Prírodné deje v Štrbskom plese sa extrémne zrýchľujú a tým aj zmeny, ktoré začíname pozorovať. Jazero bolo pritom vždy atypické, iné ako ostatné tatranské plesá. Čím sa nás teda chystá prekvapiť? Čo sa v ňom dialo doposiaľ?
Odpovede a záhady odkrýva Pavol Kráľ. Muž, ktorý skúmaniu mysteriózneho plesa zasvätil 20 rokov života.
Štrbské pleso a ryby
Mnohé informácie vyvolávajú dojem, že Štrbské pleso je iné ako ostatné tatranské plesá. Výnimočné a atypické, je s ním spojené množstvo kuriozít. Vnímam to dobre?
Áno, môžeme to tak povedať. Možno je tomu tak aj preto, že v Tatrách je najviac preskúmané. Preto ani u ostatných nemôžeme v budúcnosti vylúčiť nové informácie či prekvapenia (úsmev).
Ktorá jeho výnimočnosť bije do očí najviac?
Je toho viac, azda sa ale oplatí začať jeho vznikom. V Tatrách máme v princípe dva druhy plies – morénové a karové. Štrbské pleso sme dlho zaraďovali k typicky morénovým plesám, až profesor Lukniš v päťdesiatych rokoch minulého storočia spresnil jeho vznik a veci sa zrazu mali inak.
Zvedavosť sa pýta, aké je teda? Aby sme to ale lepšie pochopili, vysvetlime si najskôr, aké je to morénové pleso?
Ako sa v Tatrách zosúvali ľadovce dolinami, prenášali so sebou masy sute, kamenia a piesku. Ľadovec totiž nie je stabilný, on tečie. Ako rieka, len omnoho pomalšie. V nižších polohách sa potom roztápal a všetko to kamenie akoby „vysýpal“ na kopu. Taký proces trvá tisíce rokov. Počas nich sa vytvorili hrádze, takzvané morénové valy, za ktorými často po roztopení ľadovca vznikali jazerá.
Hoci ide o najznámejší a možno až gýčový pohľad na Štrbské pleso, mnohým z nás sa nikdy nezunuje.
Dobre, ak teda nie morenové, čo sme si dlho mysleli, aké je Štrbské pleso?
Lukniš ho nazval výtopiskovým plesom. To znamená, že okrem morénového valu zohralo úlohu pri jeho vzniku aj niečo iné. Okrem ľadovca sa na mieste roztopila takisto 80 metrová kryha „mŕtveho“ ľadu pokrytá morénovým nánosom. Kryha sa počas zaľadnenia zasekla v jazernej panve a ľadovec na ňu sypal ďalšie nánosy. Tým sčasti zmenila tvar tejto panvy a vlastnosti.
Ide teda o tretí a nezvyčajný druh tatranského plesa podľa vzniku?
V podstate áno. Dôležitejšie však je, že toto zistenie nám neskôr pomáhalo vysvetľovať ďalšie anomálie, ktoré sa pri pozorovaniach jazera objavovali.
O aké anomálie a prekvapenia išlo?
V osemdesiatych rokoch robili manželia Rybníčkovci z Brna peľové analýzy dnových usadenín tatranských jazier. V prípade Štrbského plesa zistili, že jazero vo svojej terajšej podobe nie je pozostatkom doby ľadovej, ale uviedli, že ako druhotná vodná nádrž vznikla len pred 150 až 300 rokmi!
Obyčajná prechádzka alebo vážny tréning? Štrbské pleso im dá špeciálnu príchuť.
Vek Štrbského plesa
Oproti ostatným tatranským plesám vyzerá Štrbské potom vskutku ako mláďa. Povedali okrem veku peľové vzorky aj niečo viac?
Manželia zistili, že hladina Štrbského plesa bola pred pár sto rokmi podstatne nižšie ako je dnes a jazero už bolo z veľkej časti zarastené rašelinou. Podobne, ako je tomu asi na desiatke bývalých jazier v okolí Štrbského plesa.
Čo sa teda stalo? Vzhľadom na mladý vek plesa máme o vzniku jazera aj nejaké historické záznamy?
