Skialpinizmus dnes a včera

Skialpinizmus dnes a pred tridsiatimi rokmi. Aké sú rozdiely? Niektoré veci sa nezmenili, iné naopak totálne.

Na festivalovej prednáške v Smokovci o skialpe porovnával Robo Gálfy. Pridal i zážitky a príhody. Tie najzaujímavejšie vybrala Modrá Lanovka  na papier.

Skrývali a zamkli pred nami lyže do skrine

Nikdy nezabudnem ako šokovo som spoznal nový revolučný tip viazania.

Prišli jedny z najťažších skialpinistických pretekov sezóny Pierra Menta Tivoly vo Francúzsku.

Bratia Ján a Milan Filipskí a Adriano Greco a Fabio Meraldi si zamkli večer pred štartom lyže do skrine.

Na jednej strane som tomu nedával význam, na druhej mi ale zasvietil otáznik, lebo to bolo pre skialpinizmus niečo nezvyčajné.

S Peťom Lichým som prišiel na preteky ešte s rámovým viazaním Silvretta, na ktorom sme pretekali vyše 10 rokov.

V tom čase už ale Fritz Bartl vynašiel slávne pinové viazanie Dynafit.
My sme o tom netušili, skialpinisti Filipskí a Greco s Meraldim áno.

Ráno sme ich nové viazanie videli na štarte. Nechápali sme, o čo ide.

Rýchlo sa ukázali jeho schopnosti, veľký váhový rozdiel, i ten v komforte. A tiež v cieli. Prví skončili Taliani, druhí Filipskí a my z tretieho stupňa na pódiu sme hľadeli pre lyžovanie a skialpinizmus na revolučnú novinku.

Po pretekoch naša cesta viedla za Fritzom Bartlom, vyskúšať si ten skialpinistický zázrak.

Lichý z Gálfym z tretieho miesta pozerajú na Filipských na striebornom pódiu, čo im to len s tým viazaním vyviedli?! Dnes Tatranci spomínajú, ako boli na trati s revolučnou novinkou prví na svete.

Po osudnom prelomovom preteku sa dynafitová novinka rozšírila medzi skialpinistami rýchlosťou blesku. Brenta, Dolomity.

Filipský: Skialp? Riskovali sme

Ako si príhodu pamätá Jano Filipský?

Cestou na pretek sme sa zastavili za Bartlom po viazanie. Teda pred pretekom sme si ho vôbec nevyskúšali! Riskom bolo aj to, či nás s ním na pretek pustia, pravidlá vtedy boli prísne.

Ako sme dúfali a predpokladali, pre výsledok sa nové skialpinistické viazanie ukázalo ako kľúčové. Bolo ta revolučná novinka. Na ďalších pretekoch ho už postupne mali všetci.

To so skriňou, nepoužil by som slovo ukrývanie. Išlo o preteky a nechceli sme, aby ho ostatní skialpinisti pred štartom videli. To, že sme boli prví na svete, ktorí ho použili, áno, je to kuriozita, najmä pre naše okolie, ktoré nám ju často pripomína (smiech …)

Fritz Bartl tvrdí, že pre skialpinizmus slávne dynafity vymyslel z lenivosti. Nechcelo sa mu nosiť ťažké kovové viazanie.

 Tieto Silvretty R. Gálfymu dobre slúžili 10 rokov. Revolučné zmeny ale ani v skialpe nezastavíš.

Prečo sme vyhrávali preteky v Alpách?

Prečo dovtedy neznámi chlapci začali zrazu vyhrávať prestížne alpské skialpinistické preteky?

Keď o tom spätne rozmýšľam, asi najviac rozhodlo lyžiarske gymnázium v Kežmarku.

Učili sme sa len štyri dni do týždňa, zvyšné tri sme boli na svahu. Do skialpinistických pretekov sme vniesli prvky športovej prípravy. Dovtedy boli totiž doménou horských strelcov a horolezcov, ktorí lyže vnímali skôr ako svoju vedľajšiu pomôcku pri výstupoch, aby sa rýchlejšie dostali dole.

Zaoberali sme sa výživou, vedeli sme si naplánovať stravu, aby sme v deň pretekov mali optimálnu hladinu glykogénu. To predtým väčšina nerobila.

Tiež sme mali finančnú motiváciu za vyhraté ceny a možnosť cestovať na západ. Skialpinizmus nám to umožnil. To naši talianski a rakúski súperi nepoznali.

Slávna lyžiarska trieda. Zľava: Robo Gálfy, Walter Renner, Jaro Štancel, Miro Bobrovský, Jano Filipský, Jano Rohár, Július Antošík, Timo Zuzula, Karol Král.

Z gymnázia viedli naše cesty na prvé skialpové túry. Úvodná snímka s Ivanom Urbanovičom na Strednohrote z roku 1979. Našimi „skialpovými“ idolmi boli vtedy Laco Janiga a Milan Kriššák. Z nich zase sme zoskočili pred štartovacie pásky. Titul majstrov Slovenska v skialpinizme z Ďumbiera sa podaril s Janom Filipským.

Prvý veľký úspech! Prvé miesto na Medzinárodných majstrovstvách Talianska 1983 v Brente. Bratská dvojica Alexander „Šaňo“ a Robo Gálfy. 

Pomohlo nám v skialpe horolezectvo?

Veľmi. Vďaka nemu sme mali vždy tú najmodernejšiu výstroj. Vysvetlím.

V roku 1981 ma otec Ivan zobral do tímu himalájskej expedície s cieľom vystúpiť juhozápadným pilierom Jannu a neskôr juhozápadnou stenou na Lhotse Shar.

Išlo o ťažký výstup, o ktorom Messner prehlásil, že vyriešiť ho možno najskôr v roku 2000.

Nám sa to ale podarilo a vyvolalo to rozruch. Messner nám pri jednom podujatí firmy Salewa zablahoželal, o výstup sa veľmi zaujímal. Riaditeľ Salewy Hermann Huber na to reagoval podporou našich aktivít v lezení, ale i pre skialpinizmus.

Pomáhali tiež výšky. Keď som sa vrátil z expedície aklimatizovaný na sedem – osemtisícové výšky, viete si predstaviť, ako to dobre na pretekoch išlo.

Záujem Messnera o náš výstup na Lhotse mal veľký význam pre zdanlivo nesúvisiaci skialpinizmus.

Mali ste nejaký slogan?

Dodnes spomínam motto z nášho maturitného tabla od Eddyho Merckxa: „Dokázal som vyhrávať preto, lebo som dokázal vytrpieť viac ako ostatní.“

A to je aj idea v skialpinizme. Ten, kto chce preraziť, musí trpieť viac ako súperi.

Skialpinizmus: Nič nie je zadarmo. 

Dajú sa zlyžovať aj osemtisícovky?

Ako ktoré.

V roku 1987 som si zobral lyže na Everest, ale boli mi na nič. Okrem malého úseku sa nedali použiť.

