Andrea Saloňová. Lyže jej otec dal na nohy v jedenástich mesiacoch a v troch rokoch zlyžovala zjazdovku z Lomnického sedla.
Ak sa ponoríte do Andreiných postrehov a zážitkov, znova začnete hory vnímať trocha širšie.
Pôvodná myšlienka bola porozprávať sa o kurzoch horských sprievodcov, ktoré teraz Andrea absolvuje. Ako to však pri zaujímavých témach býva, debata sa rozvinula do mnohých ďalších smerov.
Andrea Saloňová: Návrat
Na Slovensku začali pôsobiť horskí sprievodcovia UIMLA. Ty si sa po rokoch vrátila z cudziny, aby si absolvovala ich 2-ročný kurz. Prečo si „sa dala“ na to?
Mňa veľmi láka sprevádzať turistov v zime na lyžiach na skialpových túrach. To je moje, tam sa cítim ako ryba vo vode. Keď sa v nich objavil skialpinizmus, už som neváhala.
To o tebe vedia dokonca aj tí, čo ťa nepoznajú. Minule môj bratranec pozrel na fotky na facebooku a povedal, že podľa skialpových trás si o tri levely vyššie. Asi teda pravdy na tom niečo bude …
Nepozerám sa na to cez nejaké levely, skôr že je to pre mňa prirodzené. Ak si obujem lyžiarky, jednoducho cítim, že zima je moje obdobie. A potom, ako človek dozrieva a po rokoch rôznych sezónnych prác prišiel aj na mňa ten pocit usadiť sa. Do tretice, dostávala som ponuky sprevádzať ľudí na skialpových túrach, tak som sa vrátila do Tatier aj kvôli kurzu.
Ponuky prichádzali z Nórska?
Áno. Videli, ako tam intenzívne na lyžiach prečesávam okolie, tak ma oslovili napríklad aj v známej skialpovej lokalite pri Romsdal.
A teda potrebovala si nejaký certifikát sprievodcu?
V Nórsku je to s papiermi trocha inak, nemajú to až tak ujednotené. Niekde ti ponúknu prácu sprievodcu a akceptujú ťa aj bez preukazu nejakej konkrétnej organizácie. Avšak sama som cítila, že bez kurzu by som si len tak netrúfala a potrebujem ho. O to viac, že oblasť, v ktorej som pracovala, je v podstate „skialpovo“ dosť neprebádaná. Neexistujú skialpinistické mapy, alebo značky a to viac nároky na sprievodcu stúpajú.
Andrea Saloňová po rokoch naspäť doma v Tatrách.
30-ka v tieni nie je Adina najobľúbenejšia teplota. Jej Tatranská Lomnica ale pre takéto dni ponúka jedno svieže riešenie.
Práca a skialp v Nórsku
Kde si pracovala a čo si robila?
V horskej usadlosti Myrdal. Leží 800 metrov nad morom, je niekde v strede na železnici medzi Oslom a Bergenom a ľudia ju začínajú mať čoraz viac v obľube. Robila som v horskom hoteli Vatnahalsen a poviem, že všetko, čo sa v takom hoteli dá a treba robiť (smiech).
Sú v Myrdale skialpové túry náročnejšie ako v Tatrách?
Iné, sú dosť iné. Majú také fjordové hory. V Tatrách máš štíty, ktoré ti ukazujú jasný smer, tamojšie kopce sú ale menšie a klamlivé. V tom zmysle, že na jeden vylezieš a potom vidíš nové a nové a si ako keby znova stratený. Na orientáciu teda určite o dosť ťažšie.
V Myrdale chýbajú skialpinistické mapy a štíty, ktoré by ukazovali jasný smer. Andrea Saloňová sa pri skialpovej túre cíti ako bádateľ.
A bádať a objavovať na fjordovom snehu stojí zato.
Nórske trasy
V čom sa ešte tamojšie zjazdy líšia? Hrozia tam lavíny?
Napríklad sneh, aj vplyvom mora je úplným prašanom. A lavíny áno, niekedy sa uvoľnia. Sú ďalším dôvodom, prečo ak niekto príde skialpovať zvonka, potrebuje niekoho, kto to tam pozná.
