Z hôr do hôr

Kamila strávila detstvo v srdci Vysokých Tatier v Tatranskej Lomnici. Dospelosť už 15 rokov žije v podhorí Kamnických Álp v Slovinsku. Keď som Kamilu nedávno stretol na túre na Zbojnícku chatu, ako vždy, začali sme kecať. Cestou hore porovnávala Tatry a Júlske Alpy. Fascinovalo ma, ako práve porovnanie s inými horami zobrazilo mnohé tatranské výnimočnosti. Preto si toto Kamiline rozprávanie nemôžem nechať len pre seba!

Vysoké Tatry verzus Júlske Alpy. Čo je iné?

Júlske Alpy sú oveľa strmšie

„V Tatrách si vždy všimnem rozdiel medzi mojou kedysi tatranskou a teraz alpskou kondíciou. Môžu za to tie nekonečné strmáky. Zvykneš si, telo sa prispôsobí a pri turistike je to výhoda,“ opisuje Kamila pocit na prvej túre po návrate do Tatier.     Kavky sú typické alpské horské vtáky. Milujú jablká.   Tam, kde sa hangy nekončia Júlske Alpy a ich chodníky sú totiž veľmi strmé a nestabilné, a tak aj túry v nich náročné na kondičku. Kamila si dodnes pamätá svoju prvú „júlsku“ túru na Českú chatu (Češka koča). „Aj v Tatrách máš úseky s takzvanými hangami, kde všetci dychčíme a potíme sa. V slovinských Alpách máš ale takýto hang na celej trase na väčšine túr,“ vysvetľuje. „Na tej túre som každú chvíľu s nádejou pozerala hore do kopca, kedy sa ten hang už konečne položí,“ oživuje si spomienky. Dá sa povedať, že v Tatrách tak pri menej náročnom tempe človek stíha viac vnímať krásu hôr.

Júlske Alpy sú svetlé

Veľký rozdiel predstavuje farba pohorí. Júlske Alpy sú podľa Kamily svetlé, akoby mladé, a Tatry modro mystické. Tatrám dominuje modro-tmavozelená až zelenosivá farba. „Aj pre farbu sa mi zdajú Tatry oveľa viac mystickejšie, tajomno prechodom hôr naozaj cítiš a prežívaš,“ hovorí. Traverzom Bohinjskými kopcami rozdiel farieb a svetlosti pekne vidno.

Vysvetlenie podáva žula

„Neviem to porovnať s inými žulovými pohoriami, v iných som ešte nebola, ale vápenec a pocit z neho nie je žula,“ opakuje základný rozdiel oboch pohorí. Práve vápencový základ Júlskych Álp spôsobuje i ďalšie odlišnosti: „Nemajú tam plesá, skôr len také menšie jazierka. Miesto potokov zase poznajú takzvané „hudourniky.“ Ide o korytá, ktoré presychajú a vodou sa naplnia len po búrke, alebo na jar pri topiacom sa snehu. Kamila vystupuje na „žulový“ Lomnický štít. Na obľúbený končiar má ale i takýto prekrásny pohľad priamo z kuchyne! V Tatrách prežila detstvo v romantickej chalúpke priamo v lese. 

Srdcovka Tatranské chaty

Na Tatrách sa Kamile páči, že vysokohorské chaty sú otvorené celý rok. „V Tatrách je len jedna chata, čo sa zatvára na zimu (Chata pod Rysmi) a v Júlskych Alpách iba jedna, čo ostáva v zime otvorená,“ smeje sa.   Kamilu prekvapuje ale najmä rozdielny vzťah chatárov ku chatám. Kým u nás byť chatárom je prestíž, o toto povolanie je bitka, v Slovinsku ako keby na chatách podľa Kamily pracovali tí, čo si nenájdu nič lepšie.   „Vidíš to napríklad na Chate pri Zelenom plese, ako ju vylepšujú a skrášľujú. Alebo to vidíš v očiach chatára Viktora Beránka, ktorý by bez chaty asi nevedel žiť,“ hovorí Kamila. To, že práve chaty budia v Kamilinej mysli takú pozornosť, nie je náhoda. Na Chate pod Rysmi si odkrútila pár sezón ako brigádnička. Pod milovanými Rysmi. Pre Kamilu v horách dimenzie miznú, ostáva prázdnota a sloboda.   Všetko má však svoje výnimky a situácia sa aj v Slovinsku začína meniť. Ak by ste predsa chceli nájsť v Slovinsku chatu s „horskou“ dušou, treba ísť na „Kriške Pode.“ Tú chatu vychvaľujú aj domáci a vážia si srdečný vzťah tímu k horám. Od tohto leta má nového chatára aj Kranjska koča na Ledinah a aj tu to vyzerá sľubne.