Neskôr sme si ale s Ivanom Urbanovičom vysnívali zlyžovanie menšej osemtisícovky Gasherbrum.

Nakoniec sa to podarilo len čiastočne od 7300 metrov. Na vrchol sme lyže nezobrali kvôli nedostatku síl a zlým podmienkam. Bola to ale i tak dobrá skúsenosť. Niekedy sa situácia aj v skialpe vyvinie inak, ako si ju plánujeme.

Dnes sa už hora zlyžovať nedá, ľadovec od základného tábora smerom nahor je samá trhlina.

Gasherbrum. Zlyžovať sa dajú aj osemetisícovky. 

 Najskôr pohľad do sedla Gasherbrumu. Potom skialpový výstup na neho aj s lyžami.

Čo bolo úplne iné ako dnes?

Ak opomeniem viazanie, tak podmienky. Ubytovanie.

Medzi vtedajším východným blokom, kde sme patrili a západom boli veľké cenové a platové rozdiely.

Nemohli sme si dovoliť penzióny , tak sme spávali v autách, našich malých škodovkách.

Pekné spomienky mám z Bormia, kde sme objavili termálny prameň s jaskynkou a pobývali pri ňom.

Keď to zistili naši talianski súperi a kamaráti Grecovci, pozvali nás k sebe domov. V tom skialpinizmus vskutku iný!

Miesto penziónov sa spalo i na lanovkovej stanici pri záchodoch, či malej Škodovke 120. 

Ako ste financovali skialp výpravy?

Keď nebolo ani na ubytovanie?

Spomínal som silnú motiváciu vyhrávať i pre finančné odmeny. Za ne sme nakúpili špičkové západné lyžiarske vybavenie a prenášali domov. Všetky utŕžené peniaze z predaja známym sme potom použili na ďalšie výjazdy.

Dnes si to mladí nevedia predstaviť, ale v Československu sa západný tovar v princípe nepredával. Vycestovať za hranice a kúpiť si ho bolo pre väčšinu nemožné.

Vyžadovalo to fantáziu, kde do malého auta veci umiestniť, aj pevné nervy na colnici.

Nezabudnem, ako som v rakúskom colníkovi spoznal kamaráta z pretekov. Pousmial sa a žmurkol okom, aký to kontraband nesieme.

Tento aspekt skialpinizmu železnej opony našťastie dnes už mladí nepoznajú.

Absurdity socializmu. Miesto tréningov nákup, balenie a prenos „západného“ tovaru.

Menil sa systém súťaží?

Skialpinizmus vtedy nepoznal dnešný systém štart a cieľ.

Pretekalo sa takzvaným rally systémom, keď na celú trať bol určený limit päť až šesť hodín. Za nesplnený limit si dostal trestné body. Bolo treba rozložiť si sily.

Rozhodujúca bola potom krátka časovka a slalom na lane, ním boli dvojice spojené.

Štart skialpových pretekov na Ďumbieri.

Skialpinisti pretekali lanom. Aby nezavadzalo, poslúžil tajný trik, gumičky. 

Na pretekoch pri Ďumbieri bola dokonca požiadavka spať pred pretekmi v iglu. Aj takéto nezvyčajnosti obohacovali preteky.
Zľava Jano Filipsky, Robo Gálfy, tréner Igor Viest, Viktor Beránek, Milan Filipský, Šano Gálfy a Peter Lichý v pohorí  Adamelo počas ranných tréningov. 

Na koľko smerov si zlyžoval Lomničák?

V jeden pre mňa pamätný deň na tri, ale to nie je tá hlavná pointa príhody. Dnes sa už tak nedá, do lanovky ťa s lyžami nepustia.

Najskôr som to skialpovo pustil do Sedla, a potom ešte raz do Cmitera.

Do lanovky som nastúpil tretíkrát a zvažoval severnú trasu Nemeckým rebríkom. Aj keď som váhal.

Tu zasiahol Maťo Janek. Oznámil mi, že vybuchla černobylská elektráreň a jadrový mrak mieri k nám.

Dal mi dva horčičáky s vodkou so slovami aj tak umrieš, a tie asi urýchlili rozhodnutie. Pustil som sa dole a skončil na Brnčalke. Napriek jadrovému mraku dodnes som stále tu a dúfam, že ešte nejaký ten čas ostanem (úsmev …).

S menšími zmenami oproti minulosti, ale stále sme tu 🙂 

Tabletky na aklimatizáciu nefungujú?

Veľakrát, aj počas vojenčiny som navštívil Pamír. Skialpinizmus v Sovietskom zväze.

Rozhodol som sa zlyžovať všetky tri jeho sedemtisícovky.

Začal som Pikom Korženevskej.

Tu, v základnom tábore, bez toho, že by sme sa nejako dohodli, s Marošom Marekom stretávame Paľa Rajtára. Tak sme vyšli a zišli spolu.

Zaujímavý a napätý bol zjazd Piku Lenina (Dnes Štít Abú Alí ibn Síná)

Jeden športový lekár nám tvrdil, že má špeciálne pilulky, ktorými urýchlime aklimatizáciu.

Dnes si to neviem predstaviť, ale v tých časoch mladosti sme to zobrali normálne s dôverou. Jasné, vyskúšame. Rusom sme podpísali reverz a na vlastnú zodpovednosť vyštartovali k vrcholu.

Zradilo nás ale počasie, keď sme sa pre veľkú búrku museli zabivakovať 150 metrov pod vrcholom. Keby sa na druhý deň náhle nevyčasilo a nezlyžovali by sme horu na úpätie, asi by sme bez aklimatizácie nevedeli zostúpiť.

Pointa. Žiadne zázračné pilulky neexistujú, nikdy takým veciam neverte. Výškovú aklimatizáciu nikdy, ale nikdy neodporúčam vynechať, či skracovať.

Zostup lyžami bol už ľahký.

Po zlyžovaní Piku Komunizma Borodkinovým pilierom. Foto skialpinista Mirka Šmída.

Pohľad na Pik Komunizmu z Pik Korženevskej z lyží a foťákom v ruke. 

S Ivanom Urbanovičom po zlyžovaní Piku Lenina. 

Výborný skialpinista Pavol „Fako“ Rajtár trieli na lyžiach z Pik Korženevskej, tadžikistanskej sedemtisícovky.

Podcast o skialpe

Zaujalo vás rozprávanie Roba Gálfyho o skialpinizme pred 30 rokmi?
Celý záznam prednášky si možno vypočuť na novom Podcaste Modrej Lanovky.

Skialpinizmus a ďalšie príbehy

Ste skialpinista fanatik? To sa vám určite budú páčiť tieto príbehy!

• Tatranec i na ostrove hľadá úzke strmé kuloáre
• Fascinujúce skialpové túry vo Švédsku
• Heli-skiing na fotkách

The post “Lyže pred nami zamykali do skrine!” appeared first on Modrá Lanovka.

Rozhovor, na ktorý sa Modrá Lanovka od leta tešila.

