cigánsku vežu, či žľab?
Nie. Aj z toho vidno, že do Tatier asi veľmi nechodili. Ak to ale odľahčím, máme Gipsyho feratu pomenovanú po horolezcovi Vladovi Tatarkovi, ktorého volali Gipsy. 

Názvy tatranských plies

Zaujali ma názvy podľa farieb. Máme ich v tatranských názvoch zastúpené všetky?
Máme Modré pleso, Belasé, Sivé, Čierne, Zelené, Červené, Žlté a Biele. Pričom Biele je v skutočnosti veľmi tmavé. Názov je odvodený od Bielej vody, ktorú zase pomenovala biela pena. Teda okrem hnedej áno.

Kto má v Tatrách najviac názvov? Mňa tu zaujala Veľká, lebo od Velickej veže, doliny, po pleso a vodopád má asi všetko.
Neodvážim sa to určiť, ale pre Tatry je to bežné, že od hlavného objektu, ako je napríklad Batizovský štít, sa potom pomenúva veľa iných v okolí: les, pleso, potok, oko. A je to dobre, lebo si názvy ľahšie zapamätáš.

Ivan Bohuš pracuje na svojom sne vydať knihu, kde miesto poznatkov budú dominovať fotky.

Máš pri vydávaní kníh nejaký sen, ktorý si chceš splniť?
Rád by som vydal veľkú obrazovú publikáciu, kde budú dominantné fotky takmer bez textu. Kým teraz vydávame viac opisné knihy, táto by mala byť emotívna, navodiť ti pocity, ktoré prežívaš, ak si „hore“.

Máš už pre ňu materiál?
No, poctivo zbieram (smiech).

Bohušovci spolu. Otec a syn.

Základom najnovšej knihy Ivana Bohuša mladšieho Príbehy zemepisných názvov bola práca Ivana Bohuša staršieho „Od A po Z o názvoch Vysokých Tatier“ z roku 1996.

Kým prvé dielo obsahovalo vysvetlenia k 2141 platným názvom a čítali ju najmä lingvisti, geografi a horolezci, najnovšia kniha je výber toho najdôležitejšieho pre širokú verejnosť.

Ivan Bohuš starší sa narodil v roku 1924 v Dechtároch a aj dnes v 93 rokoch stále pomáha vydavateľstvu svojho syna publikovať. Za život napísal, alebo spolunapísal 35 kníh!

Aký otec, taká Katka. Katarína Bohušová nie len že stále lezie po kopcoch, ale začala sa venovať i písaniu o Tatrách pre Tatranský dvojtýždenník.

Všetky tu prítomné fotky Tatier sú priamo z knihy o názvoch a z fotoaparátu Ivana Bohuša ml. Snímky, na ktorých je Ivan Bohuš, zase urobil Róbert Gálfy. 

S Ivanom by sa o názvoch dalo hovoriť ešte hodiny. má ale zatiaľ len 16 strán, preto zatiaľ len toľko 🙂 Na ďalšie zaujímavé otázky dáva odpoveď jeho kniha.

The post Ako vznikali a vznikajú tatranské názvy? appeared first on Modrá Lanovka.

Paralympiáda 2018

Aj o tom, ako ho strata zraku nazastaví pred veľkými výkonmi.

Marek Kubačka má za sebou svoj najlepší športový rok. Keď sa objavil v Tatrách, si to nemohla nechať ujsť.

Porozprávať sa s Marekom je inšpiratívne po mnohých stránkach. Preteká s najťažším zrakovým postihnutím B1 – úplnou stratou zraku.

Aby ste si uvedomili veľkosť jeho športových výkonov, predstavte si zjazd z Lomnického sedla so zatvorenými očami.

Tento rok sa Marekovi Kubačkkovi na svahoch veľmi darilo.

Na tréningu v Hintertuxe s priateľkou Zuzanou Rojíkovou, známou tvárou reportérskej družiny RTVS. 

Najlepší Marekov rok?

Áno, Marek Kubačka má za sebou najlepšiu sezónu. „Vo Svetovom pohári som získal Malý glóbus v obrovskom slalome, teda vyhral všetky preteky zimy v disciplíne. Na paralympiáde zase skončil piaty. Ide doteraz o môj najlepší výsledok,“ hovorí. K medaile pritom chýbalo málo. „Z prvej osmičky ju mohol mať hocikto, asi rozhodla malá chyba v prvom kole,“ spomína. Škoda tiež, že kórejská trať nemala Marekove obľúbené dlhé strminy.

Marek sa od Turína 2006 zúčastnil všetkých štyroch paralympiád, vrátane Vancouveru a Soči. Najbližšie plány smerujú na budúcoročné MS vo Švajčiarsku.

Vo Svetovom pohári bral prvé miesta v obráku rad za radom.

Ako jazdí lyžiar s úplným zrakovým postihnutím?
Kľúčom je navádzač, ktorý ide z kopca pred pretekárom. Kým lyžiarom kategórií B2 a B3 s čiastočným zrakovým hendikepom pomáhajú najmä jeho obrysy, u Mareka, ktorý nevidí vôbec, je nástrojom zvuk.

Marek Kubačka: Aj sekunda by bola dlho

„Navádzač mi neustále dáva pokyny, kam ísť. Neustále znamená, že aj sekunda ticha by bola príliš dlho,“ vysvetľuje. Navigácia spočíva v zosilnenom hlase z megafónu. Preto najťažšie preteky sú, keď fučí vietor, alebo povrch pokrýva ľad. „Oboje totiž spôsobuje hluk, ktorý bráni počuť navádzača. „Z jeho strany musí isť o živý hlas, nejaká vysielačka by nepomohla,“ spresnil.

Spoluprácu navádzača výborne zobrazujú aj tieto snímky.

               Posledné roky Marek Kubačka súťaží s Majkou Zaťovičovou.

                            V Kórei Marekovi trocha chýbali dlhé strminy.

Dá sa navádzač zastúpiť?

Ak by napríklad počas pretekov dostal chrípku? Nie. Aj to hovorí o jeho dôležitosti.

Ako pretekár som na neho navyknutý, vládne medzi nami súzvuk. S náhradníkom by to nefungovalo. Súčasnou Marekovou navádzačkou je Mária Zaťovičová.

Navádzačmi sa stávajú bývalí pretekárski lyžiari. „Druhou vlohou pre túto činnosť je, že musia mať aj trpezlivosť,“ smeje sa Marek.

Mária Zaťovičová je doslova nezastupiteľná. Zosúladenie s petekárom v B1 trvá istý čas.

Cesta k paralympiáde a vrcholovému športu

Marek Kubačka sa narodil so zdravým zrakom, stratil ho pri nešťastnom výbuchu spreja v ohni, keď mal osem rokov.

Lyžoval aj pred nehodou a po nej ho otec Eugen zobral k navádzačovi Jozefovi Cirbusovi vyskúšať to. „Aj keď som už nevidel, zistil som, že sa zjazdov nebojím a navyše ma to veľmi bavilo!“, spomína.

Spomína tu pomoc športu pri vyrovnávaní sa s ťažkou životnou zmenou, akou je strata zraku u predtým vidiaceho človeka. „Či je to šport, alebo hocijaká iná aktivita, ktorá vás baví a zapojí do činnosti a medzi ľudí, veľmi pomôže,“ dodal.

Po triumfe so zlatou. Vo Svetovom pohári napriek súpereniu sú na konci dňa všetci jedna veľká dobrá partia.

Inšpirujem ostatných?
Bývalý tatranský paralympijský funkcionár Gabriel Jamnický hovorí, že azda najväčším významom paralympiád je inšpirácia ostatných ľudí s hendikepom. „Že sa dá ísť podobnou aktívnou cestou, nech je to už čokoľvek. Že na porazenie úzkostí nepomôže napríklad alkohol,“ povedal.

Zachytáva teda Marek ohlasy, že pretekaním aj inšpiruje? „Niečo na tom je. Stane sa mi na túre, že začujem: Ak to zvládne on, musím aj ja,“ hovorí. Pri takýchto poznámkach sa neuráža. „Presne naopak, beriem to pozitívne, lebo sám ťažím z takýchto inšpirácií.“

Keď nedávno jeden športovec s úplnou stratou zraku vystúpil na Mont Blanc, povzbudilo to i Mareka. „Vravím si, môžem to dokázať aj ja. Mojím snom je pre zmenu kaukazský Elbrus.“

S maskotíkmi na rozlúčku.

Mám rád Vysoké Tatry

„Trénujeme aj v Jasnej, aj na Solisku na Štrbskom Plese. Obe sú to krásne zjazdovky.“ Z túr sa mu zatiaľ najviac páčil Kriváň, ostáva ešte Gerlach. Naviac chodí do Západných Tatier, kde to má z Kubína najbližšie.

Vníma aj zmeny Tatier. „Pozorne počúvam ľudí, ako komentujú úbytok lesa po kalamite, stavebný boom, či nárast turistov,“ dodal.

Na naganskej zjazdovke. Marek pochodí súťažením kus sveta.

Akú mám letnú prípravu?
„Cieľ je udržať kondičku, preto sa treba hýbať. Najradšej mám bicykel, horské túry, plávanie. Veľmi rád si vyšliapem letnú zjazdovku. To milujem.“

Turistika, alebo ak chcete hiking, je jedno z hlavných Marekových hobby a zároveň súčasťou letnej prípravy.

Vtipná športová príhoda?
„Keď sme raz na svahu s otcom trénovali, prišla k nám poľská turistka s otázkou, koľko stojí hodina zvukového navádzača a či si ho môže najať? Vysvetlili sme jej, o čo ide. Dodnes mi príhoda vyčarí úsmev na tvári.“

Okrem Svetového Marek jazdí aj Európsky pohár. Tam minulý rok získal toto striebro. 

Lepší sa to?
V minulom režime boli zdravotne postihnutí ľudia viac v úzadí, akoby neexistovali. Aký je vzťah spoločnosti k nim teraz?

„Najviac azda vysvetľujem, že ak je niekto slepý, neznamená to neschopný pohybu a že nevie zísť zo schodov. To vnímanie ľudí sa ale zlepšuje, pomaly dobiehame západ,“ hovorí Marek.

Nedávno napríklad na let paraglidom našiel až tretieho inštruktora. Prví dvaja oslovení ho nechceli zobrať. „Pomohli nakoniec informácie, že športujem,“ dodal. Marekova partnerka Zuzana dodáva plán absolvovať ešte skok z lietadla padákom.

Momentka z tréningu. 

Čo na Marekove vrcholové pretekanie hovorí priateľka Zuzana Rojíková?

„Mínus je, že počas niekoľkotýždňových sústredení ho vôbec nevidím doma.“ To všetko ale vykompenzuje fandenie a radosť z úspechov. „Aj na tejto paralympiáde som bola nalepená na nočných priamych prenosoch a sledovala každú sekundu,“ smeje sa. S letnou prípravou mu pomáha práve Zuzka. Sprevádza ho na letných túrach, alebo pri behu.

A ako sa zoznámili? „Nie, nebolo to v mojej práci pri masírovaní. Cestou v autobuse,“ opisuje ďalší zásadný moment života Marek.

Sympatická športovo-televízna dvojica sa zoznámila v autobuse. 

Rozhovor s Marekom Kubačkom bol z jedným naj, ktoré som s -kou zažil. Zaujala ma práve veta, keď mu na túrach hovoria, že ak to vylezie on, musím aj ja.

Vtedy som si spomenul na seba a mnohých známych, ako sa často sťažujeme, upadáme do smútku a hnevu, ak len čosi nevyjde celkom podľa našich predstáv. Hoci väčšinou ide o maličkosti.

Ak príde taká chvíľa znova, spomeniem si na Mareka. Ako po strate zraku už v neskoršom veku, s čím sa určite nie ľahko vyrovnáva, žije plnohodnotný extrémne aktívny život, vrátane práce, vrcholového športu a rodinného života.

Papier nevie úplne zachytiť jeho vyrovnanosť, vysielanie pozitívnej energie a optimizmus. Preto som ich chcel tu spomenúť 🙂  Tomáš Tišťan

Mohlo by vás tiež zaujímať:
– Najrýchlejší Tatranec sa volá Michal Bekeš

The post Strata zraku Mareka nezastaví appeared first on Modrá Lanovka.

Keď prišiel na lyžiarsku asociáciu so zámerom reprezentovať Slovensko v speed ski lyžovaní, pozerali na neho, akoby spadol z Marsu. Neboli jediní. On sa ale nevzdal. Vtedy, ani pri ďalších prekážkach.

Dnes sa vo Svetovom pohári doťahuje k pódiovým stupňom s konečným cieľom zaútočiť na svetový rekord. Tatranec Michal Bekeš.

Je pravda, že si jediný rýchlostný lyžiar na Slovensku?
Bol som prvý v histórii (smiech). Minulú sezónu pribudol Marek Révai. Ten ale zatiaľ jazdí preteky iba v Kanade v nižšej kategórii speed downhill, ja už vo vyššej S1.

V zjazde vyhrá ten, kto príde najskôr do cieľa. U vás ten, kto dosiahne v istom momente najväčšiu rýchlosť? Chápem to dobre?
Dá sa to aj tak povedať.

O výsledku rozhoduje každý mikro detail a záhyb. 