Krok hore, dva naspäť

Znova, vďaka vápencu, sú turistické chodníky v Júlskych Alpách menej pevné. „V čase menia polohu, je na nich suť, bez paličiek je to zábava – krok hore, dva kroky naspäť. Tatranské chodníky sú potom pre mňa ako asfaltové“ smeje sa. Znova určitá výhoda Tatier.    V Slovinsku to bez palíc nejde. Kamila si vybehla na raňajky na Malú Mojstrovku. V pozadí Velika Mojstrovka.

Júlske Alpy sú ale tiež nádherné

Kamila prosí čitateľov, aby jej porovnávanie Gerlachu s Triglavom nepochopili zle: „Júlske Alpy sú tiež nádherné, sú to predsa hory, určite tam treba ísť! Keby tam tie Alpy neboli, tak tam nie som. K životu hory potrebujem,“ spresňuje. Ak nemôže ísť na veľké túry, cez týždeň využíva na vybehnutie aspoň kopček Sveti Jošt nad svojim mestečkom Kranj. Na Slovinsku sa jej páči, že všade má človek blízko do prírody. „Ide o veľmi podobnú krajinu ako Slovensko so známou výnimkou, že my nemáme more.“ Na „Velikom vrhu“ s priateľom Tomažom.

Žijete tu v luxuse, ktorý má málokto!

Kamila bez mučenia priznáva, že jej porovnanie s takým pozitívnym výsledkom pre Tatry má i subjektívne motívy. „Tatry sú moja sdrdcovka, lebo ak sa niekde narodíš a prežiješ tam pekné detstvo, cítiš potom pri návratoch, ako ti to miesto dáva veľkú energiu. Áno, do Tatier sa chodím aj nabíjať. Sú krásne!,“ vyznáva sa. Kamila si tatranský luxus uvedomuje aj na dvore svojho domu. Pred odchodom do Kranju sa s Tatrami pohľadom rozlúči, aby sa o rok vrátila znova.

„Hore zažívam hlboký pocit slobody“

Upresňuje ešte jednu vec. „Nad hranicou lesa v Tatrách cítim hlboký pocit slobody.“ Nuž, netreba hádať, čo robí, keď príde domov pozrieť rodinu 🙂   Tatrancom pripomína, aby si uvedomili, čo znamená ten luxus, môcť žiť na takom mieste. Keď jej kontrujem, že občas utekám z tatranského ticha do Krakova zažiť hluk rušných uličiek, povie áno, rozumiem, lepšie ale utekať občas z Tatier do Krakova, ako z Krakova do Tatier za prírodou. Zamyslím sa a musím jej dať za pravdu. 🙂

Príhoda, ktorú stvorí len život

Ak Tatranec rozpráva po slovinsky, vie k sebe pritiahnuť i neuveriteľné a vtipné príhody, na ktoré sa dlho pamätá. Kamila išla na Kôprovský štít. V doline stretla skupinku oddychujúcich turistov. A tu, predstavte si, jeden z nich práve skrýval plastový sáčok za kameň. Tak, aby to nik nevidel. Cestou na Kôprovský štít Kamila zistila, že čistota hôr jej nie je vôbec ľahostajná. Foto: Zuzana Tengy „Ako dieťa odchované na akciách „Čisté hory“ vo mne v tom momente vzbĺkol ten plamenný pocit, že hory musia ostať čisté. Bez okolkov som mu povedala: „Prepáčte, tá fólia za kameň nepatrí, odneste si ju so sebou do doliny!“   A on mi bez pohnutia len ukázal na tričko Slovinského turistického zväzu, že veru ja vám nič nerozumiem, ja som Slovinec, takže sa ma to netýka. Kamila na to: „Ni problema“ a celú výčitku mu zopakovala po slovinsky.

Stratil dych

Slovinský hriešnik z toho ostal šokovaný. „Až úplne stratil dych. Plast zobral späť a pred celou skupinou sa veľmi, ale veľmi hanbil,“ spomína Kamila. Slovincov je len 2 milióny. Preto stretnúť cudzincov rozprávajúcich ich jazykom je pre nich úplne nezvyčajné.   Zaujímavý bol záver príhody. Skupina Kamilu zobrala autobusom domov do Slovinska. „Chudáčisko, celou cestou do Slovinska sa na mňa ani nepozrel. Azda to bola pre neho aj lekcia, že Tatry sú dobre strážené,“ smeje sa.