Čo všetko zahŕňa servis lyží?

Ako k tomu dôjde, že niekto sa stane lyžiarsky servisman?
Tým, že som rodený Tatranec a odmalička lyžujem, tiež som pretekal, lyže ma vždy fascinovali. Servis lyží som videl zblízka, ako sa brúsia, voskujú … no a tak chýbalo veľmi málo, aby som do toho servisu skočil (smiech).

Treba mať na servis lyží i talent?
Určite pomôže zmysel pre detail a cit, a treba byť aspoň trocha manuálne zručný. Hodí sa, ak sám veľa lyžuješ, lebo tak najlepšie vieš, čo je tvojím cieľom, čo, prečo a ako na lyžiach robiť.

Teda baví ťa to?
Jasné! O tom rozprávam. Ak by som od detstva intenzívne nelyžoval, servisu by som sa asi ťažko mohol venovať.

Peter sa okolo lyží ale aj servisu lyží obšmieta od materskej škôlky

Servis lyží je ale, predpokladám, sezónna robota?
Ja som v dielni celoročne, v lete robím servis bicyklov. V športovej terminológii by sme to mohli nazvať doplnková letná disciplína (smiech).

Keď povieme lyžiarsky servis, čo všetko to zahŕňa?
Ide o nespočetne veľa činností. Popri najzákladnejších službách, ktoré bežne uvádzajú reklamné letáky, sa stretávame aj s vyslovenými špecialitami. Ak dôjde napríklad k vytrhnutiu hrany lyže, alebo ku diere do sklznice, prichádza na rad vysekávanie sklzníc, vlepovanie a podobne.

Bez servisu lyží môže byť v lepšom prípade lyžovanie trápenie, v tom horšom môže byť nebezpečné.

Ostrosť hrany lyže

Aký veľký je rozdiel medzi servisom lyží pre športového a rekreačného lyžiara?
Úplným základom servisu je hrana lyže. Na nej leží aj odpoveď na túto otázku. Športoví lyžiari potrebujú ostrú hranu 88 stupňov a menej, rekreační zase tupejšiu, ktorá ide viac k pravému uhlu. Inak povedané, čím zdatnejší lyžiar, tým potrebuje ostrejšiu hranu. Naopak, ak neovládaš lyže dokonale, príliš ostrá hrana ti spôsobí trápenie, stratíš nad nimi kontrolu.

V stupňoch som veru odpoveď nečakal (smiech…). Vedia ľudia odhadnúť, akú ostrosť potrebujú?
Muži v tomto smere zvyknú svoje sily preceňovať a ženy zase podceňovať. My to ale pár otázkami vieme celkom presne určiť, čo kto potrebuje.

Prečo práve hrana je stredom pozornosti servismana?
Lebo hrana vedie lyžu. Ak je tupá, nemáš pôžitok z jazdy. O to viac, ak často lyžuješ na umelom snehu, ktorý je tvrdší.

„Servis lyží začína prvý deň po skončení sezóny,“

Peter Vykoupil

Brúsenie lyží

Koľkokrát je vhodné doniesť počas sezóny lyže do servisu?
Moja rada, ktorá sa dá azda ľahko zapamätať je, servis lyží začína v momente po skončení sezóny. Vtedy ich treba doniesť a pripraviť na ďalšiu. Zároveň sa žehličkou a voskom zažehlia na hrubo a tak na čas zakonzervujú.

Mohli by sme to nazvať akési „zaletnenie“ lyží?
Áno, presne tak. A potom pred novou sezónou ich treba znova doniesť, my v podstate len stiahneme hrubý vosk a môže sa ísť lyžovať.

Čo sa stane, ak sa to takto neurobí? Lyže sa hneď po skončení sezóny položia na povalu?
To je azda aj najčastejší problém, s ktorým sa stretávam. Sklznica ostane suchá, zvetráva, stráca kĺzavosť. Dá sa to dokonca vidieť aj vizuálne.

Ako?
Z čiernej farby zosivie, zafarbí sa do biela. Aby si zachovala želané vlastnosti, musí ostať impregnovaná.

Ak urobím túto chybu, že z poslednej lyžovačky dám lyže rovno do pivnice, dá sa to ešte zachrániť?
Áno, netreba sa báť. Ale výhodnejší je tento postup.

Po skončení sezóny teda brúsite rovno aj hrany?
Presne tak. Na začiatku tej ďalšej sú spodná i bočná hrana už pripravené. Ak ale lyžuješ pravidelne celú zimu dva až trikrát za týždeň, brúsenie je nevyhnutné viackrát za sezónu. To isté platí o vosku.

Voskovačka. Aby ste sa doma nemuseli trápiť so starou žehličkou.

Servis lyží: Takto vyzerá Petrove kráľovstvo.

Voskovanie lyží

Ako vyberáte vosky?
V 90-ich percentách prípadov na naše tatranské pomery postačí univerzálny vosk s rozpätím od mínus desať do plus desať stupňov Celzia. Ak ale prituhne k mínus 20, alebo na jarnej lyžovačke teplota vyskočí výrazne nad plus, treba iný vosk. Lebo inak sa sneh na lyžu bude lepiť, tá nebude kĺzať a to je to posledné, čo chceš.

Keby si chcel niekto lyže navoskovať sám, dodáš mu odvahu, alebo je to skôr risk?
Práve voskovanie ako také nie je nič zložité, potrebuješ len staršiu žehličku. Dilema je skôr v tom, či si ochotný urobiť doma neporiadok a ten zápach, ktorý s ním prichádza (smiech ..).

Riziko poškodenia lyže teda nie je?
Ak vypečieš žehličku na vysokú teplotu a budeš ju držať na jednom mieste, tak aj áno. Samozrejme, ten náš grif nám pomáha aj pri voskovaní, máme k nemu i špeciálne škrabky na sťahovanie vosku, mosadzné a nylónové kefy na doleštenie, ktoré celý úkon uľahčujú.

Kým si sa stal fachmanom v servise lyží, zničil si ich veľa?
Myslím, že ani jednu. Mal som to naozaj odkukané od detstva z pretekov. Treba len dávať pozor, napríklad pri práci so strojom. Tam hrozí, ak lyžu netlačíš proti kotúču dostatočne, môže ju na jednom mieste obrúsiť viac, ako by malo.

Umenie servisu lyží je tlačiť tou správnou silou na kotúč.

Stroje sú pre teba veľká pomoc?
Samotné brúsenie hrán by sa dalo zvládnuť aj ručne, ale so sklznicami by bol problém. Riziko, že by sklznica bola výrazne vystúpená nad hranami, by sa zvýšilo a to už by sa lyžovalo veľmi zle, aj keď v špecifických prípadoch sa schválne robí podbrus spodnej hrany.