Spred 150 rokov by sa určite nejaké záznamy zachovali, niekto by si to aspoň z ústnych podaní pamätal. S obdobím spred tristo rokov je to už horšie, vtedy k plesu len začínali chodiť prví pastieri a olejkári, či hľadači pokladov. Nijaké záznamy nemáme, čo sa mohlo stať. Len kežmarský kronikár Hain opisuje v auguste roku 1642 veľké zemetrasenie v Tatrách a popri tom píše o vzniku jedného veľkého jazera.
(Hain to samozrejme opisoval jazykom svojej doby, v Snežnom pohorí pukali skaly, zem sa triasla, … poznámka 
-ky).
Zemetrasenie je teda odpoveď, prečo sa rašelinisko premenilo na krásne Štrbské jazero?
Áno, chytili sme sa tejto informácie a chvíľu sme si to mysleli. Kežmarská kronika nám našepkávala veľmi pravdepodobnú hypotézu, aj keď teraz už vieme, že to bolo celé ešte úplne inak.
Jazero ponúka na seba stovky rôznych pohľadov. Pre vnímavého turistu je každý novým zážitkom.
Nebojte sa, neodfotili sme ich ale všetky. Prekvapenia na vás čakajú.
Čo zmenilo váš názor?
V severozápadnej zátoke jazera ležia v hĺbke sedem metrov popadané stromy. Vo vrstve, ktorá bola druhotne zaplavená. A práve vzorku týchto kmeňov sme podrobili uhlíkovej analýze, aby určila ich vek. Ukázalo sa, že stromy sú zaplavené už nejakých 500 rokov! Čiže k zaplaveniu muselo dôjsť logicky minimálne o dvesto rokov skôr ako popisuje Kežmarčan Hein.
Teda teóriu o zemetrasení, ním vytvorenej hrádze a náhlom rýchlom zaplavení neškrtáme, len posúvame vznik udalosti o dvesto rokov skôr?
Presne tak. Zemetrasenie alebo nejaký iný tresk je pravdepodobným vysvetlením, pretože druhotné zaplavenie podľa vrstiev rašeliny prebehlo pomerne rýchlo. Hovoríme tu maximálne o desaťročiach.
Skúsime to ešte viac upresniť? Ako zemetrasenie vytvára jazero?
Zemetrasenie je ten najlogickejší dôvod, pri ktorom mohlo dôjsť k rýchlemu upchatiu zaužívaných odtokov alebo zvýšeniu prítoku. Alebo ku kombinácii oboch. Hladina jazera sa tak zdvihla o sedem metrov a opäť nastal rovnovážny stav medzi prítokom a odtokom, ako ho poznáme dnes. Chcem podotknúť, že podzemný prietok vody v Štrbskom plese je pomerne intenzívny.
Ako to myslíte?
Ak si zmeriame spádovú oblasť, je to len šesť hektárov, z ktorých povrchovo priteká voda do plesa. To by nestačilo ani na samotný odpar z jazera. Hladina by rýchlo klesala. Hypotézu o silnom prietoku jazera vyslovil na základe desaťročných pozorovaní ako prvý už hydrológ Pacl v sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia.
Ako na to prišiel?
V roku 1958 bola v Tatrách veľká prietrž a následné záplavy. Hladina jazera vtedy stúpla o rekordný jeden meter, no pozoruhodné je to, že až dva dni neskôr, kedy už nepršalo. Znamená to, že do jazera preniká podzemím voda pravdepodobne z celej Mlynickej doliny.
Augustové čučoriedky majú tiež výhľad na vodnú hladinu.
Aká je po všetkých týchto „vývinových“ udalostiach hĺbka jazera?
Najväčšie jamy majú od 20 po 26 metrov. K tomu treba ešte pridať niekoľko metrov usadenín. Mapy hĺbky jazera sa stále spresňujú. Posledná bola publikovaná napríklad v časopise Tatry 3/2016.
Ak voda z povrchových prítokov plesa je k jeho celkovému objemu zanedbateľná, ako si možno predstaviť získavanie vody do jazera?
Dnové prítoky sú pod vodou a viditeľné. Sú to diery v usadeninách, cez ktoré prúdi voda do jazera. Nemáme ich určite všetky zmapované, dohľadnosť je v plese často veľmi slabá.