Rýchlosť sa meria na celej trati a vyberie sa ten najrýchlejší bod?
Nie. Svah slúži na nabratie rýchlosti. Na konci trate je potom stometrový úsek, predstav si dve čiary. Akýsi druhý štart a cieľ. Časomiera zmeria, kedy prejdeš prvú a druhú čiaru a vypočíta dosiahnutú rýchlosť medzi nimi. Potom nasleduje už len dojazd.

Teda iné ako pri slalome, kde je skutočný štart hore na svahu?
Aj v tom iné. Ak chceš úplne pochopiť princíp, je dobré vysvetliť rozdiel medzi svetovým pohárom FIS a súťažou Speed Masters.

Poďme na to. Aký je rozdiel?
Vo Svetovom pohári kvôli bezpečnosti pretekári nemajú prekračovať rýchlosť 200 kilometrov za hodinu. V súťaži Masters chceš dosiahnuť najväčšiu možnú rýchlosť, akú si len schopný. Teda naháňaš svetové rekordy. Ten je teraz 254,958 kilometrov za hodinu.

Uff, predstavujem si to na lyžiach …. . Ako ale zaistia vo Svetovom pohári, aby si neprekročil 200 kilometrov? Nejako vás brzdia?
Predstav si hocijakú zjazdovku. Prvé kolo štartuje z tretiny tej zjazdovky. Ak pretekári neprekročia 200-ku, posunú štart vyššie, napríklad do polovice trate. Tak sa dosiahnu vyššie rýchlosti. Ak ale znova neprekročia dvestovku, dajú štart ešte vyššie, aby sa tie najlepšie časy točili okolo dvestovky.

V Masters pri pokusoch o rekordy sa hneď štartuje od vrchu?
Áno, sú ale dve obmedzenia. Musíš byť do desiateho miesta vo Svetovom pohári, alebo v tréningu prekročiť rýchlosť 230. Je to preto, aby na štart nastúpili naozaj len tí najlepší a predišlo sa zraneniam. Treba si uvedomiť, že ide o strmé svahy, idúce až k 98 %.

Znova uff, to je vskutku dosť strmé … ?
Tam už nevyjde ani ratrak, museli by ťa vyťahovať lanami. V praxi sa na štart na svahu preto dostávaš tak, že k nemu traverzuješ z boku serpentínami.

Súčasný rekord dosiahol Michal Bekeš ešte v bežnej zjazdárskej kombinéze. K 230-ke je preto veľmi blízko.

Aké máš ciele tento rok?
Čaká ma premiéra na Speed Masters. Na prvýkrát chcem dosiahnuť osobný rekord cez 230 až 235 kilometrov za hodinu. Vo svetovom pohári chcem byť do 7. miesta, minulú sezónu som bol trinásty.

Kedy prídu útoky na svetový rekord?
V tomto športe je optimálny vek 35 rokov, kedy vrcholí výkon. Teraz mám 28, idem teda krok za krokom. Svetový rekord je ale môj hlavný cieľ, ktorý určuje všetky moje plány.

Už viete, na čo sú formule 1 spoilery?

Dokedy sa dá závodne pretekať?
No, je medzi nami aj 74 ročný Američan Rauli. Hovorí, že trieliť rýchlosťou v tomto veku zo svahu nie je problém, skôr narovnať sa v cieli (smiech).

Aký je tvoj osobný rekord?
196,292 kilometrov za hodinu. Ten som ale dosiahol ešte v takzvanej kategórii SDH, kde nemáme špeciálne kombinézy, ale obyčajné zjazdárske. Teraz vstupujem do S1, kde je už výstroj úplne iná.

Aký je rozdiel medzi kombinézami?
V rýchlosti. Zmena celého výstroja ťa zrýchli o 30 kilometrov za hodinu, čo je obrovský rozdiel.

Naozaj? Len samotná zmena výbavy?
Áno. Iné sú aj prilby, lyže, rukavice, spoilery a lyžiarsky postoj.

Klobúk dole pred goralskými grafikmi. Vrcholový šport je umenie.

Aký je to pocit na lyžiach, keď človek trieli dole dvestovkou po svahu?
Je to šialené, adrenalín, zábava. Preto to robíme my, takzvaní šialenci a je nás relatívne málo (smiech). Ide ale aj o objektívny nápor na telo. Uvedom si, že prekonáš výškový rozdiel 700 metrov za 20 sekúnd!

Už pády pri obyčajnom zjazde vyzerajú hrozivo, čo ale potom v speed disciplíne?
Zaujímavé je, že nedochádza veľmi k zlomeninám, lámu sa skôr len lyže. Nevyhneš sa ale spáleniu chrbta. Trenie kombinézy o sneh v dvestovke vytvára obrovské teplo.

Čím viac dávaš čísel a faktov, tým viac otváram ústa (smiech …). Ako si sa dostal k tejto „šialenej“ disciplíne?
Jazdil som Red Bull preteky Homerun, kde najskôr bežíš v lyžiarkach a potom robíš zjazd na doraz. Celkom sa mi darilo, vyhral som 11 pretekov zo 17. A tak prišli ku mne poľskí pretekári a …

A?
A spýtali sa, prečo nepretekám speed skiing? Poď do toho, je to ešte väčší extrém, povedali. Tak mi to začalo vŕtať v hlave a začal som zisťovať veci.

Hoci optické zákony a kamery strmosť zmierňujú, z týchto fotiek vidno náročnosť svahu vo Vars. 

Čo si zistil?
Že na Slovensku nik iný speed nerobil, čo bolo ďalšie lákadlo.

Takže si vhupol rovno do toho?
No, také ľahké to nebolo. Najprv som sa s pochopením nestretol, o speed ski u nás nikto nechyroval.

Ako si reagoval?
Povedal som si, že na to pôjdem inak. Ustanovím si osobný a zároveň národný rýchlostný rekord a s ním vo vrecku sa pohnú veci. Hovoríme o roku 2015.

Ako sa robí taký osobný rekord?
No, aj to bolo celkom šialené, všetko za pochodu. Pomohlo mi lyžiarske stredisko v Tatranskej Lomnici poskytnutím trate v Lomnickom sedle. Dali mi tri dni, keď som musel dať dokopy časomieru, médiá, delegáta zo zväzu. Rekord musel niekto odobriť.

Podarilo sa?
Jasné. Bol to ale frmol. Mal som len dve hodiny, kým neotvorili zjazdovku pre verejnosť a to ešte nebola odskúšaná časomiera. Museli sme tiež sprejom vyznačiť nerovnosti na trati, lebo pád v Sedle v takej rýchlosti znamená automaticky náraz do skál. Nakoniec sa ale podarilo a prvý rýchlostný rekord, dosiahnutý na Slovensku, má hodnotu 160,79 kilometrov za hodinu.

Mohol si teda začať pretekať?
Na zväze povedali áno, ale dodali, že financovať si musíš všetko sám. Asociácia mi ale zabezpečila aspoň poistku, lebo nás poisťovať nik nechce (smiech).

Romantika na lyžiach.
Niekto si robí svadobné foto pri studni, iní s lyžami na svahu. Veronika a Mišo sa na lyžiach aj zoznámili. 

Koľko ti treba na sezónu?
Keď nepočítam svoj čas, tak cez 20 tisíc eur.

Dá sa to utiahnuť?
Zatiaľ to na tesno zvládame. Myslím ale, že reprezentanti by mali dostávať od asociácie väčšiu priamu podporu. S novými výsledkami a rekordmi hádam prídu i sponzori.

Záujem zatiaľ nejavia?
Čo sa týka materiálnej podpory, pomáhajú veľmi. Peťo Lychý zo Sport Rysy mi robí servis,  pán Kuchár z Mammutu zase vosky. TMR mi umožňuje ráno trikrát do týždňa trénovať v Sedle. Na lepšie výkony budem ale potrebovať aj čisté financie. Špičkoví jazdci z Rakúska majú päť až šesťčlenné tímy, mne pomáha zatiaľ len moja manželka Veronika.

    
Kým zjazdár si lyžiarku môže po zjazde vyzuť, rýchlostný ju musí mať obutú celý deň. Regenerácia kyslíkom ako náplasť za všetky útrapy občas príde vhod.

Ako si prežíval prvý pretek?
Bola to špica. Hneď v prvom kole v Andorre som skončil druhý. Z druhého ma ale diskvalifikovali, lebo na kombinézu mi zabudli dať certifikačnú plombu. Keď ma na druhý deň nechceli pustiť na štart, Švédi mi požičali svoju národnú, aby som mohol ísť. To bolo pekné.

Nie v každom športe vládne taká solidarita, či?
Áno, aj tu je speed ski iný, sme jedna veľká rodina. Je nás asi stovka, máme spoločné večere, párty, aj keď pár jednotlivcov sa separuje. Je to tá naša DNA extrémnych športovcov, šialencov (smiech).

Ako trénuješ?
S menším rozpočtom a tímom musíme použiť viac fantázie. Natáčame napríklad najlepších súperov a seba, a potom porovnávame, analyzujeme. Postoje, techniku, všetko.

Ak by sa zvýšil rozpočet, čo by si pridal ako prvé?
Výborný je tréning v aerodynamickom tuneli. Špičkovým jazdcom neuveriteľne pomáha.

V čom konrétne?
Testuješ jazdnú pozíciu, kombinézu, rukavice, všetko. Tak, že zaujmeš postoj a začnú do teba fúkať vzduch rýchlosťou 180 kilometrov za hodinu a tak simulujú podmienky na svahu.

Čo zaberá najviac roboty?
Už len oblečenie do kombinézy trvá hodinu.

Hodinu???
Veronika ju drží a ťahá a trpezlivo navlieka, ja tlačím, je tesná ako len oblečenie môže byť. Potom ešte voskovanie lyží, strávim ním tri hodiny po pretekoch. Veronike musím ešte poďakovať, že chodí na všetky povinné porady trénerov.

Ako ťa napadlo štylizovať kombinézu do goralského kroja?
Znova to bol Veronikin nápad. Potešilo to veľa ľudí doma v Ždiari, ale aj na pretekoch po svete. Kvôli motívu je veľmi zapamätateľná.

Ako ste sa zoznámili?
Kde inde ako na lyžiarskom svahu. Ja som bol trénerom a Veronika v tom čase trénovala obráky na Stubai.

Po tréningu obed v Tatranskej Lomnici.

Ako trávite voľný čas?
Ten pojem skôr nepoznáme, ale veľmi ma vedia uvoľniť skialpové túry, milujem tenis a bicykel. Raz do roka zájdeme k moru, kde sa snažíme odpojiť úplne od všetkého.

Čím sa živíte?
Máme firmu, robíme výškové práce. Strechy, komíny, fasády a podobne.

Aj Veronika visí na lane?
Zo začiatku áno, teraz už robí len administratívu (smiech ..).

Speedskiing bol niekedy olympijský šport, teraz už nie je. Prečo?
Kvôli vtedajšiemu systému príchodu na štart traverzami došlo v jednom roku k štyrom smrteľným zraneniam. Po druhé, nie v každom dejisku olympiády nájdu vhodný strmý svah.

Je ti ľúto, že nemôžeš súťažiť o letenky na olympiádu?
Bol by som rád, lebo mediálna pozornosť by bola väčšia. Diváci si k nám ale i tak nachádzajú čoraz viac ciest.

Čo poradíš mladým, ak by chceli začať?
Zhodnotiť svoju lásku k adrenalínu, lyžiarsku zručnosť. Musíš byť človek, ktorý nemá strach. Máme už komisiu pre mládež, pravidlá, dúfam, že sa rozrastieme.

Od detstva ho lákali extrémne športy a vylomeniny. Vyrastal v tatranskom Ždiari, kde už v osemnástich založil lyžiarsku školu. Od roku 2016 reprezentuje Slovensko v rýchlostnom lyžovaní. S manželkou dnes žije v Ľubici pri Kežmarku.

Rekord zrýchlenia z 0 na 200 km/h je 5,56 sekundy. Rýchlejšie ako továrenské Ferrari.

Speed lyžiari idú tiež rýchlejšie ako je skok voľným pádom.

Do rýchlosti 180 km/h platí, čím ťažší, tým rýchlejší. Potom už rozhoduje viac zjazdový postoj.

Aktualizácia:
Číslo v nadpise článku už neplatí. Cez víkend Mišo na dvakrát zvýšil hodnotu slovenského rekordu na terajších 207,394 kilometrov za hodinu!

Čím viac bude aktualizovať túto vetu, tým bude mať väčšiu radosť 🙂

The post Najrýchlejší Tatranec sa volá Michal Bekeš appeared first on Modrá Lanovka.

Rozhovor, na ktorý sa Modrá Lanovka od leta tešila.

Čo všetko zahŕňa servis lyží?

Ako k tomu dôjde, že niekto sa stane lyžiarsky servisman?
Tým, že som rodený Tatranec a odmalička lyžujem, tiež som pretekal, lyže ma vždy fascinovali. Servis lyží som videl zblízka, ako sa brúsia, voskujú … no a tak chýbalo veľmi málo, aby som do toho servisu skočil (smiech).

Treba mať na servis lyží i talent?
Určite pomôže zmysel pre detail a cit, a treba byť aspoň trocha manuálne zručný. Hodí sa, ak sám veľa lyžuješ, lebo tak najlepšie vieš, čo je tvojím cieľom, čo, prečo a ako na lyžiach robiť.