Servis viazania lyží

Tým, že dnes sa na lyže viazanie už iba nasúva, odbudla vám robota s touto časťou servisu lyží?
Áno, u 90 percent lyží, ktoré sa dnes predávajú, je tomu tak. Robotu s viazaním ale máme, lebo na skialpoch ho treba stále vŕtať a popularita skialpinizmu neuveriteľne rastie.

Skialpinizmus naberá na popularite. Čuduje sa tomu niekto pri takomto pohľade?

Čo je kľúčové pri viazaní?
Umiestnenie na lyžu musí rešpektovať ťažisko, na to máme šablóny. Ak sa od neho odchýliš, menia sa jazdné vlastnosti k horšiemu. Najhoršie je, ak viazanie je na jednej a druhej lyži na inom mieste.

Aká odchýlka od ťažiska sa dá ešte tolerovať?
Ak sa niekto pomýli do nejakého pol až jedného centimetra, to ešte na svahu ako rekreačný lyžiar nemusíš pocítiť. Do určovania, kde položiť viazanie, samozrejme veľmi hovorí i daná lyžiarska disciplína.

Ako?
Pri akrobatickom lyžovaní napríklad ideš na lyžiach aj dozadu, preto viazanie s ťažiskom môže byť viac v strede lyže.

Servis snowboardov je rádovo náročnejší ako lyží. Vážite si to, snowboardisti !? 🙂

Vypekanie papúč

Poďme na ďalšiu činnosť, vypekanie papúč. Tu ide o čo?
Každá lyžiarka má vlastnú tvrdosť materiálu a šírku v oblasti kĺbov a palcov. Niekedy to ľudia veľmi neriešili, lyžiarky boli typizované a rovnaké pre všetkých. Čas ale ukázal, že pri lyžovaní je dôležité mať komfort aj v lyžiarke.

O akom pohodlí hovoríme?
Pri pretekoch musí byť lyžiarka čo najužšia, najpevnejšia, teda aj dostatočne tvrdá, aby sa cez ňu zbytočne pri manévrovaní nestrácal prenos sily z nohy na lyžu. Pretekár, ktorého jazda trvá minútu, to vydrží. Ak si ale kúpiš denný skipas za 40 eur, chceš to využiť. Vtedy potrebuješ obuv, v ktorej budeš v pohode celý deň.

V čom býva problém?
Na nohách máme rôzne anomálie, 90 percent z nás má jednu nohu kratšiu ako druhú, iní bojujeme s rôznymi výrastkami a zakriveniami palcov, často sú to aj následky zranení. Vtedy upravená lyžiarka na mieru prináša veľký rozdiel, jednoducho nemusíš sa po dvoch jazdách vyzúvať.

Ako lyžiarky upravujete?
Väčšina lyžiarok je dnes formovateľná. Vonkajší skelet sa zahreje v peci a po vybratí dá človek do neho nohu, počká istý čas a lyžiarka naberie želaný tvar, prispôsobený jeho nohe. Niekedy sme to robili iba s papučkami v lyžiarke, dnes už aj s ňou samotnou.

Ako dlho to všetko trvá?
Zahriatie v peci asi 15 minút, taký istý čas lyžiarku pri ochladzovaní treba mať obutú.

Nohu si človek pri tom nepopáli?
Nie, po vybratí z pece teplota už nie je taká vysoká. Ide len o to, aby sa lyžiarka dostala do akéhosi rozťahovacieho stavu.

Je táto služba populárna?
Slováci ju začínajú viac a viac spoznávať. Je otázkou času, kedy po papuči a lyžiarke takto budeme upravovať aj vložky v lyžiarke. To pomôže najmä ľuďom, ktorí majú ploché nohy, alebo príliš vysokú klenbu.

Tavná pištoľ a kofixové tyčinky sú zázračný recept na veľké ryhy v sklznici.

Servis snowboardov

Z hľadiska servisu, aký je rozdiel medzi snowboardom a lyžami?
Náročnejší je snowboard, lebo má väčšiu plochu. Tým, že sa skladá zo série drevených doštičiek a drevo stále nejakým spôsobom pracuje a krúti sa, zakrivenia plochy, ktoré treba dať do poriadku, sú častejšie. Celkovo, so snoubordom sa dá i viac experimentovať.

Napríklad?
Snowboardy napríklad priniesli technológiu Rocker, ktorú potom prevzali i lyžiari. Ide o to, že ak sa zdvihne špička dosky, potom počas jazdy nečelíš takému veľkému prítlaku, naopak, vztlak ťa v hlbokom snehu, ak máš rád freeride, berie sám hore a ty takto šetríš sily. Celkovo sa potom lepšie jazdí, doska na snehu lepšie pláva.

Na lyži Rocker pomáha podobne?
U lyží má vplyv aj na točivosť, ľahšie nasadíš oblúk, zároveň ale Rocker zachová stabilitu bežnej lyže vo veľkých rýchlostiach na hrane. Mnohí laici o Rockeri ešte nepočuli, avšak keď si ho vyskúšajú, zažívajú pri jazde radikálnu zmenu a super zážitok.

Keď ťa počúvam, servis lyží vyžaduje zdatnosť aj vo fyzike?
Áno, je to aj o fyzike, aj keď žiadne vzorce počítať nemusíme. Mám absolvovanú strojarinu, tak hádam sa niečo nalepilo (smiech …).

Máte na Petra lyžiarsku otázku, ktorú sa neopýtala? Rád vám odpovie osobne v servise Intersportu Gálfy v obchodnom centre Fórum v Poprade na druhom poschodí.

Servis lyží a veselé príhody

Objavujú sa požiadavky, ktorými ťa zákazníci prekvapia?
Niekedy chcú veci, ktoré nemá zmysel realizovať, respektíve by si skôr poškodili. 95 percent z nich si ale dá poradiť, dôverujú nám a akceptujú naše odporúčania.

Ostala ti z tohto súdka príhod nejaká v pamäti?
Časom sa prišlo na to, že na snowboarde je lepšie, najmä kvôli rotačným trikom, ak máš viazania od seba viac vzdialené. Prišiel za nami chlapík so starým tipom lacného bazárového snoubordu, že chce takto od seba vzdialiť viazanie a máme mu dovŕtať nové inzerty. Avšak …

Avšak?
Na jeho type snowboardu sa to ukázalo ako veľmi zložité a prácne, museli sme ho prevŕtať krížom krážom. Kúpa nového snoubordu by ho vyšla oveľa lacnejšie, ako táto náročná prestavba.

Teda finančne nemala táto objednávka zmysel?
Vôbec, ale ani technicky veľmi nie. Lebo inzerty sme navŕtali na miesta, kde už nemali čo robiť a dosku dosť oslabovali. Nedal si ale povedať.

Čo ho viedlo k takej tvrdohlavosti?
Nepýtali sme sa, ale predpokladám, že mohol mať ku doske nejakú veľkú citovú väzbu.

Štruktúry, ďalší z hitov, ktorý prebrali bežní lyžiari od pretekárov.