Nie je nebezpečné pohybovať sa pri takomto prítoku?
Nie (smiech). Netreba si ich predstavovať ako nejaký gejzír chrliaci stovky litrov za sekundu. Sú to diery s priemerom niekoľko desiatok centimetrov, kde pohyb vody necítiť. Možno ho registrovať len podľa vlajúcich rias na okrajoch výveru. No krátery, ktoré nad vývermi vznikajú, bývajú už značných rozmerov. Môžete ich vidieť vo filmovom dokumente Tajomstvá žulového masívu.
Pre pochopenie rozprávania Paľa Kráľa nie je nevyhnutné hneď sa potápať na dno. Fascinujúci príbeh plesa si s trochou predstavivosti a vnímavosti možno vychutnávať aj zbrehu.
Ako zo Štrbského plesa voda odteká?
Povrchový odtok pleso nemá žiaden. Jeden existoval, je nakreslený na mape z roku 1896 pri terajšom hoteli Solisko, no pravdepodobne fungoval len počas väčších lejakov. Dnes voda odteká len cez dnové presaky. Čo je však veľmi zaujímavé, ak sa už rozprávame o kuriozitách, pod plesom nevyviera žiaden prameň, ktorý by naznačoval silný prietok jazera.
Teda nevieme, kde jeho voda končí?
Doslova. Možno močarisko Hnilé blatá medzi Važcom a Tatranskou Štrbou môže byť jedna stopa. Nedá sa však vylúčiť, že časť vody zo Štrbského plesa smeruje do rieky Poprad. To by znamenalo ďalšiu zaujímavosť, že voda z jazera končí aj v Čiernom, aj v Baltickom mori. Najhoršie je, že ani pri dnešných technických možnostiach nevieme prietok jazera vôbec vypočítať.
Je teoreticky v našich silách aspoň zistiť, kde voda z plesa končí?
Ak by sme veľmi chceli, áno. Napustili by sme do vody kontrastné látky a potom sledovali, kde sa všade objavia. Sme však v národnom parku a nik z nás netúži farbiť vodu farbami (smiech). Ani si nemyslím, že musíme vedieť všetko. Doprajme plesu, aby si zachovalo nejaké to tajomstvo.
Mnohí prídu k plesu s rodinami. Iní preferejú samotu.
Ako laika ma pri počúvaní týchto súvislostí zaujala tá povestná stabilita hladiny jazera. Pred piatimi rokmi ale klesla o meter. Už sme prišli na koreň, prečo?
Bola to kombinácia vplyvov. Začiatok spôsobilo jesenné sucho, ktoré znížilo hladinu zhruba o pol metra oproti normálu, potom sa pripojilo zasnežovanie zjazdoviek. To zobralo svoj povolený podiel a výsledok sme videli v podobe viditeľných kameňov, ktoré sú inak pod vodou. Hovoríte ale dobre, od nuly sa hladina odchyľuje minimálne. Teda od našej neoficiálnej nuly, ktorú sme si pre interné potreby stanovili pred 20 rokmi, keď sa z jazera začala čerpať voda na zasnežovanie.
Tatranské jazero
20 rokov je dlhá doba. Asi ste si tú nulu stanovili celkom presne?
Jej stanovenie malo svoju logiku a siaha mnoho rokov do minulosti. Solisko, bývalý šľachtický letohrádok Klotilda, totiž z plesa vyviedlo rúru, ktorou nahradili prirodzený odtok z jazera v prípade záplav. Zatopilo im totiž párkrát kotolňu. A tak vlastne výškou umelého odtoku určili nulovú hodnotu, ktorú sme len prevzali. Rúrový odtok z plesa istý čas dokonca poháňal i elektrickú turbínu.
V dnešnom kontexte počuť, že Štrbské pleso slúžilo na výrobu elektriky, je až bizarné. To naozaj??
Áno, ale ak pustili vodu do turbíny, len za jednu noc museli stiahnuť z hladiny možno až 15 až 20 centimetrov. A čo potom? Príliš dlhé obdobie. Niekoľko dní museli čakať na novú (úsmev).
To mi znie ako najmenej efektívna vodná elektráreň na svete. Nemali to dobre vyrátané, či?
