Nešoférujte, cestujte! Autobusová doprava – rozumná voľba.
Viackrát mi do očí udrela táto kampaň. Nabáda vymeniť auto za autobus, ak sa dá.
Veru, aj keď si to neradi priznáme, za posledných 15 rokov sme zbohatli. Oveľa viac používame autá. Sú i väčšie. Fábií a Fiatov Punto značne ubudlo.
Mnohé autobusové linky sú preto prázdnejšie.
Tiež zvyknem vymeniť auto za autobus.
V autobuse môžem čítať. Pracovať s mobilom. Alebo len tak relaxovať a pozerať sa z okna. V meste si môžem dať pivo. Môžem mať dobrý pocit, že som pomohol životnému prostrediu. Alebo že som ušetril euro.
Preto som sa kampani Zväzu autobusovej dopravy potešil. Rád o myšlienke nechať auto doma hovorím aj kamarátom.
A tu prichádza to čudné.
Kým niekto platí kampaň, spoločnosť SAD Poprad cestujúcich svojimi plagátikmi pri cestovaní autobusom naopak znechucuje.
Dobre, každý má iný prah citlivosti a zákazníckej náročnosti. Niekto sa možno len zasmeje, ale posúďte sami:
Takto popradské autobusy komunikujú s cestujúcimi.
Začnime tým „light“ príkladom, trocha úsmevným:
„V tomto autobuse každý človek spôsobuje radosť. Niekto svojím príchodom, niekto svojím odchodom.“
Určite sa nájdu problematickí cestujúci, ale prečo takýto odkaz?
„Tešíme sa, že ste si vybrali náš autobus“ mi dáva väčší zmysel, ak chcem mať viac cestujúcich.
Druhý príklad je ale oveľa častejší:
„Ak vám je ťažko povedať dve, či tri slová pri kupovaní cestovného lístka, tak čipovú kartu držte v takej výške, aby ju vodič pred sebou videl !!!“
Pre prípad, že by sila troch výkričníkov nestačila, hneď vedľa je ďalší empatický nápis o jedení.
V prvom rade by vodiči mohli byť kartám radi, lebo im šetria čas. Nemusia narábať s mincami. Ak ale treba cestujúcich upozorniť, dá sa azda aj inak:
„Veľmi nám pomôžete, ak úmysel platiť kartou dáte hneď vedieť pri nástupe. Ďakujeme!“ 🙂
Cestujúci je zákazník. Má svoje starosti a problémy. Ak mu ale vysvetlíte, aké je včasné upozornenie dôležité, mnohým urobí radosť uľahčiť šoférom robotu.
Nápisov tipu, „ak by si bol trocha inteligent, nenapadlo by ťa vystupovať prednými dverami“, je v autobusoch viacero.
A potom len taká obyčajná komunikácia.
Zažil som, ako do autobusu nastúpili piati ľudia. Všetci šoféra pekne pozdravili a poďakovali za lístok. On ani hlavou nepohol, nevydal zo seba hláska.
Niekto povie, že za tie peniaze, čo šoférom platia, buďme radi, že za volantom vôbec sedia. Avšak azda aj im skôr a veselšie ubehne robota, ak si s cestujúcimi vymenia pár slov.
Záverečná otázka teda znie:
„Naozaj chcete od Tatrancov a turistov, aby cestovali vašimi autobusmi?“
Tomáš Tišťan