Štruktúry na sklznici

Je ešte nejaký módny trend, ktorý teraz pri servise lyží dosť „fičí“?
Zo závodného do rekreačného lyžovania prichádza nanášanie takzvaných štruktúr na sklznicu. Ich variantov je nekonečne veľa, podľa toho aký použiješ, vieš veľmi ovplyvniť správanie lyže podľa počasia a snehových podmienok.

Čo je a ako vyzerá tá štruktúra?
Najlepšie je to pozrieť na obrázku. Sú to vlastne rôzne vzory, drážky, čiaročky, ktoré vtlačí, alebo lepšie povedané vlisuje kotúč stroja do sklznice. Najlepšie ich uvidíš, ak si dáš sklznicu lyže do protisvetla.

Dá sa meniť táto štruktúra na lyži do nekonečna?
V podstate áno, lyži to nijako neublíži. To skôr treba dávať pozor na kamene (smiech …).

Doplníme ešte nejaké rady z oblasti servisu lyží, aby sme z nich mali čo najviac?
Veľa ľudí robí chybu, že po príchode z kopca odloží lyže mokré do vlhka. Lyža začína hrdzavieť, naruší to vlastnosti hrany. Preto najskôr treba lyže nechať vyschnúť a potom oddeliť páskou tak, aby medzi sklznicami jedného páru bola medzera.

Prečo?
Ak sa dotýkajú, hrany sa vzájomne otupujú.

Na čo ešte ľudia zabúdajú?
Pri zaletnení lyží, ako si to nazval, určite treba vypnúť pružinu viazania na nulu. Nemá zmysel, aby ostala v lete napnutá.

Hovoríš o pružine, ktorá uvoľňuje lyžiarku z lyže pri pádoch?
Áno. Práve toto pri servisovaní pozerám, lebo často hodnoty natiahnutia pružiny sú nastavené zle.

Ako nastaviť pružinu viazania?

Vysvetlíš to bližšie?
Máme stupnicu od nuly do desať, čím väčšie číslo, tým väčšie natiahnutie. Podľa váhy lyžiara a dĺžky lyží treba určiť optimálne číslo. Ak dáme 60-kilovému lyžiarovi napríklad desiatku, viazanie mu v kritickej situácii pri páde nevypne a naopak 120-kilovému chlapovi by so štvorkou vypínalo stále. Aj jedno, aj druhé je v servise lyží nebezpečné.

Trocha to odľahčím. Ak po vianočných hodoch priberiem desať kíl, na silvestrovskú lyžovačku mi už treba nastaviť nové čísla?
Áno, najmä ak sú zmeny vo váhe už dvojciferné (smiech).

Ty mi povieš, aké číslo je pre mňa vhodné?
Áno, tých faktorov môže byť niekedy viac. Rovnica servisu lyží, ktorú mnohí používajú, mám 80 kíl, tak dám osmičku, nie vždy platí. Niektorí budú potrebovať väčšie číslo. Do hry vstupuje napríklad veľkosť lyžiarky, teda veľkosť nohy.

Veľmi zaujímavý rozhovor. Tento rok si už bol lyžovať? Na aký svah sa najviac tešíš?
Mám už za sebou testovanie skialpových lyží na Kaprune v Rakúsku a skúsil som už aj naše zjazdovky. Teším sa na nejaký freeride. Je jedno kde, hlavne že v prašane. Dúfajme, že bude.

Mohlo by vás tiež zaujímať:

– Lyže si sám servisuje aj speed lyžiar Michal Bekeš

– Skialp vo švédskych kopcoch

The post „Úplný základ všetkého je hrana“ appeared first on Modrá Lanovka.

Podrobnosti vysvetlil krátkom rozhovore:

Festival Banff v Tatrách

Ako sa známy filmový festival Banff objaví v Smokovci?
Tento naozaj jeden z top svetových festivalov horských filmov má svoju, nazývajú to „World Tour.” V Prahe a Špindlerovom Mlyne ho už nejaký čas hostí môj kamarát Jozef „Pepino“ Šimůnek. Jeden deň mi hovorí: “Počuj, keď už mám s tým toľko roboty, ide najmä o preklady filmov, nechcel by si organizovať tretiu časť v Tatrách?”

A ty si, ako vidno, nezaváhal?
Ťažko bolo odmietnuť, pre mňa je festival Banff oslavou športu v horách a prírode. Cez snímky ľudia uvidia, ako sa dá v horách žiť, čo sa dá v nich robiť, ako možno posúvať ľudské hranice. Nehovoriac o tom, že ide o výber toho najlepšieho, čo tohto roku zaujalo ľudí v Kanade.

V prehliadke som napočítal deväť snímok. Aké oslavy športu uvidíme?
Ja sa teším najmä na film o base-jumpingu, to sú tie skoky zo strmých stien. Teším sa na dokument o vylezení jednej ťažkej veže v Indonézii. Festival Banff tiež ukáže tri freeridové filmy z Iránu, Aljašky, Japonska a príbeh o chlapíkovi, ktorý sa po tragickom páde po 18-ich rokoch vráti na miesto, aby dokončil výstup.

Festival Banff má rád prednášky

Program spomína prednášku. Kto vystúpi na pódium a s čím?
Tradícia hovorí, že prvý ročník na Festivale Banff musí prednášku viesť organizátor, teda ľudia si vypočujú mňa. Veď už sa aj na ňu pripravujem, posledný týždeň trávim dlhé noci skenovaním starých diákov.

To ich máš toľko?
Jednak je ich dosť, ale aj tá technika. Nalákala ma reklama na jeden skener, ktorý sľuboval najlepšiu kvalitu. Sľub aj plní, len nepovedal, že sken jedného diapozitívu trvá 20 minút (smiech …). Nesťažujem sa, skôr to spomínam na odľahčenie ako vtipnú príhodu. Prednáška bez obrazu a fotiek by nebola to pravé.

Poumaka. V Kanade očarila, zaujme aj v Smokovci?

O skipalpinizme v Tatrách

O čom bude prednáška?
Chcem porovnať skialpinizmus v 80-ych rokoch minulého storočia, ako sme ho robili my, keď sme začínali, a ako sa to robí teraz.

Je veľa rozdielov?
Nechcem prezradiť všetko, ale bude o čom rozprávať. Fascinujú ma kontrasty typu, aké ťažké viazania sme mali my, aké ľahké sú teraz, ako sme pred pretekmi spali v autách, akú prípravu absolvujú pretekári teraz, …., no nič, pozývam aj každého skialpinistu …. (smiech)

Počul som, že práve prednáška zatiaľ na Facebooku vyvoláva najväčší ohlas, …
Áno, trocha nás to prekvapilo, ale chceli sme namixovať program, aby bol čo najpestrejší. Deviatka filmov z Festivalu Banff a téma prednášky do seba skvelo zapadajú.

Keď si človek pozrie tento trailer, má chuť kupovať letenky.