Cítila si sa pri týchto túrach na lyžiach ako nejaká bádateľka?
Chodila som po trasách, kde skoro vôbec nik nechodil a o ktorých mi nik nevedel nič povedať a tak som ich, ako hovoríš objavovala sama.
S nevýhodami, ktoré to môže mať, sa to ale človeku môže aj celkom páčiť. Je tak?
Samozrejme, klasika, hlboký prašan pomedzi brezy zaujme každého. Čo sa mi ale extrémne páčilo, boli možnosti lyžovať už v novembri na úplne prvom snehu, ktorý napadol. Terén je tam pokrytý machmi a čučoriedkovými kríkmi a preto môžeš s lyžami vyraziť hneď. Vôbec som tak nenarazila na žiadny kameň a o nič sa neoškrela.
Andreu Saloňovú na nórskych kopcoch nadchla možnosť „skialpovať“ už na prvom snehu v novembri.
Vymenúvajúc toľko rozdielov, bolo by pre tvojich nórskych kamarátov zaujímavé prísť na skialpy do Tatier?
Jednoznačne, práve kvôli tým rozdielom. V Tatrách chceme ísť viac do kopcov a potom zlyžovať úzke extrémne sute. Čím technicky náročnejšie, tým máme z toho väčší pôžitok. Tam ich pri skialpe naopak lákajú široké kopce, plné snehu a freeride zábava. Keď ma tam videli nastúpiť na túru s mačkami a čakanom, začali točiť hlavami, že čo to preboha chcem.
Zažila si teda mnoho nového?
Aj naučila. Základná rada, ktorú si pamätám pre 50 stupňový svah s poldruha metra čerstvým snehom znie, rýchlo choď do bokov, lebo sneh začne rýchlo padať (smiech). Celkovo, to, skadiaľ pochádzaš, ti dosť vtlačí tvoje chute aj pri takej veci ako je lyžovanie v divej prírode.
Život na Islande
Ako to myslíš?
Keď som s kamarátmi išla na prvé skialpové túry na Islande, neustále som hľadala úzke strmé kuloáre. A všetci na mňa pozerali, načo a prečo? Ich lákajú široké telemarky a jednoducho vtedy som si uvedomila, ako výrazne ťa ovplyvní miesto, kde si sa narodil a vyrástol. V Tatrách sme jednoducho takí (smiech).
Island si s lyžovaním mnohí ľudia naozaj hneď nespoja. Ako sa lyžuje tam?
Áno, lyžuje sa aj tam a znova je to iné. Fúka tam stále vietor, preto aj sneh je dosť vyfúkaný, čo ti znova pripraví dosť iné podmienky a zážitok.
Áno, lyžuje sa aj na Islande.
S výhľadmi ako nikde inde.
Ako sa stať horským sprievodcom?
Vráťme sa ku kurzu. Tvoja motivácia preň je nám už jasná. Napĺňa zatiaľ tvoje očakávania?
Áno, doteraz som vedela byť na túre zodpovedná sama za seba a za kamarátov, ktorých som zobrala. Čo ale s klientom, ktorý má cukrovku, a k niečomu príde? V týchto veciach získavam vedomosti, zručnosti a istotu.
Prekvapilo ma, že trvá až dva roky. Je nevyhnutný až takýto dlhý čas?
Kurz je rozdelený do 11 blokov, tematicky odlišných. Napríklad začali sme s blokom prvej pomoci, s tým, že kvôli jej dôležitosti nám ju na ostatných budú stále pripomínať. Nič nie je náhodné, vyzerá, že všetko má svoju logiku.
Čo nasledovalo ďalej?
Druhý blok sa venoval navigácii a orientácii. A tu to prišlo. Kým sme si skúšali veci v teréne, prekvapili nás nečakanou záchrannou akciou, kde bolo treba podať prvú pomoc. Tak, ako sa tieto udalosti nečakane objavia v reálnom živote.
Komenský by mal asi z prístupu inštruktorov Tomaškovičovej partie radosť. Vyzerá, že sa na kurze nenudíte?
To veru nie, takto zážitkovo si osvojíš zručnosti lepšie a azda aj rýchlejšie. Stále sa niečomu priučím, čo využijem aj v súkromnom živote. Napríklad teraz sa teším na lanové techniky.
