Starý Smokovec ako jedno z troch slovenských miest privítal premiéru filmu „Prebudený – Štefánikove vlny 21. storočia“. Nejde o náhodu, má to jednoduchý dôvod. Dokument z Tahiti ukazuje cestu dvoch Slovákov k magickej vlne, dobrodružstvu, našim krajanom a objavovaniu Štefánikovho života.
Jeden z tejto dvojice je naturalizovaný Tatranec Vlado Mikolaj. O filme nám s radosťou porozprával.
Ako vás napadlo, že idete sfilmovať „Štefánikove vlny“?
Postupne. S Erikom Bútorom (druhý z dvojice) sme ešte počas detstva začali snoubordovať a zároveň snívať o surfovaní. No a vlna v Teahupoo na Tahiti je pre surferov absolútny vrchol. Považuje sa za najkrajšiu, najnebezpečnejšiu a najdokonalejšiu na planéte.
Snoubord a surf idú dokopy?
Pre mnohých je to to isté. Doska na vode. Len pri snouborde máš tu vodu v tuhšom skupenstve.
Vráťme sa k filmu. Ako sa v ňom objavuje Milan Rastislav Štefánik?
Mysliac na magickú vlnu mi kamarát Lórant Varga požičal knihu „Po Štefánikových stopách“ od Františka Keleho. Ako ju čítam, zrazu sa v nej zjaví slovo Teahupoo. Práve pri našej vysnívanej vlne mal Štefánik jednu z hvezdární. To bol veľký podnet.
Ako ste na neho zareagovali?
Skontaktoval som sa s Františkom Kelem, porozprávali sme sa, v ceste nás veľmi podporil. Zároveň som spoznal jeho vnuka Miša Keleho, ktorý je filmár. Dohodli sme sa, že z našej cesty na Tahiti urobíme dokument.
Objavili ste, čo ste chceli?
Konkrétne presné miesto Štefánikových pozorovaní pri Teahupoo nie. To je známe až v meste Papetee, kde ho pripomína Štafánikov pamätník. Našli sme ale mnoho iných vecí.
Film dáva veľký priestor potomkom Čechov a Slovákov. Myslíš na nich?
Presne. Zaujal nás ich príbeh. Hoci už nerozprávajú plynulo po česky, alebo slovensky, identitu si udržujú. Dávajú si naše krstné mená a zachovávajú priezviská. Niekde vidíš aj československú vlajku, české pivo. Napríklad Phillipe Klima, inak predseda tahitskej surferskej asociácie, miluje Plzeň, Becherovku a sníva o knedlíkoch. Ďalší, Emil Očenášek pomenoval svoju čerpaciu stanicu Slávia.
„Surferi a snoubordisti sú jedna krv,“
Vlado Mikolaj
Ako sa tam Česi a Slováci dostali?
Azda išli aj za dobrodružstvom. Po príchode dostali kilometrový pás zeme, ťahajúci sa od mora k horám. A keďže väčšina z nich mala okolo desať detí a ich deti tiež, dnes sú tieto pásy celé zastavané ich domami (smiech).
Mne sa vo filme páčilo, ako Cindy Očenášek, ktorá má výrazný polynézsky „look“, hrdo hovorí o svojom slovenskom pôvode a krvi.
Áno, Cindy je ďalší sympatický príklad. Všetko to na nás silno zapôsobilo. Boli sme pri našej vysnívanej vlne s potomkami z Československa, ktorí sa k nej presťahovali pred 120 rokmi. Niekde na opačnom konci zemegule, skadiaľ sa už ďalej ísť nedá.
Ako to dopadlo s vlnou?
Erik je lepší surfer, venuje sa tomu profesionálne v Maroku, dal si na nej veľa vážnejších jázd. Ja som si absolvoval svoje dve menšie.
Zážitok?
Najmä veľký rešpekt i prekonávanie strachu.
Aké ohlasy má film?
Ľudia hovoria, že sa im páči to spojenie minulého s moderným. Teraz nasledujú premietania aj v Česku. Mňa azda najviac teší, že film zoznámil ľudí na Tahiti so Štefánikom, lebo o ňom veľa nevedeli a nás tu doma s našimi krajanmi v Oceánii.
Prídu ďalšie filmy?
Uvidíme. Na Tahiti chceme ísť v každom prípade znova a možno študovať Štefánikove astronomické cesty aj na iných svetadieloch.
Zhováral sa: Tomáš Tišťan. Foto: Carla García a archív Vlada Mikolaja.