Čím nás ešte prekvapí Festival Banff ?
Bude občerstvenie, ak by niekto vyhladol …. a takisto sa mi javilo zaujímavé pre ľudí urobiť k vstupenkám tombolu.

Čo môžem vyhrať?
Ide o rôzne športové potreby značiek Dynastar, Patagonia, CMP a Colmar.

Festival horských filmov Poprad sa nehnevá

Popradský festival horských filmov sa nenahneval, že prichádzaš s ďalším do Tatier?
Jednak podľa pravidiel medzinárodnej asociácie festivalov horských filmov som sa musel Mariky a Peťa Hámorovcov opýtať, či súhlasia, ale ako som očakával, nemali s tým žiadny problém. Naopak, keď im vyjde čas, určite ich festival Banff privíta v hľadisku.

Teda žiadna kokurencia, ale vzájomné dopĺňanie?
Presne tak. Filmy z projekcie sa vôbec neprelínajú, dátumovo je Fastival Banff úplne v inej časti roka, oni sú súťažný festival a my jednodenná prehliadka už ocenených filmov. To, že si môžeme konfrontovať vkus porotcov dvoch rôznych festivalov, vidím iba ako ďalšiu výhodu.

Film Doing It Scared získal na festivaloch desiatky ocenení. Silný príbeh a odkaz vysvetľuje prečo. 

Praktické info o Festivale Banff:

Kedy?

29.decembra o 16.00

Kde?
Grand Hotel Bellevue, Starý Smokovec

Vstupné na Festival Banff?
6 eur

The post Slávny Banff sa usadil v Smokovci! appeared first on Modrá Lanovka.

Ak sa ponoríte do Andreiných postrehov a zážitkov, znova začnete hory vnímať trocha širšie.

Pôvodná myšlienka bola porozprávať sa o kurzoch horských sprievodcov, ktoré teraz Andrea absolvuje. Ako to však pri zaujímavých témach býva, debata sa rozvinula do mnohých ďalších smerov.

Andrea Saloňová: Návrat

Na Slovensku začali pôsobiť horskí sprievodcovia UIMLA. Ty si sa po rokoch vrátila z cudziny, aby si absolvovala ich 2-ročný kurz. Prečo si „sa dala“ na to?
Mňa veľmi láka sprevádzať turistov v zime na lyžiach na skialpových túrach. To je moje, tam sa cítim ako ryba vo vode. Keď sa v nich objavil skialpinizmus, už som neváhala.

To o tebe vedia dokonca aj tí, čo ťa nepoznajú. Minule môj bratranec pozrel na fotky na facebooku a povedal, že podľa skialpových trás si o tri levely vyššie. Asi teda pravdy na tom niečo bude …
Nepozerám sa na to cez nejaké levely, skôr že je to pre mňa prirodzené. Ak si obujem lyžiarky, jednoducho cítim, že zima je moje obdobie. A potom, ako človek dozrieva a po rokoch rôznych sezónnych prác prišiel aj na mňa ten pocit usadiť sa. Do tretice, dostávala som ponuky sprevádzať ľudí na skialpových túrach, tak som sa vrátila do Tatier aj kvôli kurzu.

Ponuky prichádzali z Nórska?
Áno. Videli, ako tam intenzívne na lyžiach prečesávam okolie, tak ma oslovili napríklad aj v známej skialpovej lokalite pri Romsdal.

A teda potrebovala si nejaký certifikát sprievodcu?
V Nórsku je to s papiermi trocha inak, nemajú to až tak ujednotené. Niekde ti ponúknu prácu sprievodcu a akceptujú ťa aj bez preukazu nejakej konkrétnej organizácie. Avšak sama som cítila, že bez kurzu by som si len tak netrúfala a potrebujem ho. O to viac, že oblasť, v ktorej som pracovala, je v podstate „skialpovo“ dosť neprebádaná. Neexistujú skialpinistické mapy, alebo značky a to viac nároky na sprievodcu stúpajú.

Andrea Saloňová po rokoch naspäť doma v Tatrách.

30-ka v tieni nie je Adina najobľúbenejšia teplota. Jej Tatranská Lomnica ale pre takéto dni ponúka jedno svieže riešenie.

Práca a skialp v Nórsku

Kde si pracovala a čo si robila?
V horskej usadlosti Myrdal. Leží 800 metrov nad morom, je niekde v strede na železnici medzi Oslom a Bergenom a ľudia ju začínajú mať čoraz viac v obľube. Robila som v horskom hoteli Vatnahalsen a poviem, že všetko, čo sa v takom hoteli dá a treba robiť (smiech).

Sú v Myrdale skialpové túry náročnejšie ako v Tatrách?
Iné, sú dosť iné. Majú také fjordové hory. V Tatrách máš štíty, ktoré ti ukazujú jasný smer, tamojšie kopce sú ale menšie a klamlivé. V tom zmysle, že na jeden vylezieš a potom vidíš nové a nové a si ako keby znova stratený. Na orientáciu teda určite o dosť ťažšie.

V Myrdale chýbajú skialpinistické mapy a štíty, ktoré by ukazovali jasný smer. Andrea Saloňová sa pri skialpovej túre cíti ako bádateľ.

A bádať a objavovať na fjordovom snehu stojí zato.

Nórske trasy   

V čom sa ešte tamojšie zjazdy líšia? Hrozia tam lavíny?
Napríklad sneh, aj vplyvom mora je úplným prašanom. A lavíny áno, niekedy sa uvoľnia. Sú ďalším dôvodom, prečo ak niekto príde skialpovať zvonka, potrebuje niekoho, kto to tam pozná.

Cítila si sa pri týchto túrach na lyžiach ako nejaká bádateľka?
Chodila som po trasách, kde skoro vôbec nik nechodil a o ktorých mi nik nevedel nič povedať a tak som ich, ako hovoríš objavovala sama.

S nevýhodami, ktoré to môže mať, sa to ale človeku môže aj celkom páčiť. Je tak?
Samozrejme, klasika, hlboký prašan pomedzi brezy zaujme každého. Čo sa mi ale extrémne páčilo, boli možnosti lyžovať už v novembri na úplne prvom snehu, ktorý napadol. Terén je tam pokrytý machmi a čučoriedkovými kríkmi a preto môžeš s lyžami vyraziť hneď. Vôbec som tak nenarazila na žiadny kameň a o nič sa neoškrela.

Andreu Saloňovú na nórskych kopcoch nadchla možnosť „skialpovať“ už na prvom snehu v novembri.

Vymenúvajúc toľko rozdielov, bolo by pre tvojich nórskych kamarátov zaujímavé prísť na skialpy do Tatier?
Jednoznačne, práve kvôli tým rozdielom. V Tatrách chceme ísť viac do kopcov a potom zlyžovať úzke extrémne sute. Čím technicky náročnejšie, tým máme z toho väčší pôžitok. Tam ich pri skialpe naopak lákajú široké kopce, plné snehu a freeride zábava. Keď ma tam videli nastúpiť na túru s mačkami a čakanom, začali točiť hlavami, že čo to preboha chcem.