Teda baví ťa to?
Jasné! O tom rozprávam. Ak by som od detstva intenzívne nelyžoval, servisu by som sa asi ťažko mohol venovať.

Peter sa okolo lyží ale aj servisu lyží obšmieta od materskej škôlky

Servis lyží je ale, predpokladám, sezónna robota?
Ja som v dielni celoročne, v lete robím servis bicyklov. V športovej terminológii by sme to mohli nazvať doplnková letná disciplína (smiech).

Keď povieme lyžiarsky servis, čo všetko to zahŕňa?
Ide o nespočetne veľa činností. Popri najzákladnejších službách, ktoré bežne uvádzajú reklamné letáky, sa stretávame aj s vyslovenými špecialitami. Ak dôjde napríklad k vytrhnutiu hrany lyže, alebo ku diere do sklznice, prichádza na rad vysekávanie sklzníc, vlepovanie a podobne.

Bez servisu lyží môže byť v lepšom prípade lyžovanie trápenie, v tom horšom môže byť nebezpečné.

Ostrosť hrany lyže

Aký veľký je rozdiel medzi servisom lyží pre športového a rekreačného lyžiara?
Úplným základom servisu je hrana lyže. Na nej leží aj odpoveď na túto otázku. Športoví lyžiari potrebujú ostrú hranu 88 stupňov a menej, rekreační zase tupejšiu, ktorá ide viac k pravému uhlu. Inak povedané, čím zdatnejší lyžiar, tým potrebuje ostrejšiu hranu. Naopak, ak neovládaš lyže dokonale, príliš ostrá hrana ti spôsobí trápenie, stratíš nad nimi kontrolu.

V stupňoch som veru odpoveď nečakal (smiech…). Vedia ľudia odhadnúť, akú ostrosť potrebujú?
Muži v tomto smere zvyknú svoje sily preceňovať a ženy zase podceňovať. My to ale pár otázkami vieme celkom presne určiť, čo kto potrebuje.

Prečo práve hrana je stredom pozornosti servismana?
Lebo hrana vedie lyžu. Ak je tupá, nemáš pôžitok z jazdy. O to viac, ak často lyžuješ na umelom snehu, ktorý je tvrdší.

„Servis lyží začína prvý deň po skončení sezóny,“

Peter Vykoupil

Brúsenie lyží

Koľkokrát je vhodné doniesť počas sezóny lyže do servisu?
Moja rada, ktorá sa dá azda ľahko zapamätať je, servis lyží začína v momente po skončení sezóny. Vtedy ich treba doniesť a pripraviť na ďalšiu. Zároveň sa žehličkou a voskom zažehlia na hrubo a tak na čas zakonzervujú.

Mohli by sme to nazvať akési „zaletnenie“ lyží?
Áno, presne tak. A potom pred novou sezónou ich treba znova doniesť, my v podstate len stiahneme hrubý vosk a môže sa ísť lyžovať.

Čo sa stane, ak sa to takto neurobí? Lyže sa hneď po skončení sezóny položia na povalu?
To je azda aj najčastejší problém, s ktorým sa stretávam. Sklznica ostane suchá, zvetráva, stráca kĺzavosť. Dá sa to dokonca vidieť aj vizuálne.

Ako?
Z čiernej farby zosivie, zafarbí sa do biela. Aby si zachovala želané vlastnosti, musí ostať impregnovaná.

Ak urobím túto chybu, že z poslednej lyžovačky dám lyže rovno do pivnice, dá sa to ešte zachrániť?
Áno, netreba sa báť. Ale výhodnejší je tento postup.

Po skončení sezóny teda brúsite rovno aj hrany?
Presne tak. Na začiatku tej ďalšej sú spodná i bočná hrana už pripravené. Ak ale lyžuješ pravidelne celú zimu dva až trikrát za týždeň, brúsenie je nevyhnutné viackrát za sezónu. To isté platí o vosku.

Voskovačka. Aby ste sa doma nemuseli trápiť so starou žehličkou.

Servis lyží: Takto vyzerá Petrove kráľovstvo.

Voskovanie lyží

Ako vyberáte vosky?
V 90-ich percentách prípadov na naše tatranské pomery postačí univerzálny vosk s rozpätím od mínus desať do plus desať stupňov Celzia. Ak ale prituhne k mínus 20, alebo na jarnej lyžovačke teplota vyskočí výrazne nad plus, treba iný vosk. Lebo inak sa sneh na lyžu bude lepiť, tá nebude kĺzať a to je to posledné, čo chceš.

Keby si chcel niekto lyže navoskovať sám, dodáš mu odvahu, alebo je to skôr risk?
Práve voskovanie ako také nie je nič zložité, potrebuješ len staršiu žehličku. Dilema je skôr v tom, či si ochotný urobiť doma neporiadok a ten zápach, ktorý s ním prichádza (smiech ..).

Riziko poškodenia lyže teda nie je?
Ak vypečieš žehličku na vysokú teplotu a budeš ju držať na jednom mieste, tak aj áno. Samozrejme, ten náš grif nám pomáha aj pri voskovaní, máme k nemu i špeciálne škrabky na sťahovanie vosku, mosadzné a nylónové kefy na doleštenie, ktoré celý úkon uľahčujú.

Kým si sa stal fachmanom v servise lyží, zničil si ich veľa?
Myslím, že ani jednu. Mal som to naozaj odkukané od detstva z pretekov. Treba len dávať pozor, napríklad pri práci so strojom. Tam hrozí, ak lyžu netlačíš proti kotúču dostatočne, môže ju na jednom mieste obrúsiť viac, ako by malo.

Umenie servisu lyží je tlačiť tou správnou silou na kotúč.

Stroje sú pre teba veľká pomoc?
Samotné brúsenie hrán by sa dalo zvládnuť aj ručne, ale so sklznicami by bol problém. Riziko, že by sklznica bola výrazne vystúpená nad hranami, by sa zvýšilo a to už by sa lyžovalo veľmi zle, aj keď v špecifických prípadoch sa schválne robí podbrus spodnej hrany.

Servis viazania lyží

Tým, že dnes sa na lyže viazanie už iba nasúva, odbudla vám robota s touto časťou servisu lyží?
Áno, u 90 percent lyží, ktoré sa dnes predávajú, je tomu tak. Robotu s viazaním ale máme, lebo na skialpoch ho treba stále vŕtať a popularita skialpinizmu neuveriteľne rastie.

Skialpinizmus naberá na popularite. Čuduje sa tomu niekto pri takomto pohľade?

Čo je kľúčové pri viazaní?
Umiestnenie na lyžu musí rešpektovať ťažisko, na to máme šablóny. Ak sa od neho odchýliš, menia sa jazdné vlastnosti k horšiemu. Najhoršie je, ak viazanie je na jednej a druhej lyži na inom mieste.

Aká odchýlka od ťažiska sa dá ešte tolerovať?
Ak sa niekto pomýli do nejakého pol až jedného centimetra, to ešte na svahu ako rekreačný lyžiar nemusíš pocítiť. Do určovania, kde položiť viazanie, samozrejme veľmi hovorí i daná lyžiarska disciplína.

Ako?
Pri akrobatickom lyžovaní napríklad ideš na lyžiach aj dozadu, preto viazanie s ťažiskom môže byť viac v strede lyže.

Servis snowboardov je rádovo náročnejší ako lyží. Vážite si to, snowboardisti !? 🙂

Vypekanie papúč

Poďme na ďalšiu činnosť, vypekanie papúč. Tu ide o čo?
Každá lyžiarka má vlastnú tvrdosť materiálu a šírku v oblasti kĺbov a palcov. Niekedy to ľudia veľmi neriešili, lyžiarky boli typizované a rovnaké pre všetkých. Čas ale ukázal, že pri lyžovaní je dôležité mať komfort aj v lyžiarke.

O akom pohodlí hovoríme?
Pri pretekoch musí byť lyžiarka čo najužšia, najpevnejšia, teda aj dostatočne tvrdá, aby sa cez ňu zbytočne pri manévrovaní nestrácal prenos sily z nohy na lyžu. Pretekár, ktorého jazda trvá minútu, to vydrží. Ak si ale kúpiš denný skipas za 40 eur, chceš to využiť. Vtedy potrebuješ obuv, v ktorej budeš v pohode celý deň.

V čom býva problém?
Na nohách máme rôzne anomálie, 90 percent z nás má jednu nohu kratšiu ako druhú, iní bojujeme s rôznymi výrastkami a zakriveniami palcov, často sú to aj následky zranení. Vtedy upravená lyžiarka na mieru prináša veľký rozdiel, jednoducho nemusíš sa po dvoch jazdách vyzúvať.

Ako lyžiarky upravujete?
Väčšina lyžiarok je dnes formovateľná. Vonkajší skelet sa zahreje v peci a po vybratí dá človek do neho nohu, počká istý čas a lyžiarka naberie želaný tvar, prispôsobený jeho nohe. Niekedy sme to robili iba s papučkami v lyžiarke, dnes už aj s ňou samotnou.

Ako dlho to všetko trvá?
Zahriatie v peci asi 15 minút, taký istý čas lyžiarku pri ochladzovaní treba mať obutú.

Nohu si človek pri tom nepopáli?
Nie, po vybratí z pece teplota už nie je taká vysoká. Ide len o to, aby sa lyžiarka dostala do akéhosi rozťahovacieho stavu.

Je táto služba populárna?
Slováci ju začínajú viac a viac spoznávať. Je otázkou času, kedy po papuči a lyžiarke takto budeme upravovať aj vložky v lyžiarke. To pomôže najmä ľuďom, ktorí majú ploché nohy, alebo príliš vysokú klenbu.

Tavná pištoľ a kofixové tyčinky sú zázračný recept na veľké ryhy v sklznici.

Servis snowboardov

Z hľadiska servisu, aký je rozdiel medzi snowboardom a lyžami?
Náročnejší je snowboard, lebo má väčšiu plochu. Tým, že sa skladá zo série drevených doštičiek a drevo stále nejakým spôsobom pracuje a krúti sa, zakrivenia plochy, ktoré treba dať do poriadku, sú častejšie. Celkovo, so snoubordom sa dá i viac experimentovať.

Napríklad?
Snowboardy napríklad priniesli technológiu Rocker, ktorú potom prevzali i lyžiari. Ide o to, že ak sa zdvihne špička dosky, potom počas jazdy nečelíš takému veľkému prítlaku, naopak, vztlak ťa v hlbokom snehu, ak máš rád freeride, berie sám hore a ty takto šetríš sily. Celkovo sa potom lepšie jazdí, doska na snehu lepšie pláva.

Na lyži Rocker pomáha podobne?
U lyží má vplyv aj na točivosť, ľahšie nasadíš oblúk, zároveň ale Rocker zachová stabilitu bežnej lyže vo veľkých rýchlostiach na hrane. Mnohí laici o Rockeri ešte nepočuli, avšak keď si ho vyskúšajú, zažívajú pri jazde radikálnu zmenu a super zážitok.

Keď ťa počúvam, servis lyží vyžaduje zdatnosť aj vo fyzike?
Áno, je to aj o fyzike, aj keď žiadne vzorce počítať nemusíme. Mám absolvovanú strojarinu, tak hádam sa niečo nalepilo (smiech …).

Máte na Petra lyžiarsku otázku, ktorú sa neopýtala? Rád vám odpovie osobne v servise Intersportu Gálfy v obchodnom centre Fórum v Poprade na druhom poschodí.

Servis lyží a veselé príhody

Objavujú sa požiadavky, ktorými ťa zákazníci prekvapia?
Niekedy chcú veci, ktoré nemá zmysel realizovať, respektíve by si skôr poškodili. 95 percent z nich si ale dá poradiť, dôverujú nám a akceptujú naše odporúčania.

Ostala ti z tohto súdka príhod nejaká v pamäti?
Časom sa prišlo na to, že na snowboarde je lepšie, najmä kvôli rotačným trikom, ak máš viazania od seba viac vzdialené. Prišiel za nami chlapík so starým tipom lacného bazárového snoubordu, že chce takto od seba vzdialiť viazanie a máme mu dovŕtať nové inzerty. Avšak …

Avšak?
Na jeho type snowboardu sa to ukázalo ako veľmi zložité a prácne, museli sme ho prevŕtať krížom krážom. Kúpa nového snoubordu by ho vyšla oveľa lacnejšie, ako táto náročná prestavba.

Teda finančne nemala táto objednávka zmysel?
Vôbec, ale ani technicky veľmi nie. Lebo inzerty sme navŕtali na miesta, kde už nemali čo robiť a dosku dosť oslabovali. Nedal si ale povedať.

Čo ho viedlo k takej tvrdohlavosti?
Nepýtali sme sa, ale predpokladám, že mohol mať ku doske nejakú veľkú citovú väzbu.

Štruktúry, ďalší z hitov, ktorý prebrali bežní lyžiari od pretekárov.

Štruktúry na sklznici

Je ešte nejaký módny trend, ktorý teraz pri servise lyží dosť „fičí“?
Zo závodného do rekreačného lyžovania prichádza nanášanie takzvaných štruktúr na sklznicu. Ich variantov je nekonečne veľa, podľa toho aký použiješ, vieš veľmi ovplyvniť správanie lyže podľa počasia a snehových podmienok.