Ako sa ale Kamila ocitla v Slovinsku?

Žiaden premyslený plán, idem tam žiť. Na výlete do Ľubľany stretla Slovinca, do ktorého sa zaľúbila. A v krajine už zostala. Pracuje v škôlke ako špeciálna pedagogička. Po desiatich rokoch zmenila hlavné mesto Ľubľana za podalpský Kranj. Jedna prechádzka centrom Ľubľany a oslovenie neznámym domorodcom zmenilo Tatranke adresu na dlhé roky dopredu.

Rozmýšľa už väčšinou po slovinsky.

Teraz však kvôli doplnkovému štúdiu v Bratislave používa rodný jazyk častejšie. Konkrétne si osvojuje metodiky terapie hrou. „Je to super, lebo v Slovinsku ako mnoho iných okrajových oborov tento nemajú a deťom v ťažkých životných situáciách, po traumatickom zážitku, alebo s vnútornými tlakmi z rôznych iných dôvodov dáva veľké možnosti pomoci,“ vysvetľuje. V slovinských médiách už na tému poskytla niekoľko rozhovorov.

Horalky častejšie

Cesta do Bratislavy raz za dva mesiace prináša ešte jednu výhodu. „Kým doteraz som si kupovala veľkú zásobu horaliek na celý rok, teraz mi stačí robiť si menšie zásoby,“ prezrádza, čo je v Slovinsku pre Slováka nenahraditeľné.   Na záver Kamila pridáva sľúbené tipy na turistiku do Júlskych Álp:

Kam v Slovinsku? Päť najlepších túr v Júlskych Álpách

1. Debela peč (z Pokljuky)

Charakteristika: Debela peč je ľahká až stredne náročná túra (kondične), vhodná aj pre deti. Prečo ísť? Čakajú vás prekrásne výhľady na Triglav a susednú Rjavinu z južnej strany. Toto video vysvetľuje, prečo Kamila dáva Debelu peč na prvé miesto a o akých výhľadoch to hovorí.

2. Vogel – Komna (z Bohinja)

Charakteristika: Túra z lyžiarskeho strediska Vogel na chatu Komna je stredne náročná (kondične), vhodná aj pre deti. Túra zaberie asi 5 hodín chôdze. Prečo ísť? Túra vedie po vrstevniciach a výškový rozdiel je na slovinské pomery malý. Do východiskového bodu sa dá vyviezť lanovkou a sedačkou. Z Vogelu je krásny výhľad aj na známe Bohinjske jazero. Ak poznáte Jazero Bled, bude sa vám páčiť aj toto. Foto: Phil McIver

3. Planina Korošica / Veliki vrh

Charakteristika: Planina Korošica a na Veliki vrh je stredne náročná túra (kondične). Prečo ísť? Hlavne na jeseň je oblasť východných Kamnických Álp očarujúca – je plná smrekovcov opadavých. Nechodieva tam veľa ľudí, je tam pokoj a opäť krásne výhľady na okolité hory (Ojstrica). Cestou na „Veľký štít“

4. Ratitovec (zo Železnikov)

Charakteristika: Chata aj rovnomerný štít Ratitovec zo Železníkov je ľahká túra, vhodná aj pre deti. Prečo ísť? Poldňová túra (cca 1,5 hodiny jedným smerom) na dni, keď sa nedá alebo nechce ísť vyššie. Z chodníka cez Povden sa ponúkajú krásne výhľady na Bohinjske hory a na chate majú výborné flancaty – pravouhlé ploské deravé šišky. Na Ratitovec sa dá vystúpiť aj v zime alebo skorú jar. Takto potom vyzerá výhľad.

5. Kranjska chata na Ledinah cez Českú chatu (z Jezerského)

Charakteristika: Náročná túra (technicky). Prečo ísť? Chodník spája dve chaty (Kranjska a Češka koča) na severnom úbočí Kamnických Álp. Z oboch chát sa dajú robiť nádherné (a náročné) túry na okolité vrcholy. Sama túra má charakter ľahkej feraty, je to výzva pre telo aj pre hlavu. Takto to vyzerá hore na „Velikom vrhu“ a takto z neho krásne vidíte na Ostricu. Dovolenka Slovinsko vyzerá tiež na dobrý nápad.