Zažila si teda mnoho nového?
Aj naučila. Základná rada, ktorú si pamätám pre 50 stupňový svah s poldruha metra čerstvým snehom znie, rýchlo choď do bokov, lebo sneh začne rýchlo padať (smiech). Celkovo, to, skadiaľ pochádzaš, ti dosť vtlačí tvoje chute aj pri takej veci ako je lyžovanie v divej prírode.

Život na Islande

Ako to myslíš?
Keď som s kamarátmi išla na prvé skialpové túry na Islande, neustále som hľadala úzke strmé kuloáre. A všetci na mňa pozerali, načo a prečo? Ich lákajú široké telemarky a jednoducho vtedy som si uvedomila, ako výrazne ťa ovplyvní miesto, kde si sa narodil a vyrástol. V Tatrách sme jednoducho takí (smiech).

Island si s lyžovaním mnohí ľudia naozaj hneď nespoja. Ako sa lyžuje tam?
Áno, lyžuje sa aj tam a znova je to iné. Fúka tam stále vietor, preto aj sneh je dosť vyfúkaný, čo ti znova pripraví dosť iné podmienky a zážitok.

Áno, lyžuje sa aj na Islande.

S výhľadmi ako nikde inde.

Ako sa stať horským sprievodcom?

Vráťme sa ku kurzu. Tvoja motivácia preň je nám už jasná. Napĺňa zatiaľ tvoje očakávania?
Áno, doteraz som vedela byť na túre zodpovedná sama za seba a za kamarátov, ktorých som zobrala. Čo ale s klientom, ktorý má cukrovku, a k niečomu príde? V týchto veciach získavam vedomosti, zručnosti a istotu.

Prekvapilo ma, že trvá až dva roky. Je nevyhnutný až takýto dlhý čas?
Kurz je rozdelený do 11 blokov, tematicky odlišných. Napríklad začali sme s blokom prvej pomoci, s tým, že kvôli jej dôležitosti nám ju na ostatných budú stále pripomínať. Nič nie je náhodné, vyzerá, že všetko má svoju logiku.

Čo nasledovalo ďalej?
Druhý blok sa venoval navigácii a orientácii. A tu to prišlo. Kým sme si skúšali veci v teréne, prekvapili nás nečakanou záchrannou akciou, kde bolo treba podať prvú pomoc. Tak, ako sa tieto udalosti nečakane objavia v reálnom živote.

Komenský by mal asi z prístupu inštruktorov Tomaškovičovej partie radosť. Vyzerá, že sa na kurze nenudíte?
To veru nie, takto zážitkovo si osvojíš zručnosti lepšie a azda aj rýchlejšie. Stále sa niečomu priučím, čo využijem aj v súkromnom živote. Napríklad teraz sa teším na lanové techniky.

„Pokecali“ sme o technickej stránke kurzu, prvá pomoc a bezpečnosť. Potom je tu tá druhá strana, pripraviť klientom zážitok, aby na túru dlho nezabudli, spôsob, ako s nimi komunikovať. Tu máš nejakú víziu a vlastnú filozofiu?
Asi aj v tomto ma ovplyvnil môj päťročný život na Islande a potom inde v Škandinávii. Tamojší sprievodcovia nerozprávali v kuse a dali nám vždy čas, aby sme mohli „prežiť“ prírodu. A hoci si zachovali svoju autoritu, vôbec to nerobili za cenu, že ja teraz tu musím byť nejaký mačo, stredobodom pozornosti, čo všetko vie a dokáže. Sprievodcov a turistov dali do celkom rovnocennej polohy a priznám, toto ma zaujalo.

Tatranský druh to má v krvi. Vyhľadáva úzke strminy a extrémne zjazdy. Rád sa pohybuje s čakanom.

Chuť na náročné zjazdy Andrea Saloňová navyše zdelila od otca Vasila, ktorý ju v jedenástich mesiacoch obul do lyží v obývačke.

Skialpinistické plány

Po kurze sa vraciaš späť do Nórska?
Pravdupovediac, rozhodujem sa dosť emocionálne a vôbec nie na dlho dopredu. Netuším, aj keď stále ma volajú. Teraz ešte neviem, či viem tak dlho žiť v cudzine.

Akú vidíš perspektívu sprevádzať skialpové túry v Tatrách?
Zažívame skialpinistický boom a ľudia zo zahraničia sa pýtajú. V Rakúsku ma napríklad prekvapilo, akí aktívni sú na lyžiach dôchodcovia napriek svojmu veku. A ak taký človek príde do Tatier, ktoré vôbec nepozná, ale chce ich spoznať, je logické, že potrebuje sprievodcu. Jeho úloha je aj často v posunutí hraníc toho, či onoho človeka.

V akom zmysle?
Minule mi kamarát vravel, že tam a tam by sa sám nevybral, neodvážil by sa. A spolu sme tam potom zažili peknú túru.

Do akých hôr ťa láka ešte ísť?
Čierna Hora má krásne národné parky, kde sa lyžuje. Korzika to isté, kde môžeš prísť rovno k moru. Rumunsko a Gruzínsko sú ďalšie moje sny, kam chcem ísť.

Kde sa dá v lete lyžovať a nie je to Nový Zéland? Na ľadovci v Alpách.

Skialpinizmus v Tatrách

Tvoj otec Vasil je známy extrémny lyžiar a má za sebou aj jeden prvozjazd z Huncovského štítu. Pomohol ti nejako k tvojím vášňam?
Dal mi lyže na nohy, keď som mala 11 mesiacov a ja som si pritom rozbila hlavu (smiech). Lomnické sedlo som vďaka nemu zlyžovala, keď som mala tri roky. Veľmi ma ovplyvnili aj moji dvaja susedia v našom baraku v Troch Duboch Robo Blaško a Peter Džugan, keď sme spolu vyrážali, kde sa len dalo.

Hory potom ovplyvnili aj ďalší tvoj život? Myslím na prácu, miesta, kde si žila?
Boli hlavným kritériom rozhodovania. Zlom som zažila počas letnej brigády na Aljaške. Videla som tam tú divočinu bez ľudí a polárnu žiaru, ktoré som z Tatier nepoznala a vtedy som si povedala, na takomto podobnom mieste chcem žiť. Z Európy potom padla voľba na severské krajiny, kde už zhodou náhod som zakotvila na Islande.

K zlomovým životným rozhodnutiam Andrei pomohla aljašská divočina.

Na Ajlaške stretla aj veľkého medveďa a pravých amerických „west coast“ hipíkov.

Island je medzi Slovákmi extrémne populárny, keď tam ale žiješ päť rokov, asi ho spoznáš lepšie?
Pri tejto krajine to platí stonásobne. Islanďania sú oproti nám pri nadväzovaní spoločenských vzťahov plachejší. Tie je tam podľa mňa dokonca možné nadviazať iba zotrvačnosťou. Áno, päť rokov mi v tomto pomohlo.