Čo je a ako vyzerá tá štruktúra?
Najlepšie je to pozrieť na obrázku. Sú to vlastne rôzne vzory, drážky, čiaročky, ktoré vtlačí, alebo lepšie povedané vlisuje kotúč stroja do sklznice. Najlepšie ich uvidíš, ak si dáš sklznicu lyže do protisvetla.

Dá sa meniť táto štruktúra na lyži do nekonečna?
V podstate áno, lyži to nijako neublíži. To skôr treba dávať pozor na kamene (smiech …).

Doplníme ešte nejaké rady z oblasti servisu lyží, aby sme z nich mali čo najviac?
Veľa ľudí robí chybu, že po príchode z kopca odloží lyže mokré do vlhka. Lyža začína hrdzavieť, naruší to vlastnosti hrany. Preto najskôr treba lyže nechať vyschnúť a potom oddeliť páskou tak, aby medzi sklznicami jedného páru bola medzera.

Prečo?
Ak sa dotýkajú, hrany sa vzájomne otupujú.

Na čo ešte ľudia zabúdajú?
Pri zaletnení lyží, ako si to nazval, určite treba vypnúť pružinu viazania na nulu. Nemá zmysel, aby ostala v lete napnutá.

Hovoríš o pružine, ktorá uvoľňuje lyžiarku z lyže pri pádoch?
Áno. Práve toto pri servisovaní pozerám, lebo často hodnoty natiahnutia pružiny sú nastavené zle.

Ako nastaviť pružinu viazania?

Vysvetlíš to bližšie?
Máme stupnicu od nuly do desať, čím väčšie číslo, tým väčšie natiahnutie. Podľa váhy lyžiara a dĺžky lyží treba určiť optimálne číslo. Ak dáme 60-kilovému lyžiarovi napríklad desiatku, viazanie mu v kritickej situácii pri páde nevypne a naopak 120-kilovému chlapovi by so štvorkou vypínalo stále. Aj jedno, aj druhé je v servise lyží nebezpečné.

Trocha to odľahčím. Ak po vianočných hodoch priberiem desať kíl, na silvestrovskú lyžovačku mi už treba nastaviť nové čísla?
Áno, najmä ak sú zmeny vo váhe už dvojciferné (smiech).

Ty mi povieš, aké číslo je pre mňa vhodné?
Áno, tých faktorov môže byť niekedy viac. Rovnica servisu lyží, ktorú mnohí používajú, mám 80 kíl, tak dám osmičku, nie vždy platí. Niektorí budú potrebovať väčšie číslo. Do hry vstupuje napríklad veľkosť lyžiarky, teda veľkosť nohy.

Veľmi zaujímavý rozhovor. Tento rok si už bol lyžovať? Na aký svah sa najviac tešíš?
Mám už za sebou testovanie skialpových lyží na Kaprune v Rakúsku a skúsil som už aj naše zjazdovky. Teším sa na nejaký freeride. Je jedno kde, hlavne že v prašane. Dúfajme, že bude.

Mohlo by vás tiež zaujímať:

– Lyže si sám servisuje aj speed lyžiar Michal Bekeš

– Skialp vo švédskych kopcoch

The post „Úplný základ všetkého je hrana“ appeared first on Modrá Lanovka.

Kto:
Cenu udeľuje organizácia Luxury Travel Guide so sídlom v Anglicku. Okrem rebríčkov vydáva medzinárodné turistické katalógy v segmente luxusných hotelov.

Komu:
Erik Ševčík, zakladateľ cestovnej kancelárie Adventoura Tours.

Čo:
Adventure Tour Operator of the Year 2018. Voľným prekladom najlepšia incomingová (tá, ktorá k nám turistov dováža) cestovka roka. Cenu udeľujú pre každú krajinu v troch kategóriách. Najlepší hotel, najlepšia cestovná kancelária a najlepšia reštaurácia.

Erik sa z ceny teší. Hovorí o povzbudení do ďalšej roboty.

Aký význam má pre teba táto cena?
Takýchto cien sa v turizme udeľuje viacero, preto ju nepreceňujem, ale ani nepodceňujem. Vidím v nej ocenenie mojej práce, že to robíme asi dobre. Úprimne, už len množstvo likov a prianí k cene od ľudí na Facebooku ma veľmi potešilo.

Odporúčaš sa teda prihlasovať do takýchto súťaží?
Práveže ja som sa neprihlásil, sami si ma vybrali a vyhral som v dvojkolovom systéme. Aj to zvyšuje moju radosť, že sa vyberá na základe systému kritérií, nie je to nejaká miss sympatie.

Očakávaš od nej aj praktický marketingový úžitok?
Cena prináša i to, že sa s cestovkou objavím v katalógu pre rok 2018, ktorý LTA umiestňuje v hoteloch luxusných sietí. Znova, neznamená to, že teraz prestávam robiť svoj marketing, od katalógu očakávam maximálne 5 percent nových klientov, ale nie je zlé byť tam.

Mnohí si takéto ocenenia dávajú na svoje weby, jedálne lístky, vizitky, … tiež ju tak využiješ? Má to zmysel, prináša to úžitok?
Ale áno, patrí to k tomu. Logo ceny si dám k podpisu do emailu. Aj keď nie je to moja prvá cena a logá by v emaile nemali zaberať viac miesta ako samotný text (smiech).

Erikov koncept vyjadrujú dve slová: Dobrodružstvo a zábava.

V cestovke ponúkaš dobrodružné veci. Splavy na divokej vode, paragliding, jaskyniarstvo, lezenie, bear-watching, vodenie psieho záprahu na snehu, pivný okruh, … . Čo majú najviac radi klienti a čo ty?
Dosť sa to delí podľa ročných období a aj podľa profilu klientov, z akej krajiny sú a podobne. U mňa platí to isté, je pre mňa super, že aktivity neustále striedame a vždy robím čosi trocha iné. Vyhovuje to mojej povahe. Mám rád teda všetko (smiech …)

Vzhľadom na takúto ponuku, musí byť majiteľ zážitkovej cestovky zároveň aj extrémny športovec?
Práve to o mne vie veľmi málo ľudí. Jazdil som závodne cyklotrial, získal aj nejaké medaily z európskych pohárov. Šport ma naučil istý režim, robiť plánovanie, prípravy, čo som potom využil aj pri rozbehu cestovky.

Kedy si založil Adventouru?
No, už je to sedem rokov. Predtým som ešte lietal trocha po svete, čo tiež neskôr cestovke pomohlo.

Kde si bol a čo si robil?
Tri roky v Kalifornii a rok na Novom Zélande som ľudí učil lyžovať a snowbordovať. Pol roka som pôsobil v Južnej Afrike. Celý čas som bol v prostredí lyžiarskych stredísk.

Také dlhé pobyty ti pomohli aj v zvládnutí angličtiny?
Výrazne, ale aj v inom. Všímal som si, čo funguje a majú inde a u nás nie.

Čo to bolo?
Mňa najviac zaujala pohoda. Nebrať život tak stresovo ako u nás. Aj keď mi v cestovke niečo pre nejaký dôvod niekedy nevyjde, nechcem z toho robiť drámu, ideme ďalej (smiech …)

Adventoura, aspoň mne sa zdá, že si trafil názvom klinec po hlavičke. Šikovne vyjadruje, čím sa firma zaoberá … Bol práve toto zámer?
Nemám rád, keď zatracujú slovenčinu a používajú iba angličtinu, zároveň mi dávala zmysel nejaká kombinácia. Tak mi prišla na um práve Adventoura.

V Adventoure Erikovi občas pomôže manželka Zuzka.

Skadiaľ najviac chodia do Tatier klienti dobrodružno-zážitkovej turistiky?
V zime sú to ľudia zblízka, najmä Poliaci a Maďari a v zime z celého sveta.

Je to niečo logické a prirodzené? Alebo majú Tatry šancu aj v zime prilákať klientov zo vzdialenejšej cudziny?
Posledné roky mám aj v zime napríklad veľa Austrálčanov. Veľmi sa tešia snehu, staviame igloo, chodíme na psie záprahy. Každým rokom ale pribúda viac nových národností.

Akých?
Čoraz viac sa objavujú ľudia z Afriky, Indie, pre mňa sú dôležití klienti z USA. Takisto posledné letá si Tatry a Slovensko obľúbili Izraelčania.

Zvyknú mať na teba rozdielne požiadavky?
Kým Angličania odo mňa chcú, aby som im pripravil 90 percent programu, Izraelčania si veľa vecí vygooglia a mňa využijú len na 10 percent svojho času. A potom logicky, Američanov fascinujúco nadchne, keď im poviem, že tento hrad postavili v roku 1200 a Izraelčanov z púšte zase zelená lúka v Liptovskej Tepličke.

A napríklad Indovia?
Ja im dám zoznam fotografií aktivít a to, čo ich zaujme najviac, si potom vyberú.

Stále niečo iné. Vyhovuje to Erikovej povahe i klientom.

Aký marketing ti najlepšie funguje?
Prvé tri roky som si platil reklamu na Googli, ale teraz jednoznačne vyhráva odporúčanie z úst do úst. Keď moji klienti o mne rozprávajú svojim známym a kamarátom.

Predsa len, si výrazný na sociálnych sieťach. Natáčaš videá, fotíš, zdielaš, taguješ, mriežkuješ, čo sa len dá. Pomáha ti to?
Áno, na sociálnych sieťach treba byť, tak sa o tebe dozvie mnoho ľudí. Aj keď to už nestíham presne vyhodnocovať a merať,
ktorý post a video mal aký zásah a či mi priniesol nejakých klientov.

Čo je najdôležitejšie, aby ti sociálne siete prinášali úžitok?
Pravidelnosť. Nepotrebuješ vôbec dve hodiny denne, iba každý deň tam dať aspoň jednu nápaditú vecičku.

Odporučíš kolegom Tatrancom v tomto smere nejakú fintu?
Twitter, hoci u nás sa takmer nepoužíva, treba používať aj Twitter, ak niekto chce získať turistov i mimo strednej Európy. Všimol som si, že v Tatrách ho má iba päť hotelov, pritom ponúka veľké možnosti.

V čom pomáha?
Oproti facebooku na efektívne šírenie odkazu netreba nevyhnutne platenú reklamu. Odkaz, fotka, story sa dostane k rôznym ľuďom, ktorých nepoznáš. Je výborný na získavanie nových kontaktov. Naopak, na facebooku, ak oslovíš niekoho mimo svojich priateľov, považuje sa to za spam.

Pre ľudí z veľkých amerických a ázijských miest je zážitkom i obyčajné blato alebo vatrička v lese. Občas zaklopú ale i slovenskí, najmä firemní klienti.

Pri začiatkoch na Twitteri radíš preštudovať si najskôr nejakú teóriu, alebo hneď založiť účet a skúšať? Zaberie veľa času ho zvládnuť?
Twitter je ľahký. Treba si založiť účet a začať ho používať. Ak by sme ho v Tatrách používali viacerí, prinieslo by to synergický efekt. Odkazy, ktoré sa teraz dostanú k sto osobám, by sa tak dostali k 500. Ak treba ešte nejakú bližšiu radu, môže mi hocikto pokojne aj zavolať.

Čo je na podnikaní v turizme a Tatrách najťažšie?
Odvody, … (smiech). Aj kvôli nim prežiť prvé tri roky, počas ktorých sa potrebuješ rozbehnúť.

S turistami si každý deň. Máš nejaký zážitok, ktorý ti nezmizne z hlavy a vie pobaviť?
Turistov rád učím po slovensky. Základné slovíčka, ahoj, dobrý deň. Raz na ceste na Hrebienok som 25-člennej skupine kórejských turistov povedal, aby pozdravili oproti idúcej skupine Čechov. Česi boli z toho sprvoti trocha v šoku, ako ich naraz zdraví toľko Kórejcov, oni mali veľkú radosť, že takto mohli použiť naučené. Jedni aj druhí sa z toho smiali a mali veľkú zábavu.

Často vyvolávaš takýto situačný humor a príhody?
Áno, to je môj veľký zámer, aby bola na výletoch zábava a sranda. Na to som tu.

Ako fotograf Erik vymýšla trasy aj vášnivým fotografom. Steve a Lindsay prišli „loviť“ tatranské snímky z americkej Filadelfie.

Je podľa teba nejaký trh, pre ktorý by boli Tatry ideálne, ale zatiaľ z tej krajiny k nám ľudia nechodia?
Niekto možno takto nasilu a cielene bojuje o kontrakty, ja skôr vsádzam na prirodzenú cestu a šírenie informácii. V každom prípade ale o Slovensku stále nevedia milióny ľudí, ktorí by tu inak prišli. Naposledy mi aj klienti z Dubaja povedali to isté. O existencii Slovenska vôbec netušili, Tatry našli surfovaním na Google Earth. Tak našli aj hotel a ten im odporučil mňa.

To je zaujímavé, potenciál na získanie nových krajín asi teda Tatry majú.
Áno, majú. Ak by sa organizácie a firmy, pôsobiace v Tatrách viac vzájomne podporili, tak ani ten turista z Dubaja by si nás nemusel nájsť iba náhodne na Google Earth.