Júlske Alpy: Praktické rady

Ak sa aj na podnet Kamiliných tipov vyberiete do Slovinska, tu je zopár praktických rád:

• Všetky chodníky sú otvorené. Povinnosť ísť niekde len s horským vodcom tam neexistuje. Na druhej strane na ťažšie trasy sa akosi prirodzene vyberú len skúsení turisti.
• Júlske Alpy ponúkajú množstvo trás, kde nikoho nestretneš, ak máš náladu byť práve v divočine.
• Výborný prehľad všetkých trás a chodníkov ponúka portál www.hribi.net. V preklade kopce. Hoci je len v slovinčine, pomôže Google translate.

Slovensko-slovinský horský slovníček

chata (horská) – koča kopce – hribi štít – vrh dolina – dolina jazero – jezero pleso – gorsko jezero les – gozd priesmyk – prelaz rieka – reka chodník – pot značka – markacija žľab – žleb lanovka – žičnica  (Modra Žičnica) palice – palice mačka (horská) – dereza traverz – prečenje vodopád – slap    (Foto: Ak nie je uvedené inak, archív Kamily Hollej a Modrej Lanovky. Text: Tomáš Tišťan)   Podobné témy: – Tatranec i na ostrove hľadá úzke strmé kuloáre – Aké to je, keď sa Tatranec zakorení na Komorských ostrovoch?

The post Slovinská Tatranka nezvyklo porovnáva Tatry a Júlske Alpy appeared first on Modrá Lanovka.

Najskôr práca, potom láska

Aká zápletka privedie Tatranca na ostrov Moheli v južnom Indickom oceáne?

Rišo pracoval na stavbe v Bratislave. „Prišiel ku mne Belgičan Hans a spýtal sa, či nechcem pracovať v jeho hoteli na Komorách?,“ opisuje chvíľu z roku 2011, ktorá mu zmenila život. Ešte v ten deň zisťoval všetky možné informácie o ostrove na internete, aby ponuku prijal.

Čo bolo na ostrovoch najťažšie?

„Zvyknúť si na jedlo. Máme tam len morskú stravu, veď bývame priamo na pláži,“ hovorí. Keď príde do Tatier, vyhľadáva len vyprážané rezne a syry.

A potom teplo. Klíma je vskutku iná.

        Tatransko-komorská svadba v južnom Indickom oceáne.

Kultúra a Komorčania?

Na ľudí si zvykol rýchlo. „Ľudia sú veľmi milí. Teraz, keď rozprávam aj po komorsky a francúzsky a oženil som sa s Komorčankou, berú ma takmer za svojho,“ hovorí s úsmevom.

Komory sú moslimská krajina. Islam je tam aj podľa jedného výskumu najtolerantnejší na svete. „Ženy tam majú veľké slovo. Domy po rodičoch vždy dedia dcéry, synovia zase polia,“ uvádza príklad.

Pozvať Komorčanku na prechádzku alebo schôdzku nie je problém.

Rišo počas strednej školy brigádoval v tatranských lesoch. Dnes jeho „kancelária“ vyzerá takto.

Plánuje návrat do Tatier?

„Na Komorách mám už manželku, deti a plány. Odpoveď je teda jasná,“ hovorí.

Do Tatier sa ale vracia na tri týždne každý rok. „Bez tejto cesty si život neviem predstaviť. Stadiaľ pochádzam, tu mám priateľov a rodinu,“ spresňuje.

Tatry chce ukázať aj svojej komorskej manželke Rassianti a deťom. „Ostáva len našetriť na letenky. Sme veľká osemčlenná rodina,“ smeje sa.

Rassianti. Láska na prvý pohľad.

Ako sa zoznámil s Rassianti?

Pracovala ako kuchárka v tom istom hoteli. „Mali sme dostatok času spoznať sa. Videl som, ako je výnimočne dobromyseľná osoba, a … preskočila iskra,“ spomína. Onedlho budú oslavovať siedme výročie.

Svadbu mali malú. Rišo si zobral na hlavu goralský klobúk a Rassianti tradičný komorský odev.

„Hoci nie som Goral, táto symbolika ma spojila v tej chvíli s domovom.“

Foťákom loví takéto pohľady. Rišova obľúbená ryba je manta.

Sú Komory bezpečné?

Podľa rebríčkov Svetovej banky sú Komory jednou z najchudobnejších krajín sveta. Napriek tomu podľa Riša aj jedny z najbezpečnejších.