Vyzerá, že asi nie. Asi im to ani veľmi dlho nefungovalo. Je to však iný príbeh a iné potrubie. Umelý odtok je viditeľný dodnes. Funkčný bol ešte pred pár rokmi, voda ním tiekla do verejnej kanalizácie, dnes je nefunkčný.
Je možné, že hladina Štrbského plesa môže aj významne stúpnuť a bude si hľadať cestu na odtok, prípadne budeme potrebovať túto rúru znova?
Nepredpokladám, ale extrémy v počasí narastajú, možno sa dočkáme. Je to ale jednoduché, bude tiecť najnižším bodom. Teda po ceste okolo hotela Solisko. Tak ako niekedy.
V severozápadnej zátoke našli kľúč k rozlúšteniu záhady vzniku jazera. Pomohla uhlíková analýza.
Hlasný pokrik nedávno naopak spôsobil pokles hladiny Štrbského plesa, vy ste vtedy vyjadrili obavu. Akú?
Vyslovili ju už odborníci predo mnou. Pri prílišnom poklesnutí hladiny plesa v zime sa môže stať, že táto sa už nemusí vrátiť do pôvodnej výšky. Nikdy. Odkrytá zem totiž premŕza a odtokové trhliny sa môžu zväčšiť natoľko, že prítok vody už nebude stačiť. Našťastie sa však tieto obavy nepotvrdili, voda sa v plese behom jari doplnila.
(Možno za tento šťastný koniec vďačíme štruktúre plesa. Vrchný meter nemusí byť taký dôležitý, čo sa týka odtoku. Poznámka -ky)
Koľko kuriozít a odlišností od ostatných tatranských plies máme ešte na zozname?
Máme za sebou úvod o vzniku plesa (smiech), teraz môžeme ísť k súčasnosti, teda k biologickým premenám jazera.
Ktorá sa javí ako najvýraznejšia?
Starnutie a zmena úživnosti jazier je prirodzený proces a postihuje všetky sladkovodné jazerá. V Štrbskom plese sa však v posledných desaťročiach veľmi zrýchlil. Zmeny sa dejú doslova pred našimi očami.
Napríklad?
Očividný príklad za všetky. Ešte v šesťdesiatych rokoch minulého storočia bola voda v plese krištáľovo čistá. Dohľadnosť sa udávala až do deväť metrov. Na mnohých miestach bolo vidieť z člna dno. V posledných rokoch je situácia značne zložitejšia. Hovorí sa tomu eutrofizácia.
Čo spôsobuje túto rýchlosť zmien?
Vplyvy prírodné a tie, ktoré spôsobuje človek. Tým, že sa pleso nachádza v pásme lesa, prísun biologických látok je doň oveľa väčší ako vo vysokohorských jazerách. K tomu treba pripočítať vplyv už eutrofizovaných okolitých rašelinísk, pretože časť vody presakuje do Štrbského plesa práve z nich. Do tretice je tu vplyv rašelinovej vrstvy, ktorá sa už pod hladinou jazera nachádza. Miestami môže dosahovať hrúbky i desať metrov. A samozrejme tá sa naďalej postupne rozkladá.
Stopy rašelinovej minulosti a budúcnosti jazera sú videteľné aj z brehu.
Čím zrýchľuje vývin jazera človek?
Prvým väčším zásahom bolo, okrem pasenia dobytka v jeho tesnej blízkosti, vysadenie pstruhov v polovici 19 storočia. Dovtedy bolo jazero nezarybnené. Potom k tomu pribudli ďalšie druhy rýb, nastala masívna výstavba, turistický ruch, odpady a masívne kŕmenie rýb a kačíc pečivom. Stovky kilogramov pečiva za rok do neprietočného jazera! Navyše predkvaseného tráviacim procesom! Doslova ako prihnojovanie vody jazera.
Pleso a ryby
Ako sa v jazere rybám darilo?
O rybách by sa toho dalo nahovoriť! Pstruhy potočné to mali ťažké. Nedokázali sa s veľkou pravdepodobnosťou v jazere neresiť. Museli ich teda pravidelne vysádzať. Podobne na tom bol pstruh dúhový a sivoň americký. Ako prví sa tu ale začali prirodzene rozmnožovať jalec tmavý a síh maréna. Práve jalec naštartoval prikrmovanie. Bol veľmi viditeľný a vďačne sa vrhal na ponúknuté dobroty.