The post „Adventure Tour Operator“ roka je Popradčan! appeared first on Modrá Lanovka.

Horský nosič Štefan „Pišta“ Bačkor nosil myšlienku múzea tri roky, až ju nakoniec dal do pohybu. Čo všetko v múzeu zažijete a čo sa ešte v ňom chystá, porozprával -ke.

Prečo si založil múzeum horských nosičov? Ako k niečomu takému dôjde?
Zo začiatku ma inšpirovali horskí vodcovia, ktorí mali vždy nejakú kaviareň, klubovňu a zároveň kanceláriu, kde sa buď len tak schádzali, alebo riešili veci. Cítil som, že aj my nosiči potrebujeme takéto komunitné miesto.

Múzeum tam ale ešte nejako nevidím, … či?
Správne, k múzeu bol ešte jeden malý krôčik.

Aký?
Ako nosič som mal často pred očami tie výčitky ľudí, že tí nosiči, to sú takí upotení čudáci, čo sa nikdy ani len nepozdravia, s turistami nekomunikujú, nechcú sa nikdy s nikým odfotiť.

Preruším ťa. Naozaj vás tak ľudia berú?
Nie všetci, ale niektorí nechápu, že s nákladom, keď isté ťažké úseky prejdeš len presne určenými krokmi, nie je možné zastaviť sa a rozprávať. Každý sme nejakí, aj nosiči, niekto je komunikatívnejší, niekto menej. Javil sa mi preto dobrý nápad priblížiť to “ceprom” dolu, možno pri šálke dobrej kávy, pri pive, tu sa dá. Hore v doline na to nie je čas ani priestor. Si rád, že ideš a všetko okolo teba nie je dôležité.

A preto si založil múzeum „dole“ v Starom Smokovci?
Otvoriť naše zamýšľané centrum aj pre verejnosť sa ukázalo ako logické. Prvý náš komunitný, aj druhý účel múzea sa totiž pekne dopĺňajú.

Štefan a jeho krošňa, ktorú aktívne používa. Uprednostňuje drevenú. „Kamaráti skúšali všeličo, aj odľahčený letecký hliník. Neviem prečo, ale drevená sa takmer každému ukazuje ako najlepšia.“ Z dreva zase krošniam kraľuje jaseňové drevo. „Pretože má tri kľúčové vlastnosti. Je ľahké, pevné a pružné. Ak ti krošňa nasiakne vodou alebo sa niekde obije, vďaka jaseňu nenastáva vážnejší  problém.“ 

Nadšení v Sherpa múzeu

Aké sú ohlasy? Ako ľudia na múzeum reagujú?
Sú šokovaní a to v tom pozitívnom zmysle slova. Či už ide o laikov, bežných turistov alebo profesionálov, myslím tým napríklad horských vodcov a záchranárov zo zahraničia.

Čo ich tak prekvapuje alebo šokuje, ak použijem tvoj slovník?
Nachádzajú tu horský stredovek a to ich fascinuje. Nikde na svete sa totiž takto na chrbtoch celoročne nenosí tovar, dokonca ani v poľských Tatrách. V dobe vrtuľníkov a nastupujúcich dronov je to rarita, preto aj horskí profesionáli z cudziny ostávajú zvedaví.

A laická verejnosť? Čo hovoria bežní turisti?
Rovnaké reakcie, obdobný záujem, nadšenie. Veľmi si nás obľúbili školské zájazdy, chodia k nám deti z tatranských liečebných ústavov, ale aj seniori.

Režisér Pavol Barabáš daroval múzeu svoje ilustrované kalendáre z 80 rokov minulého storočia. „Sú to posledné dochované kusy. Zháňame ešte chýbajúce ročníky. Ak by ich niekto mal, prosím, zvážte ich uloženie u nás v múzeu. Vopred ďakujeme,“ vyzýva Štefan.

Bola nejaká reakcia, ktorá ti špeciálne utkvela v pamäti?
Je ich viac, ale veľa pre mňa znamenali slová nepálskeho sherpu Passang Dawa Sherpu. Aj on, ktorý navštívil takmer všetky hory sveta, potvrdil, že inde sa nestretol s nosením v takejto zachovanej a intenzívnej forme. Navyše tiež vedie múzeum sherpov v rodnom Nepále.

Teda dvojnásobný kolega, aj sherpa aj múzejník?
Inšpirátor. Naša myšlienka múzea sa mu veľmi zapáčila, povedal, že nám veľmi drží palce a to ma neuveriteľne povzbudilo do ďalšej roboty. Lebo, asi neprekvapím, múzeum nie je ziskový biznis, teda, nie je to vôbec biznis a treba sa obracať.

Darí sa to?
Keď je ťažšie, práve tieto reakcie sú palivom do ďalšej roboty, ktorá ma oživí. Ale áno, spolupráca so sponzormi, ktorým je téma hôr a nosičov blízka, je ďalšia z ciest, na ktorú sa teraz vyberáme.

Horskí nosiči privítali v Tatrách v roku 2008 anglickú kráľovnú Alžbetu II. Pišta to vníma ako uznanie ich práce. Dôsledky jej návštevy zažíva dodnes. „Ak múzeum navštívia Angličania, kráľovnú si okamžite všimnú a ich zaujme. Hneď sa pýtajú. Je jedno, či sú mladí, alebo starí.“

Povedal som si, ze na exponáty sa až tak pýtať nebudem, aby ľudia neprišli o prekvapenia, ak prídu osobne. Je ale nejaký vzácny, o ktorom by si chcel niečo povedať?
Spomeniem najstarší, a tým je kovová krošňa nemeckej armády z druhej svetovej vojny. Volali ju wermachtka. Tá sa veľmi osvedčila, preto ju potom začali kopírovať svitovskí zvárači. Máme exemplár aj takejto vydarenej kópie.

Každý exponát má za sebou konkrétny príbeh a Pišta vám ho vyrozpráva. 

Je nejaký, ktorý by ste chceli získať?
Takto konkrétne to nepoviem, ale múzeum stále budujeme, zďaleka to nie je ešte jeho konečná podoba. Zbierku plánujeme rozširovať. Ona počtom kusov zatiaľ ani nie je rozsiahla, tu chcem ale upozorniť, že podstata múzea nespočíva len v exponátoch.

Ako to myslíš?
Populárne sa ukázali prednášky, kde pomocou fotiek a videí ľudí zoznamujeme s nosičstvom. Ľudia sa radi a veľa pýtajú. A potom si nosenie krošne u nás môže, kto chce, vyskúšať. To je azda ten najlepší spôsob, ako pochopíš pocity nosiča, lebo kým sa na krošňu len dívaš, nemusí to stačiť.

Je veľa takých, ktorí si krošňu položia na plecia?
Práveže áno a veľmi radi, po vzhliadnutí expozície alebo prednášky majú na to chuť. Preto o tom hovorím. Pivný sud na nej je prázdny, preto sa toho ani netreba tak obávať (smiech).

Keby sa niekomu prázdny sud málil, viete mu ho naplniť a poslať na nejakú chatu?
Konkrétne tento sud síce neplníme, ale táto možnosť sa ukazuje tiež veľmi obľúbená najmä pri takzvaných firemných stretnutiach. Teraz napríklad chystáme takúto vynášku ako team building na Bilíkovú chatu s nákladom, ktorý už dosahuje 30 až 40 kíl. Toto býva pre mnohých ten naozajstný zážitok.

Nosičská krošňa pripravená pre návštevníkov múzea. Netreba sa báť, pivný sud je prázdny. 

Koľko kíl nosí horský nosič?

Koľko váži náklad skutočného tatranského nosiča?
Letná vynáška je bežne okolo 80 kg, ale závisí dosť aj od počasia ako a koľko si naložíš. V zime sú to asi polovičné váhy, podľa toho, či ideš na lyžiach alebo peši.

Keď nosič začína, potrebuje nejaký väčší tréning?
To je vždy individuálne, ale často sa to ukazuje skôr vec vôle ako svalov. Mali sme tu profesionálnych športovcov, ktorých to zaskočilo, a iní, hoc netrénovaní „amatéri“, ktorí mali o sebe pochybnosti, si nakoniec poradili a mali len menšiu svalovku. Ja sám som bol sídliskový chalan, ktorý vrcholovo nešportoval a začal nosiť. Aj keď samozrejme prvé naozajstné vynášky nie sú ľahké.

V aute je pre drobcov povinná autosedačka, v Tatrách sa zase vyvezú v detskej krošni. 

Vieme vysvetliť záhadu, prečo práve v Tatrách pretrvalo nosenie? Sú to objektívne dôvody, alebo nejaká vedomá snaha zachovať tradíciu?
Objektívne, napríklad v poľských Tatrách, máš ku každej chate vybudovanú cestu, na jednu aj nákladnú lanovku. V Tatrách vzhľadom na polohu niektorých chát by sa to neoplatilo, veď polroka by boli nezjazdné. A potom, národný park a počasie sú ďalšie dôvody.

Vysvetlíš to bližšie?
Pri 50 centoch za kilo sa vrtuľník pomaly stáva lacnejší ako nosič, ale predstava, žeby v biosférickej rezervácii najvyššieho stupňa lietali každý deň, je ťažko prijateľná. A potom, počasie sa tu extrémne mení, oveľa viac a náhlejšie, ako vo väčších pohoriach. To by tiež vrtuľníkom bránilo často lietať.

Pišta pripravuje prednášku. Spolu s exponátmi a krošňou na vlastnom chrbte pomáhajú na chvíľu zažiť pocity a svet nosičov. 

Predsa len, cítim isté protirečenie. Hovoril si, že zarábať nosením sa nedá a ty nosíš dodnes. Prečo? Naozaj sú pre nosenie len technické a ekonomické dôvody?
Áno, mám svoje dôvody a tie sa časom menia. Ja hovorím, že keď to robíš dlhšie, tak musíš mať aj iné dôvody a peniaze to určite nie sú, toto sa nedá nikdy zaplatiť (úsmev). Každý má svoj príbeh, ako a prečo začal. Rozhodne sa do TOHO (nosenia) nedá nútiť. A možno v tom je to ČARO – sloboda, len ty a dolina.

To znie zaujímavo, pokračuj…
Na začiatku to bola študentská brigáda a chuť privyrobiť si. K tomu sa ale ihneď pridá, že si na chate, v horách, tam, kde by si bol tak, či tak vo voľnom čase. Môžeš na nej spať, ak más voľný deň, máš to potom na skaly blízko. Si medzi svojimi ľuďmi, kamarátmi, s ktorými si rozumieš. Nemôžem hovoriť za ostatných, ale podobne rozmýšľa asi väčšina nosičov.

Rozprávate sa o tom?
Mám kamarátov policajta a železničiara, napriek tomu, že už majú svoje povolania, stále prídu niečo vyniesť. A určite to nie je tých 70 eur zárobku, aj keď menšou časťou dôvodu to ostáva.

Nechcel som romantizovať, vynášať plné sudy do výšok je určite ťažké, ale tiež som mal na jazyku otázku so slovkom čaro a ty si ma predbehol a to slovíčko sám použil.
Áno, je niečo tohto druhu, už len preto, ako som spomenul, nosenie je činnosť, do ktorej sa nedá prinútiť. Musíš chcieť, musí ťa tam do hôr niečo ťahať navyše. Musí ti to proste celé dávať viac ako brať a vtedy to je ono.

Wermachtka, jeden z najcennejších „kusov“ zbierky vo Švajčiarskom dome.

Vyrastal v Poprade. Jeho mama viedla turistický oddiel, do hôr ho brávala so sebou. Neskôr začal liezť na vyššie a strmšie skaly. K noseniu počas letnej brigády ho naviedol brat.

Vyštudoval Fakultu ekológie a environmentalistiky vo Zvolene. Pôsobí ako dobrovoľný záchranár v Tatranskej horskej službe a takisto ako horský sprievodca UIMLA.

Nedávno vstúpil i do sveta gastronómie. Pri múzeu otvoril Sherpa kaviareň, v ktorej ale ovláda i čapovaciu pivnú páku.

The post „Kto chce, dáme mu krošňu na chrbát“ appeared first on Modrá Lanovka.

Odpovede a záhady odkrýva Pavol Kráľ. Muž, ktorý skúmaniu mysteriózneho plesa zasvätil 20 rokov života.

Štrbské pleso a ryby

Mnohé informácie vyvolávajú dojem, že Štrbské pleso je iné ako ostatné tatranské plesá. Výnimočné a atypické, je s ním spojené množstvo kuriozít. Vnímam to dobre?
Áno, môžeme to tak povedať. Možno je tomu tak aj preto, že v Tatrách je najviac preskúmané. Preto ani u ostatných nemôžeme v budúcnosti vylúčiť nové informácie či prekvapenia (úsmev).

Ktorá jeho výnimočnosť bije do očí najviac?
Je toho viac, azda sa ale oplatí začať jeho vznikom. V Tatrách máme v princípe dva druhy plies – morénové a karové. Štrbské pleso sme dlho zaraďovali k typicky morénovým plesám, až profesor Lukniš v päťdesiatych rokoch minulého storočia spresnil jeho vznik a veci sa zrazu mali inak.