„Najhoršie, čo sa mi stalo, bolo, že mi ukradli dve kozy, ktoré som si akurát kúpil,“ hovorí. Aj to bola organizovaná banda, ktorá ich počas noci z ostrova na lodi odniesla okolo 50.

Slovákovi môže príhoda vyvolať úsmev na tvári, v Komorách je ale koza i vecou spoločenskej prestíže. Kým u nás jedno zviera stojí okolo 20 eur, na ostrove od 150 eur vyššie.

Veveričky Richard Krebs vystriedal za lemury.

Vanilka a loď

Rodina nie je jedinou vecou, ktorá Riša púta k ostrovom. Dávajú mu tiež možnosti realizácie. Po práci v hoteli v prvých rokoch teraz vedie potápačské centrum s výletmi ku koralom a veľrybám.

Plánov má ale viac. „Chystám sa pestovať vanilku. Na ostrove sa pestuje vo veľkom, ale nie veľmi odborne. Výnosy sú preto malé. Je po nej pritom veľký dopyt,“ vysvetľuje.

V hľadáčiku má takisto kúpu menšej lode, ktorou by prepravoval ľudí na susedné ostrovy.

Richard začínal v hoteli. Potápačský kurz ho posunul v kariére. Vďaka nemu sa živí tým, čo ho baví.

Práca pre komunitu

Napriek smelým biznis plánom peniaze v Rišovom rebríčku nie sú na prvom mieste.

Zapája sa do rôznych dobrovoľníckych projektov. „Podarilo sa nám zaviesť systém zberu odpadov, podobný, ako ho poznáme z Európy. Som veľmi hrdý, že funguje a ľudia si naň zvykali.

V ďalšom pláne mu pomáha tatranský filmár Martin „Kovis“ Kováč. „Na Komorách nie všetko ide ideálne. Napríklad rybári nechápu nutnosť limitov lovu, ponechania mladých rýb vo vode. Ak im názorne vo filme ukážeme, ako vyzerá vyvolený útes, myslím, že budú náchylnejší chrániť svoju zem,“ hovorí.

Domov do Tatier sa vracia raz za rok. Pri troche fantázie Rišov príbeh pripomína dobrodružstvá Mórica Beňovského. 

V Komorách vládnu dve mocenské štruktúry. „Jedna štátna, ktorú doniesli Francúzi, teda provincie, obecné úrady a potom tradičné, dedinské rady starších. Tá druhá nateraz funguje oveľa efektívnejšie,“ dáva vec do kontextu.

Malý žraločík.

Komorské ostrovy a adrenalín?

Potápanie ku koralom nevidí ako extrémny šport, občas sa ale stane. Keď nedávno s turistami pozoroval veľrybu z 20-metrovej blízkosti, rozhodla sa ponoriť a opakovane vyskakovať, veľmi blízko nás. Len tak, bez zlého úmyslu. „Keď to zviera má okolo 40 ton a skáče 20 metrov od vás, je to trochu nebezpečné. Kapitán loďky mal čo robiť, aby ju hneď otočil,“ smeje sa.

„Inak z tohto pohľadu je u nás nuda. Aj hurikány sa Komorám vyhýbajú,“ dodal.

Čo ho v novej komorskej domovine najviac fascinuje?

„Príroda, príroda, príroda. Tá ma dostala. Keď si pozrieš fotky a videá, pochopíš,“ hovorí.

Takisto zažíva pocit objaviteľov z dávnych čias. „Všetky pre mňa nové živočíchy dávam na weby, kde sa identifikujú nové druhy. Hoci taký som ešte nenašiel, našiel som krevetu, ktorú doteraz evidovali len v Indonézii,“ dodal.

Takisto je veľkým fanúšikom ekoturizmu. „Na hoteli máme solárne panely, pri potápaní sa nedotýkame koralov, vôbec nelovíme. Len pozorujeme. Ak naďabíme na plastový odpad, zbierame ho. Sú to zdanlivo drobnosti, ktoré keď sa spoja, robia veľké veci.“

Ak chcete pochopiť Rišovu fascináciu komorskou prírodou, odporúča pozrieť si tieto videá:

Rišove každodenné stretnutia s veľrybami

Vyvolal u vás Rišo záujem o Komory? Otázky vám zodpovie na richard (zavináč) lakalodge.com.

The post Aké to je, keď sa Tatranec zakorení na Komorských ostrovoch? appeared first on Modrá Lanovka.