A síh?
O síhovi sa toho dlho nič nevedelo. Od roku 1929, kedy obidva tieto druhy do jazera vysadili, ho znovuobjavili až v roku 1986. Bol vtedy dokonca označený ako druhá najpočetnejšia ryba jazera.
Pýtam sa zámerne, lebo práve síh maréna zo Štrbského plesa vzbudil pred niekoľkými rokmi veľkú pozornosť až senzáciu. O čo išlo?
Na základe pokračujúcich zmien vo výskyte druhov rýb, najmä objavenia ostrieža, sme oprášili pesimistické predpovede odborníkov Holčíka a Nagya a zintenzívnili snahy o záchranu síha marény. Tí totiž v roku 1986 napísali, že síh maréna sa vo svojej čistej, nekríženej forme, okrem Štrbského plesa, s veľkou pravdepodobnosťou už nikde inde na svete nenachádza. Ak rozprávame o kuriozitách, tak táto je určite jednou z najväčších. Na vysvetlenie ale potrebujem viac slov.
Samozrejme, sme zvedaví!
Síh maréna mal svoj pôvodný domov v jazerách Poľska, Nemecka, Pobaltia a Škandinávie. Dorastal do dĺžky jeden meter. Bol vzácnou a drahou lahôdkou i na cisárskych stoloch. Ale zároveň veľmi chúlostivou a neprispôsobivou na sťahovanie, či chov. Aj najmenší stres, či zmena životných podmienok jej spôsoboval úhyn. Tak sa ju rybári rozhodli skrížiť s inými druhmi síhov. Chovatelia tak získali rovnako kvalitné mäso, ale v odolnejšej rybe.
Až?
Až sa zistilo, že všetky marény, vrátane tých v jeho pôvodnej domovine, sú už krížence. To napísali odborníci už v roku 1986! A tu ajhľa, predstavme si to prekvapenie v Štrbskom plese. Síh maréna v čistej pôvodnej forme! Prežil utajene 57 rokov! Nik ho nepozoroval, ani neulovil! Nemohol sa krížiť, pretože žiaden iný síh do jazera od roku 1929 nepribudol!
Počas sto rokov sa v jazere striedali rôzne druhy rýb. V posledných rokoch sa ale tento proces neuverietľne zrýchlil.
Tak to je extrémne zaujímavé. Hovoríte o síhovi maréne ale v minulom čase. V jazere už nie je?
Dnes je všetko inak. Eurofizácia pokročila natoľko, že sme sa už so síhom rozlúčili. Pri súčasnom zložení rýb (plotica, ostriež, šťuka) a zmene úživnosti vody už nemá šancu sa samovoľne rozmnožovať. Má príliš veľa prekážok. Dožíva veku asi 10- 15 rokov, posledné jedince mala možno na svedomí šťuka. Tá túto lahôdku tiež vyhľadáva.
Čo sa stalo? Naozaj už nie je žiadna šanca na jeho záchranu?
Bolo nám jasné, že to raz príde, hoci síh žil v jazere celých 90 rokov. Jednoznačne jeho vymiznutie už predpovedali Holčík s Nagyom. Zistili, že zmeny životných podmienok v jazere sa veľmi zrýchlili. A to následne mení druhové zloženie rýb. Napríklad, ak jazero spočiatku prijalo pstruhy, milujúce priezračnú vodu, v zakalenejšej sa už lepšie cítil jalec a síh a teraz sa darí šťuke, plotici a ostriežovi.
Tento proces zmien bude pokračovať?
Áno, je to príroda, jazerá sa menia neustále. Holčík s Nagyom len pripomenuli, že v Štrbskom plese je proces prirýchly. Aj vďaka človeku. A skončí úhynom všetkých rýb.
Kedy sa tak stane?
To si nik netrúfne odhadnúť, príroda je nevyspytateľná. Záleží, čím nás ešte jazero prekvapí a čo k tomu pridá človek navyše.
Čo tak veľmi zrýchlilo zmeny?
Už som spomínal, je to kombinácia ľudských a prírodných vplyvov. Vieme ich zhruba vymenovať. Nevieme len, akým percentuálnym podielom na zmeny prispieva človek a akým príroda.