Zvedavosť sa pýta, aké je teda? Aby sme to ale lepšie pochopili, vysvetlime si najskôr, aké je to morénové pleso?
Ako sa v Tatrách zosúvali ľadovce dolinami, prenášali so sebou masy sute, kamenia a piesku. Ľadovec totiž nie je stabilný, on tečie. Ako rieka, len omnoho pomalšie. V nižších polohách sa potom roztápal a všetko to kamenie akoby „vysýpal“ na kopu. Taký proces trvá tisíce rokov. Počas nich sa vytvorili hrádze, takzvané morénové valy, za ktorými často po roztopení ľadovca vznikali jazerá.

Hoci ide o najznámejší a možno až gýčový pohľad na Štrbské pleso, mnohým z nás sa nikdy nezunuje.

Dobre, ak teda nie morenové, čo sme si dlho mysleli, aké je Štrbské pleso?
Lukniš ho nazval výtopiskovým plesom. To znamená, že okrem morénového valu zohralo úlohu pri jeho vzniku aj niečo iné. Okrem ľadovca sa na mieste roztopila takisto 80 metrová kryha „mŕtveho“ ľadu pokrytá morénovým nánosom. Kryha sa počas zaľadnenia zasekla v jazernej panve a ľadovec na ňu sypal ďalšie nánosy. Tým sčasti zmenila tvar tejto panvy a vlastnosti.

Ide teda o tretí a nezvyčajný druh tatranského plesa podľa vzniku?
V podstate áno. Dôležitejšie však je, že toto zistenie nám neskôr pomáhalo vysvetľovať ďalšie anomálie, ktoré sa pri pozorovaniach jazera objavovali.

O aké anomálie a prekvapenia išlo?
V osemdesiatych rokoch robili manželia Rybníčkovci z Brna peľové analýzy dnových usadenín tatranských jazier. V prípade Štrbského plesa zistili, že jazero vo svojej terajšej podobe nie je pozostatkom doby ľadovej, ale uviedli, že ako druhotná vodná nádrž vznikla len pred 150 až 300 rokmi!

Obyčajná prechádzka alebo vážny tréning? Štrbské pleso im dá špeciálnu príchuť.

Vek Štrbského plesa

Oproti ostatným tatranským plesám vyzerá Štrbské potom vskutku ako mláďa. Povedali okrem veku peľové vzorky aj niečo viac?
Manželia zistili, že hladina Štrbského plesa bola pred pár sto rokmi podstatne nižšie ako je dnes a jazero už bolo z veľkej časti zarastené rašelinou. Podobne, ako je tomu asi na desiatke bývalých jazier v okolí Štrbského plesa.

Čo sa teda stalo? Vzhľadom na mladý vek plesa máme o vzniku jazera aj nejaké historické záznamy?
Spred 150 rokov by sa určite nejaké záznamy zachovali, niekto by si to aspoň z ústnych podaní pamätal. S obdobím spred tristo rokov je to už horšie, vtedy k plesu len začínali chodiť prví pastieri a olejkári, či hľadači pokladov. Nijaké záznamy nemáme, čo sa mohlo stať. Len kežmarský kronikár Hain opisuje v auguste roku 1642 veľké zemetrasenie v Tatrách a popri tom píše o vzniku jedného veľkého jazera.

(Hain to samozrejme opisoval jazykom svojej doby, v Snežnom pohorí pukali skaly, zem sa triasla, … poznámka -ky).

Zemetrasenie je teda odpoveď, prečo sa rašelinisko premenilo na krásne Štrbské jazero?
Áno, chytili sme sa tejto informácie a chvíľu sme si to mysleli. Kežmarská kronika nám našepkávala veľmi pravdepodobnú hypotézu, aj keď teraz už vieme, že to bolo celé ešte úplne inak.

Jazero ponúka na seba stovky rôznych pohľadov. Pre vnímavého turistu je každý novým zážitkom. 
Nebojte sa, neodfotili sme ich ale všetky. Prekvapenia na vás čakajú.

Čo zmenilo váš názor?
V severozápadnej zátoke jazera ležia v hĺbke sedem metrov popadané stromy. Vo vrstve, ktorá bola druhotne zaplavená. A práve vzorku týchto kmeňov sme podrobili uhlíkovej analýze, aby určila ich vek. Ukázalo sa, že stromy sú zaplavené už nejakých 500 rokov! Čiže k zaplaveniu muselo dôjsť logicky minimálne o dvesto rokov skôr ako popisuje Kežmarčan Hein.

Teda teóriu o zemetrasení, ním vytvorenej hrádze a náhlom rýchlom zaplavení neškrtáme, len posúvame vznik udalosti o dvesto rokov skôr?
Presne tak. Zemetrasenie alebo nejaký iný tresk je pravdepodobným vysvetlením, pretože druhotné zaplavenie podľa vrstiev rašeliny prebehlo pomerne rýchlo. Hovoríme tu maximálne o desaťročiach.

Skúsime to ešte viac upresniť? Ako zemetrasenie vytvára jazero?
Zemetrasenie je ten najlogickejší dôvod, pri ktorom mohlo dôjsť k rýchlemu upchatiu zaužívaných odtokov alebo zvýšeniu prítoku. Alebo ku kombinácii oboch. Hladina jazera sa tak zdvihla o sedem metrov a opäť nastal rovnovážny stav medzi prítokom a odtokom, ako ho poznáme dnes. Chcem podotknúť, že podzemný prietok vody v Štrbskom plese je pomerne intenzívny.

Ako to myslíte?
Ak si zmeriame spádovú oblasť, je to len šesť hektárov, z ktorých povrchovo priteká voda do plesa. To by nestačilo ani na samotný odpar z jazera. Hladina by rýchlo klesala. Hypotézu o silnom prietoku jazera vyslovil na základe desaťročných pozorovaní ako prvý už hydrológ Pacl v sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia.

Ako na to prišiel?
V roku 1958 bola v Tatrách veľká prietrž a následné záplavy. Hladina jazera vtedy stúpla o rekordný jeden meter, no pozoruhodné je to, že až dva dni neskôr, kedy už nepršalo. Znamená to, že do jazera preniká podzemím voda pravdepodobne z celej Mlynickej doliny.

Augustové čučoriedky majú tiež výhľad na vodnú hladinu.

Aká je po všetkých týchto „vývinových“ udalostiach hĺbka jazera?
Najväčšie jamy majú od 20 po 26 metrov. K tomu treba ešte pridať niekoľko metrov usadenín. Mapy hĺbky jazera sa stále spresňujú. Posledná bola publikovaná napríklad v časopise Tatry 3/2016.

Ak voda z povrchových prítokov plesa je k jeho celkovému objemu zanedbateľná, ako si možno predstaviť získavanie vody do jazera?
Dnové prítoky sú pod vodou a viditeľné. Sú to diery v usadeninách, cez ktoré prúdi voda do jazera. Nemáme ich určite všetky zmapované, dohľadnosť je v plese často veľmi slabá.

Nie je nebezpečné pohybovať sa pri takomto prítoku?
Nie (smiech). Netreba si ich predstavovať ako nejaký gejzír chrliaci stovky litrov za sekundu. Sú to diery s priemerom niekoľko desiatok centimetrov, kde pohyb vody necítiť. Možno ho registrovať len podľa vlajúcich rias na okrajoch výveru. No krátery, ktoré nad vývermi vznikajú, bývajú už značných rozmerov. Môžete ich vidieť vo filmovom dokumente Tajomstvá žulového masívu.

Pre pochopenie rozprávania Paľa Kráľa nie je nevyhnutné hneď sa potápať na dno. Fascinujúci príbeh plesa si s trochou predstavivosti a vnímavosti možno vychutnávať aj zbrehu.

Ako zo Štrbského plesa voda odteká?
Povrchový odtok pleso nemá žiaden. Jeden existoval, je nakreslený na mape z roku 1896 pri terajšom hoteli Solisko, no pravdepodobne fungoval len počas väčších lejakov. Dnes voda odteká len cez dnové presaky. Čo je však veľmi zaujímavé, ak sa už rozprávame o kuriozitách, pod plesom nevyviera žiaden prameň, ktorý by naznačoval silný prietok jazera.

Teda nevieme, kde jeho voda končí?
Doslova. Možno močarisko Hnilé blatá medzi Važcom a Tatranskou Štrbou môže byť jedna stopa. Nedá sa však vylúčiť, že časť vody zo Štrbského plesa smeruje do rieky Poprad. To by znamenalo ďalšiu zaujímavosť, že voda z jazera končí aj v Čiernom, aj v Baltickom mori. Najhoršie je, že ani pri dnešných technických možnostiach nevieme prietok jazera vôbec vypočítať.

Je teoreticky v našich silách aspoň zistiť, kde voda z plesa končí?
Ak by sme veľmi chceli, áno. Napustili by sme do vody kontrastné látky a potom sledovali, kde sa všade objavia. Sme však v národnom parku a nik z nás netúži farbiť vodu farbami (smiech). Ani si nemyslím, že musíme vedieť všetko. Doprajme plesu, aby si zachovalo nejaké to tajomstvo.

Mnohí prídu k plesu s rodinami. Iní preferejú samotu.

Ako laika ma pri počúvaní týchto súvislostí zaujala tá povestná stabilita hladiny jazera. Pred piatimi rokmi ale klesla o meter. Už sme prišli na koreň, prečo?
Bola to kombinácia vplyvov. Začiatok spôsobilo jesenné sucho, ktoré znížilo hladinu zhruba o pol metra oproti normálu, potom sa pripojilo zasnežovanie zjazdoviek. To zobralo svoj povolený podiel a výsledok sme videli v podobe viditeľných kameňov, ktoré sú inak pod vodou. Hovoríte ale dobre, od nuly sa hladina odchyľuje minimálne. Teda od našej neoficiálnej nuly, ktorú sme si pre interné potreby stanovili pred 20 rokmi, keď sa z jazera začala čerpať voda na zasnežovanie.

Tatranské jazero

20 rokov je dlhá doba. Asi ste si tú nulu stanovili celkom presne?
Jej stanovenie malo svoju logiku a siaha mnoho rokov do minulosti. Solisko, bývalý šľachtický letohrádok Klotilda, totiž z plesa vyviedlo rúru, ktorou nahradili prirodzený odtok z jazera v prípade záplav. Zatopilo im totiž párkrát kotolňu. A tak vlastne výškou umelého odtoku určili nulovú hodnotu, ktorú sme len prevzali. Rúrový odtok z plesa istý čas dokonca poháňal i elektrickú turbínu.

V dnešnom kontexte počuť, že Štrbské pleso slúžilo na výrobu elektriky, je až bizarné. To naozaj??
Áno, ale ak pustili vodu do turbíny, len za jednu noc museli stiahnuť z hladiny možno až 15 až 20 centimetrov. A čo potom? Príliš dlhé obdobie. Niekoľko dní museli čakať na novú (úsmev).

To mi znie ako najmenej efektívna vodná elektráreň na svete. Nemali to dobre vyrátané, či?
Vyzerá, že asi nie. Asi im to ani veľmi dlho nefungovalo. Je to však iný príbeh a iné potrubie. Umelý odtok je viditeľný dodnes. Funkčný bol ešte pred pár rokmi, voda ním tiekla do verejnej kanalizácie, dnes je nefunkčný.

Je možné, že hladina Štrbského plesa môže aj významne stúpnuť a bude si hľadať cestu na odtok, prípadne budeme potrebovať túto rúru znova?
Nepredpokladám, ale extrémy v počasí narastajú, možno sa dočkáme. Je to ale jednoduché, bude tiecť najnižším bodom. Teda po ceste okolo hotela Solisko. Tak ako niekedy.

V severozápadnej zátoke našli kľúč k rozlúšteniu záhady vzniku jazera. Pomohla uhlíková analýza.

Hlasný pokrik nedávno naopak spôsobil pokles hladiny Štrbského plesa, vy ste vtedy vyjadrili obavu. Akú?
Vyslovili ju už odborníci predo mnou. Pri prílišnom poklesnutí hladiny plesa v zime sa môže stať, že táto sa už nemusí vrátiť do pôvodnej výšky. Nikdy. Odkrytá zem totiž premŕza a odtokové trhliny sa môžu zväčšiť natoľko, že prítok vody už nebude stačiť. Našťastie sa však tieto obavy nepotvrdili, voda sa v plese behom jari doplnila.

(Možno za tento šťastný koniec vďačíme štruktúre plesa. Vrchný meter nemusí byť taký dôležitý, čo sa týka odtoku. Poznámka -ky)

Koľko kuriozít a odlišností od ostatných tatranských plies máme ešte na zozname?
Máme za sebou úvod o vzniku plesa (smiech), teraz môžeme ísť k súčasnosti, teda k biologickým premenám jazera.

Ktorá sa javí ako najvýraznejšia?
Starnutie a zmena úživnosti jazier je prirodzený proces a postihuje všetky sladkovodné jazerá. V Štrbskom plese sa však v posledných desaťročiach veľmi zrýchlil. Zmeny sa dejú doslova pred našimi očami.

Napríklad?
Očividný príklad za všetky. Ešte v šesťdesiatych rokoch minulého storočia bola voda v plese krištáľovo čistá. Dohľadnosť sa udávala až do deväť metrov. Na mnohých miestach bolo vidieť z člna dno. V posledných rokoch je situácia značne zložitejšia. Hovorí sa tomu eutrofizácia.