„Pokecali“ sme o technickej stránke kurzu, prvá pomoc a bezpečnosť. Potom je tu tá druhá strana, pripraviť klientom zážitok, aby na túru dlho nezabudli, spôsob, ako s nimi komunikovať. Tu máš nejakú víziu a vlastnú filozofiu?
Asi aj v tomto ma ovplyvnil môj päťročný život na Islande a potom inde v Škandinávii. Tamojší sprievodcovia nerozprávali v kuse a dali nám vždy čas, aby sme mohli „prežiť“ prírodu. A hoci si zachovali svoju autoritu, vôbec to nerobili za cenu, že ja teraz tu musím byť nejaký mačo, stredobodom pozornosti, čo všetko vie a dokáže. Sprievodcov a turistov dali do celkom rovnocennej polohy a priznám, toto ma zaujalo.
Tatranský druh to má v krvi. Vyhľadáva úzke strminy a extrémne zjazdy. Rád sa pohybuje s čakanom.
Chuť na náročné zjazdy Andrea Saloňová navyše zdelila od otca Vasila, ktorý ju v jedenástich mesiacoch obul do lyží v obývačke. 
Skialpinistické plány
Po kurze sa vraciaš späť do Nórska?
Pravdupovediac, rozhodujem sa dosť emocionálne a vôbec nie na dlho dopredu. Netuším, aj keď stále ma volajú. Teraz ešte neviem, či viem tak dlho žiť v cudzine.
Akú vidíš perspektívu sprevádzať skialpové túry v Tatrách?
Zažívame skialpinistický boom a ľudia zo zahraničia sa pýtajú. V Rakúsku ma napríklad prekvapilo, akí aktívni sú na lyžiach dôchodcovia napriek svojmu veku. A ak taký človek príde do Tatier, ktoré vôbec nepozná, ale chce ich spoznať, je logické, že potrebuje sprievodcu. Jeho úloha je aj často v posunutí hraníc toho, či onoho človeka.
V akom zmysle?
Minule mi kamarát vravel, že tam a tam by sa sám nevybral, neodvážil by sa. A spolu sme tam potom zažili peknú túru.
Do akých hôr ťa láka ešte ísť?
Čierna Hora má krásne národné parky, kde sa lyžuje. Korzika to isté, kde môžeš prísť rovno k moru. Rumunsko a Gruzínsko sú ďalšie moje sny, kam chcem ísť.
Kde sa dá v lete lyžovať a nie je to Nový Zéland? Na ľadovci v Alpách.
Skialpinizmus v Tatrách
Tvoj otec Vasil je známy extrémny lyžiar a má za sebou aj jeden prvozjazd z Huncovského štítu. Pomohol ti nejako k tvojím vášňam?
Dal mi lyže na nohy, keď som mala 11 mesiacov a ja som si pritom rozbila hlavu (smiech). Lomnické sedlo som vďaka nemu zlyžovala, keď som mala tri roky. Veľmi ma ovplyvnili aj moji dvaja susedia v našom baraku v Troch Duboch Robo Blaško a Peter Džugan, keď sme spolu vyrážali, kde sa len dalo.
Hory potom ovplyvnili aj ďalší tvoj život? Myslím na prácu, miesta, kde si žila?
Boli hlavným kritériom rozhodovania. Zlom som zažila počas letnej brigády na Aljaške. Videla som tam tú divočinu bez ľudí a polárnu žiaru, ktoré som z Tatier nepoznala a vtedy som si povedala, na takomto podobnom mieste chcem žiť. Z Európy potom padla voľba na severské krajiny, kde už zhodou náhod som zakotvila na Islande.
K zlomovým životným rozhodnutiam Andrei pomohla aljašská divočina.
Na Ajlaške stretla aj veľkého medveďa a pravých amerických „west coast“ hipíkov.
Island je medzi Slovákmi extrémne populárny, keď tam ale žiješ päť rokov, asi ho spoznáš lepšie?
Pri tejto krajine to platí stonásobne. Islanďania sú oproti nám pri nadväzovaní spoločenských vzťahov plachejší. Tie je tam podľa mňa dokonca možné nadviazať iba zotrvačnosťou. Áno, päť rokov mi v tomto pomohlo.