Legenda síh maréna
Jedinečný síh maréna sa teda nedal zachrániť?
Desať rokov sme sa snažili a viedli projekt na jeho záchranu. Pomáhali nám odborníci zo Slovenskej agentúry životného prostredia a Štátnej ochrany prírody. Vediac, že ide o posledný čistý zachovalý druh na svete, no vediac aj to, že v Štrbskom plese proces jeho zániku len pribrzďujeme a nevieme ho zastaviť. Dvakrát sme sa pokúsili o metodicky rôzne založenia umelého chovu. Tretí pokus sme už nevykonali. Z viacerých dôvodov, aj finančných.
Cieľom záchrany nebolo umiestniť čistú podobu síha marény do jeho pôvodnej domoviny?
Nie. Z dôvodov, ktoré som popísal.
Aké ryby ho asi vystriedajú?
Nevystriedajú. Síh zaniká a v jazere ostane plotica, šťuka a ostriež. A jeden zubáč, ktorého sme tam nedávno objavili. Pripomínam, žiadnu rybu z týchto druhov nik oficiálne do jazera nevysadil. Bol to buď nejaký záškodník, ktorý ich priniesol, alebo teoreticky sa tu mohli dostať aj prirodzene s vodným vtáctvom.
Nie je vylúčené, že nejaké jedince síha marény ešte v plese plávajú, avšak už nezaložia potomstvo. Táto vypchávka Paľa Kráľa tak pre budúce generácie ostane jednou z posledných stôp po slávnej a jedinečnej rybe.
Na čo, po týchto vedeckých dobrodružstvách, v jazere upriamujete pozornosť teraz?
Je toho viac, čo je potrebné ešte preskúmať, no dnes predovšetkým sledujem, čo sa deje.
Ako sa stane, že niekto zasvätí 20 rokov skúmaniu a pozorovaniu jedného jazera, aby sme my vedeli o ňom viac a viac?
Súvisí to s potápaním, keď ma kamaráti vtiahli do klubu Vodnár. Začali sme čistiť tatranské jazerá a pomáhať odborníkom pri získavaní vzoriek z jazier. Možnosť vidieť jazero pod hladinou je pri skúmaní neoceniteľná. No a Štrbské pleso mám od bydliska najbližšie.
Takto sa potápajú mnohí, ale asi nie až s tak širokými cieľmi zistiť okolnosti vzniku jazera a života v ňom. Asi nešlo len o potápanie?
Problematika sčasti súvisí aj s mojím povolaním, pretože pracujem v Štátnych lesoch TANAPu, ktoré majú prírodu národného parku vrátane jazera na starosti. Skutočný medzník sa udial v roku 1994. Pri jednom prieskume sme uvideli v Štrbskom plese ostrieže, ktorých prítomnosť ale zborníky neuvádzali. Bolo mi jasné, že máme v plese doteraz nezistený živočíšny druh. K tomu sa pridal svetový unikát síh a Holčíkova prognóza rýchlych zmien a bol som v tom až po uši (smiech).
Na brehu jazera žila istá čas aj poetka Maša Haľamová. Ktovie do akej hĺbky ovplyvnilo jej tvorbu?
Ak zmeny v Štrbskom plese na jednej strane poháňa príroda, na druhej ich zrýchľuje človek, máme ich prijať a vnímať prirodzene, alebo byť z nich smutní?
Mnohí asi smutní budú, lebo v Tatrách chcú vidieť krištáľovo čistú vodu a nie dolniacky rybník, vydávajúci rybacie vône. Je to prirodzené. Človek by si mal uvedomiť, čo spôsobí už predtým, ako sa rozhodne územie atakovať. Potom by nebol smutný z následkov. Na prípade Štrbského plesa sa tak možno najmä poučiť. Je to doslova výskumná plocha zmien. Zložitých a často málo predvídateľných. Reakcií, aké dokáže vymyslieť len príroda.
Zhováral sa Tomáš Tišťan
Tip autora:
Rozprávanie Paľa Kráľa odporúčam prečítať si pred návštevou Štrbského plesa, alebo si pri nej na neho spomenúť. Zážitok sa potom môže prehĺbiť.