Čo spôsobuje túto rýchlosť zmien?
Vplyvy prírodné a tie, ktoré spôsobuje človek. Tým, že sa pleso nachádza v pásme lesa, prísun biologických látok je doň oveľa väčší ako vo vysokohorských jazerách. K tomu treba pripočítať vplyv už eutrofizovaných okolitých rašelinísk, pretože časť vody presakuje do Štrbského plesa práve z nich. Do tretice je tu vplyv rašelinovej vrstvy, ktorá sa už pod hladinou jazera nachádza. Miestami môže dosahovať hrúbky i desať metrov. A samozrejme tá sa naďalej postupne rozkladá.

Stopy rašelinovej minulosti a budúcnosti jazera sú videteľné aj z brehu.

Čím zrýchľuje vývin jazera človek?
Prvým väčším zásahom bolo, okrem pasenia dobytka v jeho tesnej blízkosti, vysadenie pstruhov v polovici 19 storočia. Dovtedy bolo jazero nezarybnené. Potom k tomu pribudli ďalšie druhy rýb, nastala masívna výstavba, turistický ruch, odpady a masívne kŕmenie rýb a kačíc pečivom. Stovky kilogramov pečiva za rok do neprietočného jazera! Navyše predkvaseného tráviacim procesom! Doslova ako prihnojovanie vody jazera.

Pleso a ryby

Ako sa v jazere rybám darilo?
O rybách by sa toho dalo nahovoriť! Pstruhy potočné to mali ťažké. Nedokázali sa s veľkou pravdepodobnosťou v jazere neresiť. Museli ich teda pravidelne vysádzať. Podobne na tom bol pstruh dúhový a sivoň americký. Ako prví sa tu ale začali prirodzene rozmnožovať jalec tmavý a síh maréna. Práve jalec naštartoval prikrmovanie. Bol veľmi viditeľný a vďačne sa vrhal na ponúknuté dobroty.

A síh?
O síhovi sa toho dlho nič nevedelo. Od roku 1929, kedy obidva tieto druhy do jazera vysadili, ho znovuobjavili až v roku 1986. Bol vtedy dokonca označený ako druhá najpočetnejšia ryba jazera.

Pýtam sa zámerne, lebo práve síh maréna zo Štrbského plesa vzbudil pred niekoľkými rokmi veľkú pozornosť až senzáciu. O čo išlo?
Na základe pokračujúcich zmien vo výskyte druhov rýb, najmä objavenia ostrieža, sme oprášili pesimistické predpovede odborníkov Holčíka a Nagya a zintenzívnili snahy o záchranu síha marény. Tí totiž v roku 1986 napísali, že síh maréna sa vo svojej čistej, nekríženej forme, okrem Štrbského plesa, s veľkou pravdepodobnosťou už nikde inde na svete nenachádza. Ak rozprávame o kuriozitách, tak táto je určite jednou z najväčších. Na vysvetlenie ale potrebujem viac slov.

Samozrejme, sme zvedaví!
Síh maréna mal svoj pôvodný domov v jazerách Poľska, Nemecka, Pobaltia a Škandinávie. Dorastal do dĺžky jeden meter. Bol vzácnou a drahou lahôdkou i na cisárskych stoloch. Ale zároveň veľmi chúlostivou a neprispôsobivou na sťahovanie, či chov. Aj najmenší stres, či zmena životných podmienok jej spôsoboval úhyn. Tak sa ju rybári rozhodli skrížiť s inými druhmi síhov. Chovatelia tak získali rovnako kvalitné mäso, ale v odolnejšej rybe.

Až?
Až sa zistilo, že všetky marény, vrátane tých v jeho pôvodnej domovine, sú už krížence. To napísali odborníci už v roku 1986! A tu ajhľa, predstavme si to prekvapenie v Štrbskom plese. Síh maréna v čistej pôvodnej forme! Prežil utajene 57 rokov! Nik ho nepozoroval, ani neulovil! Nemohol sa krížiť, pretože žiaden iný síh do jazera od roku 1929 nepribudol!

Počas sto rokov sa v jazere striedali rôzne druhy rýb. V posledných rokoch sa ale tento proces neuverietľne zrýchlil.

Tak to je extrémne zaujímavé. Hovoríte o síhovi maréne ale v minulom čase. V jazere už nie je?
Dnes je všetko inak. Eurofizácia pokročila natoľko, že sme sa už so síhom rozlúčili. Pri súčasnom zložení rýb (plotica, ostriež, šťuka) a zmene úživnosti vody už nemá šancu sa samovoľne rozmnožovať. Má príliš veľa prekážok. Dožíva veku asi 10- 15 rokov, posledné jedince mala možno na svedomí šťuka. Tá túto lahôdku tiež vyhľadáva.

Čo sa stalo? Naozaj už nie je žiadna šanca na jeho záchranu?
Bolo nám jasné, že to raz príde, hoci síh žil v jazere celých 90 rokov. Jednoznačne jeho vymiznutie už predpovedali Holčík s Nagyom. Zistili, že zmeny životných podmienok v jazere sa veľmi zrýchlili. A to následne mení druhové zloženie rýb. Napríklad, ak jazero spočiatku prijalo pstruhy, milujúce priezračnú vodu, v zakalenejšej sa už lepšie cítil jalec a síh a teraz sa darí šťuke, plotici a ostriežovi.

Tento proces zmien bude pokračovať?
Áno, je to príroda, jazerá sa menia neustále. Holčík s Nagyom len pripomenuli, že v Štrbskom plese je proces prirýchly. Aj vďaka človeku. A skončí úhynom všetkých rýb.

Kedy sa tak stane?
To si nik netrúfne odhadnúť, príroda je nevyspytateľná. Záleží, čím nás ešte jazero prekvapí a čo k tomu pridá človek navyše.

Čo tak veľmi zrýchlilo zmeny?
Už som spomínal, je to kombinácia ľudských a prírodných vplyvov. Vieme ich zhruba vymenovať. Nevieme len, akým percentuálnym podielom na zmeny prispieva človek a akým príroda.

Legenda síh maréna

Jedinečný síh maréna sa teda nedal zachrániť?
Desať rokov sme sa snažili a viedli projekt na jeho záchranu. Pomáhali nám odborníci zo Slovenskej agentúry životného prostredia a Štátnej ochrany prírody. Vediac, že ide o posledný čistý zachovalý druh na svete, no vediac aj to, že v Štrbskom plese proces jeho zániku len pribrzďujeme a nevieme ho zastaviť. Dvakrát sme sa pokúsili o metodicky rôzne založenia umelého chovu. Tretí pokus sme už nevykonali. Z viacerých dôvodov, aj finančných.

Cieľom záchrany nebolo umiestniť čistú podobu síha marény do jeho pôvodnej domoviny?
Nie. Z dôvodov, ktoré som popísal.

Aké ryby ho asi vystriedajú?
Nevystriedajú. Síh zaniká a v jazere ostane plotica, šťuka a ostriež. A jeden zubáč, ktorého sme tam nedávno objavili. Pripomínam, žiadnu rybu z týchto druhov nik oficiálne do jazera nevysadil. Bol to buď nejaký záškodník, ktorý ich priniesol, alebo teoreticky sa tu mohli dostať aj prirodzene s vodným vtáctvom.

Nie je vylúčené, že nejaké jedince síha marény ešte v plese plávajú, avšak už nezaložia potomstvo. Táto vypchávka Paľa Kráľa tak pre budúce generácie ostane jednou z posledných stôp po slávnej a jedinečnej rybe.

Na čo, po týchto vedeckých dobrodružstvách, v jazere upriamujete pozornosť teraz?
Je toho viac, čo je potrebné ešte preskúmať, no dnes predovšetkým sledujem, čo sa deje.

Ako sa stane, že niekto zasvätí 20 rokov skúmaniu a pozorovaniu jedného jazera, aby sme my vedeli o ňom viac a viac?
Súvisí to s potápaním, keď ma kamaráti vtiahli do klubu Vodnár. Začali sme čistiť tatranské jazerá a pomáhať odborníkom pri získavaní vzoriek z jazier. Možnosť vidieť jazero pod hladinou je pri skúmaní neoceniteľná. No a Štrbské pleso mám od bydliska najbližšie.

Takto sa potápajú mnohí, ale asi nie až s tak širokými cieľmi zistiť okolnosti vzniku jazera a života v ňom. Asi nešlo len o potápanie?
Problematika sčasti súvisí aj s mojím povolaním, pretože pracujem v Štátnych lesoch TANAPu, ktoré majú prírodu národného parku vrátane jazera na starosti. Skutočný medzník sa udial v roku 1994. Pri jednom prieskume sme uvideli v Štrbskom plese ostrieže, ktorých prítomnosť ale zborníky neuvádzali. Bolo mi jasné, že máme v plese doteraz nezistený živočíšny druh. K tomu sa pridal svetový unikát síh a Holčíkova prognóza rýchlych zmien a bol som v tom až po uši (smiech).

Na brehu jazera žila istá čas aj poetka Maša Haľamová. Ktovie do akej hĺbky ovplyvnilo jej tvorbu?

Ak zmeny v Štrbskom plese na jednej strane poháňa príroda, na druhej ich zrýchľuje človek, máme ich prijať a vnímať prirodzene, alebo byť z nich smutní?
Mnohí asi smutní budú, lebo v Tatrách chcú vidieť krištáľovo čistú vodu a nie dolniacky rybník, vydávajúci rybacie vône. Je to prirodzené. Človek by si mal uvedomiť, čo spôsobí už predtým, ako sa rozhodne územie atakovať. Potom by nebol smutný z následkov. Na prípade Štrbského plesa sa tak možno najmä poučiť. Je to doslova výskumná plocha zmien. Zložitých a často málo predvídateľných. Reakcií, aké dokáže vymyslieť len príroda.

Zhováral sa Tomáš Tišťan

Tip autora:
Rozprávanie Paľa Kráľa odporúčam prečítať si pred návštevou Štrbského plesa, alebo si pri nej na neho spomenúť. Zážitok sa potom môže prehĺbiť.

The post „Zo Štrbského plesa o nejaký čas zmiznú všetky ryby.“ appeared first on Modrá Lanovka.

Ak sa ponoríte do Andreiných postrehov a zážitkov, znova začnete hory vnímať trocha širšie.

Pôvodná myšlienka bola porozprávať sa o kurzoch horských sprievodcov, ktoré teraz Andrea absolvuje. Ako to však pri zaujímavých témach býva, debata sa rozvinula do mnohých ďalších smerov.

Andrea Saloňová: Návrat

Na Slovensku začali pôsobiť horskí sprievodcovia UIMLA. Ty si sa po rokoch vrátila z cudziny, aby si absolvovala ich 2-ročný kurz. Prečo si „sa dala“ na to?
Mňa veľmi láka sprevádzať turistov v zime na lyžiach na skialpových túrach. To je moje, tam sa cítim ako ryba vo vode. Keď sa v nich objavil skialpinizmus, už som neváhala.

To o tebe vedia dokonca aj tí, čo ťa nepoznajú. Minule môj bratranec pozrel na fotky na facebooku a povedal, že podľa skialpových trás si o tri levely vyššie. Asi teda pravdy na tom niečo bude …
Nepozerám sa na to cez nejaké levely, skôr že je to pre mňa prirodzené. Ak si obujem lyžiarky, jednoducho cítim, že zima je moje obdobie. A potom, ako človek dozrieva a po rokoch rôznych sezónnych prác prišiel aj na mňa ten pocit usadiť sa. Do tretice, dostávala som ponuky sprevádzať ľudí na skialpových túrach, tak som sa vrátila do Tatier aj kvôli kurzu.

Ponuky prichádzali z Nórska?
Áno. Videli, ako tam intenzívne na lyžiach prečesávam okolie, tak ma oslovili napríklad aj v známej skialpovej lokalite pri Romsdal.

A teda potrebovala si nejaký certifikát sprievodcu?
V Nórsku je to s papiermi trocha inak, nemajú to až tak ujednotené. Niekde ti ponúknu prácu sprievodcu a akceptujú ťa aj bez preukazu nejakej konkrétnej organizácie. Avšak sama som cítila, že bez kurzu by som si len tak netrúfala a potrebujem ho. O to viac, že oblasť, v ktorej som pracovala, je v podstate „skialpovo“ dosť neprebádaná. Neexistujú skialpinistické mapy, alebo značky a to viac nároky na sprievodcu stúpajú.

Andrea Saloňová po rokoch naspäť doma v Tatrách.

30-ka v tieni nie je Adina najobľúbenejšia teplota. Jej Tatranská Lomnica ale pre takéto dni ponúka jedno svieže riešenie.

Práca a skialp v Nórsku

Kde si pracovala a čo si robila?
V horskej usadlosti Myrdal. Leží 800 metrov nad morom, je niekde v strede na železnici medzi Oslom a Bergenom a ľudia ju začínajú mať čoraz viac v obľube. Robila som v horskom hoteli Vatnahalsen a poviem, že všetko, čo sa v takom hoteli dá a treba robiť (smiech).

Sú v Myrdale skialpové túry náročnejšie ako v Tatrách?
Iné, sú dosť iné. Majú také fjordové hory. V Tatrách máš štíty, ktoré ti ukazujú jasný smer, tamojšie kopce sú ale menšie a klamlivé. V tom zmysle, že na jeden vylezieš a potom vidíš nové a nové a si ako keby znova stratený. Na orientáciu teda určite o dosť ťažšie.