Čo sa ti najviac vrylo do pamäte?
Veľa vecí, ale pri ich ekonomickej kríze spred rokov som si všimla, že sa vôbec neľutujú. Sú v tomto smere veľmi silní. A potom ma veľmi zaujal ich školský systém.
Islanďania a hudba
V čom?
Nedávajú dôraz len na memorovanie a fakty, ale dôležitá je pre nich vyváženosť človeka. Niečo ako grécka kalokagatia, avšak i smerom k umeniu a estetickému vnímaniu. A pritom, čo sa mi páčilo azda najviac, bez ohľadu na to, či máš na nejaké umenie talent alebo nie. Napríklad aj keď neoplývaš takmer ani štipkou hudobného sluchu, naučíš sa hrať na nejaký hudobný nástroj.
Teda to vysvetľuje, prečo 300 tisícový národ má desať známych kapiel vo svetových rádiách a my ani jednu?
Umelec tam môže byť každý a ľudia ho rešpektujú. Hierarchia nie je taká prísna. Mala som kamaráta, ktorý pracoval ako smetiar a zároveň vystavoval svoje obrazy vo Švédsku. Niekto možno povie, že hodnotiť národy takto paušálne nie je dobrý nápad, ja si ale myslím, že aj ako spoločenstvá sa navzájom v mnohom odlišujeme. Napríklad, keď som sa rozhodla ísť do Nórska, všetci Islanďania mi hovorili, že Nóri sú nudní, nech si to rozmyslím.
Mali pravdu?
Už na Islande, kde žijú a pôsobia mnohí Nóri a Švédi, som badala veľké rozdiely.
Kde je zima, sneh a ľad, sa Andrea Saloňová cíti ako ryba vo vode.
Andrein vzťah k Islandu vyjadruje aj počet fotiek. Zo sopečného ostrova ich 
-ke zo svojich zahraničných ciest poslala najviac.
Divočina, v divočine.
Termálny kúpeľ a naparovanie je na Islande široko dostupné. Andrea tento poklad hojne využívala.
Akej práci si sa na Islande venovala?
Chcela som si vyvetrať hlavu, a aj preto som robila poštárku.
Na bicykli, autom, či pešo?
Pešo, pešo, v tom spočívala podstata (smiech).
Zažila si aj typické poštárske príhody? Uhryzol ťa nejaký pes?
Dvakrát takmer, naháňali ma. Keď robíš poštára dlho na tom istom mieste, dosť ľudí spoznáš. A raz, bolo mi súdené objaviť človeka, ktorý zomrel doma a nemal blízkych, ktorí by to dali vedieť úradom.
Ako ryba vo vode.
Andrea Saloňová o mužoch
Spomenula si tu raz slovo mačo. Myslíš, že s tým máme v Tatrách problém? S nejakým horským machizmom? Teda, že hory, tí šikovní a zdatní na nich, to sú muži?
Necítim sa byť feministkou, ani si nemyslím, že som nejaký precitlivelý človek, ale stáva sa mi to sústavne. Keď sa vyberiem niekedy sama na skialpovú túru a stretnem mužov, hneď sa ma pýtajú, ako to, že si sama? Kam ideš, nebojíš sa, máš rozum? No a keď takto na túre náhle „dostaneš krik“, tak sa ti zážitok z nej môže trocha aj pokaziť.
Že by to bolo aj tvojím pobytom na severe, že túto mužskú nadradenosť vnímaš citlivejšie?
Vôbec netreba ísť do Škandinávie, už len tu kúsok hore v poľských Tatrách, ak tam vidia na svahu dve skialpinistky, nik to tam nerieši. Horskému sprevádzaniu sa venuje veľa žien a všetci to vnímajú úplne normálne. Mám kamaráta v poľskej horskej službe, s ktorým vedieme dlhé debaty o horách. Aj z jeho myšlienok je jasné, že už Poliaci vidia veci inak a my máme v tejto oblasti nejaké resty.
Možno i vďaka tvojím upozorneniam, hádam sa niektorí naši kamaráti nad tým zamyslia. Čo myslíš?
Uvidíme, hádam (smiech).
SÚVISIACE ČLÁNKY:
V čom nám pomôže horský sprievodca?