V Myrdale chýbajú skialpinistické mapy a štíty, ktoré by ukazovali jasný smer. Andrea Saloňová sa pri skialpovej túre cíti ako bádateľ.

A bádať a objavovať na fjordovom snehu stojí zato.

Nórske trasy   

V čom sa ešte tamojšie zjazdy líšia? Hrozia tam lavíny?
Napríklad sneh, aj vplyvom mora je úplným prašanom. A lavíny áno, niekedy sa uvoľnia. Sú ďalším dôvodom, prečo ak niekto príde skialpovať zvonka, potrebuje niekoho, kto to tam pozná.

Cítila si sa pri týchto túrach na lyžiach ako nejaká bádateľka?
Chodila som po trasách, kde skoro vôbec nik nechodil a o ktorých mi nik nevedel nič povedať a tak som ich, ako hovoríš objavovala sama.

S nevýhodami, ktoré to môže mať, sa to ale človeku môže aj celkom páčiť. Je tak?
Samozrejme, klasika, hlboký prašan pomedzi brezy zaujme každého. Čo sa mi ale extrémne páčilo, boli možnosti lyžovať už v novembri na úplne prvom snehu, ktorý napadol. Terén je tam pokrytý machmi a čučoriedkovými kríkmi a preto môžeš s lyžami vyraziť hneď. Vôbec som tak nenarazila na žiadny kameň a o nič sa neoškrela.

Andreu Saloňovú na nórskych kopcoch nadchla možnosť „skialpovať“ už na prvom snehu v novembri.

Vymenúvajúc toľko rozdielov, bolo by pre tvojich nórskych kamarátov zaujímavé prísť na skialpy do Tatier?
Jednoznačne, práve kvôli tým rozdielom. V Tatrách chceme ísť viac do kopcov a potom zlyžovať úzke extrémne sute. Čím technicky náročnejšie, tým máme z toho väčší pôžitok. Tam ich pri skialpe naopak lákajú široké kopce, plné snehu a freeride zábava. Keď ma tam videli nastúpiť na túru s mačkami a čakanom, začali točiť hlavami, že čo to preboha chcem.

Zažila si teda mnoho nového?
Aj naučila. Základná rada, ktorú si pamätám pre 50 stupňový svah s poldruha metra čerstvým snehom znie, rýchlo choď do bokov, lebo sneh začne rýchlo padať (smiech). Celkovo, to, skadiaľ pochádzaš, ti dosť vtlačí tvoje chute aj pri takej veci ako je lyžovanie v divej prírode.

Život na Islande

Ako to myslíš?
Keď som s kamarátmi išla na prvé skialpové túry na Islande, neustále som hľadala úzke strmé kuloáre. A všetci na mňa pozerali, načo a prečo? Ich lákajú široké telemarky a jednoducho vtedy som si uvedomila, ako výrazne ťa ovplyvní miesto, kde si sa narodil a vyrástol. V Tatrách sme jednoducho takí (smiech).

Island si s lyžovaním mnohí ľudia naozaj hneď nespoja. Ako sa lyžuje tam?
Áno, lyžuje sa aj tam a znova je to iné. Fúka tam stále vietor, preto aj sneh je dosť vyfúkaný, čo ti znova pripraví dosť iné podmienky a zážitok.

Áno, lyžuje sa aj na Islande.

S výhľadmi ako nikde inde.

Ako sa stať horským sprievodcom?

Vráťme sa ku kurzu. Tvoja motivácia preň je nám už jasná. Napĺňa zatiaľ tvoje očakávania?
Áno, doteraz som vedela byť na túre zodpovedná sama za seba a za kamarátov, ktorých som zobrala. Čo ale s klientom, ktorý má cukrovku, a k niečomu príde? V týchto veciach získavam vedomosti, zručnosti a istotu.

Prekvapilo ma, že trvá až dva roky. Je nevyhnutný až takýto dlhý čas?
Kurz je rozdelený do 11 blokov, tematicky odlišných. Napríklad začali sme s blokom prvej pomoci, s tým, že kvôli jej dôležitosti nám ju na ostatných budú stále pripomínať. Nič nie je náhodné, vyzerá, že všetko má svoju logiku.

Čo nasledovalo ďalej?
Druhý blok sa venoval navigácii a orientácii. A tu to prišlo. Kým sme si skúšali veci v teréne, prekvapili nás nečakanou záchrannou akciou, kde bolo treba podať prvú pomoc. Tak, ako sa tieto udalosti nečakane objavia v reálnom živote.

Komenský by mal asi z prístupu inštruktorov Tomaškovičovej partie radosť. Vyzerá, že sa na kurze nenudíte?
To veru nie, takto zážitkovo si osvojíš zručnosti lepšie a azda aj rýchlejšie. Stále sa niečomu priučím, čo využijem aj v súkromnom živote. Napríklad teraz sa teším na lanové techniky.

„Pokecali“ sme o technickej stránke kurzu, prvá pomoc a bezpečnosť. Potom je tu tá druhá strana, pripraviť klientom zážitok, aby na túru dlho nezabudli, spôsob, ako s nimi komunikovať. Tu máš nejakú víziu a vlastnú filozofiu?
Asi aj v tomto ma ovplyvnil môj päťročný život na Islande a potom inde v Škandinávii. Tamojší sprievodcovia nerozprávali v kuse a dali nám vždy čas, aby sme mohli „prežiť“ prírodu. A hoci si zachovali svoju autoritu, vôbec to nerobili za cenu, že ja teraz tu musím byť nejaký mačo, stredobodom pozornosti, čo všetko vie a dokáže. Sprievodcov a turistov dali do celkom rovnocennej polohy a priznám, toto ma zaujalo.

Tatranský druh to má v krvi. Vyhľadáva úzke strminy a extrémne zjazdy. Rád sa pohybuje s čakanom.

Chuť na náročné zjazdy Andrea Saloňová navyše zdelila od otca Vasila, ktorý ju v jedenástich mesiacoch obul do lyží v obývačke.

Skialpinistické plány

Po kurze sa vraciaš späť do Nórska?
Pravdupovediac, rozhodujem sa dosť emocionálne a vôbec nie na dlho dopredu. Netuším, aj keď stále ma volajú. Teraz ešte neviem, či viem tak dlho žiť v cudzine.

Akú vidíš perspektívu sprevádzať skialpové túry v Tatrách?
Zažívame skialpinistický boom a ľudia zo zahraničia sa pýtajú. V Rakúsku ma napríklad prekvapilo, akí aktívni sú na lyžiach dôchodcovia napriek svojmu veku. A ak taký človek príde do Tatier, ktoré vôbec nepozná, ale chce ich spoznať, je logické, že potrebuje sprievodcu. Jeho úloha je aj často v posunutí hraníc toho, či onoho človeka.

V akom zmysle?
Minule mi kamarát vravel, že tam a tam by sa sám nevybral, neodvážil by sa. A spolu sme tam potom zažili peknú túru.

Do akých hôr ťa láka ešte ísť?
Čierna Hora má krásne národné parky, kde sa lyžuje. Korzika to isté, kde môžeš prísť rovno k moru. Rumunsko a Gruzínsko sú ďalšie moje sny, kam chcem ísť.

Kde sa dá v lete lyžovať a nie je to Nový Zéland? Na ľadovci v Alpách.

Skialpinizmus v Tatrách

Tvoj otec Vasil je známy extrémny lyžiar a má za sebou aj jeden prvozjazd z Huncovského štítu. Pomohol ti nejako k tvojím vášňam?
Dal mi lyže na nohy, keď som mala 11 mesiacov a ja som si pritom rozbila hlavu (smiech). Lomnické sedlo som vďaka nemu zlyžovala, keď som mala tri roky. Veľmi ma ovplyvnili aj moji dvaja susedia v našom baraku v Troch Duboch Robo Blaško a Peter Džugan, keď sme spolu vyrážali, kde sa len dalo.

Hory potom ovplyvnili aj ďalší tvoj život? Myslím na prácu, miesta, kde si žila?
Boli hlavným kritériom rozhodovania. Zlom som zažila počas letnej brigády na Aljaške. Videla som tam tú divočinu bez ľudí a polárnu žiaru, ktoré som z Tatier nepoznala a vtedy som si povedala, na takomto podobnom mieste chcem žiť. Z Európy potom padla voľba na severské krajiny, kde už zhodou náhod som zakotvila na Islande.

K zlomovým životným rozhodnutiam Andrei pomohla aljašská divočina.

Na Ajlaške stretla aj veľkého medveďa a pravých amerických „west coast“ hipíkov.

Island je medzi Slovákmi extrémne populárny, keď tam ale žiješ päť rokov, asi ho spoznáš lepšie?
Pri tejto krajine to platí stonásobne. Islanďania sú oproti nám pri nadväzovaní spoločenských vzťahov plachejší. Tie je tam podľa mňa dokonca možné nadviazať iba zotrvačnosťou. Áno, päť rokov mi v tomto pomohlo.

Čo sa ti najviac vrylo do pamäte?
Veľa vecí, ale pri ich ekonomickej kríze spred rokov som si všimla, že sa vôbec neľutujú. Sú v tomto smere veľmi silní. A potom ma veľmi zaujal ich školský systém.

Islanďania a hudba

V čom?
Nedávajú dôraz len na memorovanie a fakty, ale dôležitá je pre nich vyváženosť človeka. Niečo ako grécka kalokagatia, avšak i smerom k umeniu a estetickému vnímaniu. A pritom, čo sa mi páčilo azda najviac, bez ohľadu na to, či máš na nejaké umenie talent alebo nie. Napríklad aj keď neoplývaš takmer ani štipkou hudobného sluchu, naučíš sa hrať na nejaký hudobný nástroj.

Teda to vysvetľuje, prečo 300 tisícový národ má desať známych kapiel vo svetových rádiách a my ani jednu?
Umelec tam môže byť každý a ľudia ho rešpektujú. Hierarchia nie je taká prísna. Mala som kamaráta, ktorý pracoval ako smetiar a zároveň vystavoval svoje obrazy vo Švédsku. Niekto možno povie, že hodnotiť národy takto paušálne nie je dobrý nápad, ja si ale myslím, že aj ako spoločenstvá sa navzájom v mnohom odlišujeme. Napríklad, keď som sa rozhodla ísť do Nórska, všetci Islanďania mi hovorili, že Nóri sú nudní, nech si to rozmyslím.

Mali pravdu?
Už na Islande, kde žijú a pôsobia mnohí Nóri a Švédi, som badala veľké rozdiely.

Kde je zima, sneh a ľad, sa Andrea Saloňová cíti ako ryba vo vode. 

Andrein vzťah k Islandu vyjadruje aj počet fotiek. Zo sopečného ostrova ich -ke zo svojich zahraničných ciest poslala najviac. 

Divočina, v divočine.

Termálny kúpeľ a naparovanie je na Islande široko dostupné. Andrea tento poklad hojne využívala.

Akej práci si sa na Islande venovala?
Chcela som si vyvetrať hlavu, a aj preto som robila poštárku.

Na bicykli, autom, či pešo?
Pešo, pešo, v tom spočívala podstata (smiech).

Zažila si aj typické poštárske príhody? Uhryzol ťa nejaký pes?
Dvakrát takmer, naháňali ma. Keď robíš poštára dlho na tom istom mieste, dosť ľudí spoznáš. A raz, bolo mi súdené objaviť človeka, ktorý zomrel doma a nemal blízkych, ktorí by to dali vedieť úradom.

Ako ryba vo vode.

Andrea Saloňová o mužoch

Spomenula si tu raz slovo mačo. Myslíš, že s tým máme v Tatrách problém? S nejakým horským machizmom? Teda, že hory, tí šikovní a zdatní na nich, to sú muži?
Necítim sa byť feministkou, ani si nemyslím, že som nejaký precitlivelý človek, ale stáva sa mi to sústavne. Keď sa vyberiem niekedy sama na skialpovú túru a stretnem mužov, hneď sa ma pýtajú, ako to, že si sama? Kam ideš, nebojíš sa, máš rozum? No a keď takto na túre náhle „dostaneš krik“, tak sa ti zážitok z nej môže trocha aj pokaziť.

Že by to bolo aj tvojím pobytom na severe, že túto mužskú nadradenosť vnímaš citlivejšie?
Vôbec netreba ísť do Škandinávie, už len tu kúsok hore v poľských Tatrách, ak tam vidia na svahu dve skialpinistky, nik to tam nerieši. Horskému sprevádzaniu sa venuje veľa žien a všetci to vnímajú úplne normálne. Mám kamaráta v poľskej horskej službe, s ktorým vedieme dlhé debaty o horách. Aj z jeho myšlienok je jasné, že už Poliaci vidia veci inak a my máme v tejto oblasti nejaké resty.

Možno i vďaka tvojím upozorneniam, hádam sa niektorí naši kamaráti nad tým zamyslia. Čo myslíš?
Uvidíme, hádam (smiech).

SÚVISIACE ČLÁNKY:
V čom nám pomôže horský sprievodca?

The post Andrea Saloňová: Tatranec i na ostrove hľadá úzke strmé kuloáre appeared first on Modrá Lanovka.