Čo sa ti najviac vrylo do pamäte?
Veľa vecí, ale pri ich ekonomickej kríze spred rokov som si všimla, že sa vôbec neľutujú. Sú v tomto smere veľmi silní. A potom ma veľmi zaujal ich školský systém.

Islanďania a hudba

V čom?
Nedávajú dôraz len na memorovanie a fakty, ale dôležitá je pre nich vyváženosť človeka. Niečo ako grécka kalokagatia, avšak i smerom k umeniu a estetickému vnímaniu. A pritom, čo sa mi páčilo azda najviac, bez ohľadu na to, či máš na nejaké umenie talent alebo nie. Napríklad aj keď neoplývaš takmer ani štipkou hudobného sluchu, naučíš sa hrať na nejaký hudobný nástroj.

Teda to vysvetľuje, prečo 300 tisícový národ má desať známych kapiel vo svetových rádiách a my ani jednu?
Umelec tam môže byť každý a ľudia ho rešpektujú. Hierarchia nie je taká prísna. Mala som kamaráta, ktorý pracoval ako smetiar a zároveň vystavoval svoje obrazy vo Švédsku. Niekto možno povie, že hodnotiť národy takto paušálne nie je dobrý nápad, ja si ale myslím, že aj ako spoločenstvá sa navzájom v mnohom odlišujeme. Napríklad, keď som sa rozhodla ísť do Nórska, všetci Islanďania mi hovorili, že Nóri sú nudní, nech si to rozmyslím.

Mali pravdu?
Už na Islande, kde žijú a pôsobia mnohí Nóri a Švédi, som badala veľké rozdiely.

Kde je zima, sneh a ľad, sa Andrea Saloňová cíti ako ryba vo vode. 

Andrein vzťah k Islandu vyjadruje aj počet fotiek. Zo sopečného ostrova ich -ke zo svojich zahraničných ciest poslala najviac. 

Divočina, v divočine.

Termálny kúpeľ a naparovanie je na Islande široko dostupné. Andrea tento poklad hojne využívala.

Akej práci si sa na Islande venovala?
Chcela som si vyvetrať hlavu, a aj preto som robila poštárku.

Na bicykli, autom, či pešo?
Pešo, pešo, v tom spočívala podstata (smiech).

Zažila si aj typické poštárske príhody? Uhryzol ťa nejaký pes?
Dvakrát takmer, naháňali ma. Keď robíš poštára dlho na tom istom mieste, dosť ľudí spoznáš. A raz, bolo mi súdené objaviť človeka, ktorý zomrel doma a nemal blízkych, ktorí by to dali vedieť úradom.

Ako ryba vo vode.

Andrea Saloňová o mužoch

Spomenula si tu raz slovo mačo. Myslíš, že s tým máme v Tatrách problém? S nejakým horským machizmom? Teda, že hory, tí šikovní a zdatní na nich, to sú muži?
Necítim sa byť feministkou, ani si nemyslím, že som nejaký precitlivelý človek, ale stáva sa mi to sústavne. Keď sa vyberiem niekedy sama na skialpovú túru a stretnem mužov, hneď sa ma pýtajú, ako to, že si sama? Kam ideš, nebojíš sa, máš rozum? No a keď takto na túre náhle „dostaneš krik“, tak sa ti zážitok z nej môže trocha aj pokaziť.

Že by to bolo aj tvojím pobytom na severe, že túto mužskú nadradenosť vnímaš citlivejšie?
Vôbec netreba ísť do Škandinávie, už len tu kúsok hore v poľských Tatrách, ak tam vidia na svahu dve skialpinistky, nik to tam nerieši. Horskému sprevádzaniu sa venuje veľa žien a všetci to vnímajú úplne normálne. Mám kamaráta v poľskej horskej službe, s ktorým vedieme dlhé debaty o horách. Aj z jeho myšlienok je jasné, že už Poliaci vidia veci inak a my máme v tejto oblasti nejaké resty.

Možno i vďaka tvojím upozorneniam, hádam sa niektorí naši kamaráti nad tým zamyslia. Čo myslíš?
Uvidíme, hádam (smiech).

SÚVISIACE ČLÁNKY:
V čom nám pomôže horský sprievodca?

The post Andrea Saloňová: Tatranec i na ostrove hľadá úzke strmé kuloáre appeared first on Modrá Lanovka.

Čaká vás desaťnásobná intenzita, ale aj náročnosť. Heli-skiing, teda skiialpinistické túry na vrtuľníku v panensky odľahlej prírode odporúča aspoň raz za život.

Robo si heli-skiing a vrtuľníkové vodenie klientov prvýkrát vyskúšal pred 17 rokmi v Kanade. Teraz prijal ponuku na niekoľko turnusov za polárny kruh vo Švédsku.

Heli-skiing sa stáva fenomén posledných rokoch. Z rozhovoru a snímok z dvoch rozdielnych lokalít pochopíte, prečo.

Heli-skiing: Rozdiely

Z tvojich komentárov, ale najmä fotiek na Facebooku z výletu vo Švédsku sálala vyslovená radosť. Spôsobuje ju vrtuľníkový skialpinizmus? 
Každému odporúčam zažiť takýto trip a vyskúšať si ho aspoň raz za život. S vrtuľníkom je to úplne iné.

V čom iné?
Klasická skialpová túra, to je výstup na kopec, ktorý si vyberieš a potom ho zlyžuješ. A teraz si predstav, že za deň miesto jednej takejto trasy zlyžuješ takýchto vyslovene skialpinistických trás desať. Rozdielna je teda intenzita, s vrtuľníkom je enormná.

Teda heli-skiing prináša desaťnásobný zážitok?
No, najskôr si z toho úplne nadšený a ohúrený, potom sa ale prichytíš, že už toho máš dosť, lebo je to neuveriteľné náročné. Vysadia ťa na kopci, ty ho zlyžuješ a vrtuľník ťa čaká dole a okamžite ihneď letíš na ďalší kopec. Ak to robíš celý deň, šesť dní v týždni, je to obrovský nápor na telo. Má to ale riešenie, ako si z toho zobrať len to najlepšie.

Heli-skiing a príprava pred

Aké?
Po viacerých heli-ski tripoch odporúčam zvoliť si radšej trojdňový program na vrtuľníku a zvyšok venovať inému. Avšak bez ohľadu, koľko dní si nakoniec kto vyberie, odporúčam pripraviť sa ako na náročnú horolezeckú expedíciu. Precízne posilovať nohy a chrbát. Človek by veru nepovedal, že je to potrebné, ale potom ho heli-skliing nechá prekvapeného ako mňa prvý krát v Kanade.

Ako?
Pred prvým výletom nás zaujalo, ako všetci robili strečing. Sme sa na tom bavili, že čo to robia, či sa tu niekto pripravuje na spartakiádu a samozrejme išli sme si ešte na polhodiny oddýchnuť. Už po prvom dni nás ale smiech prešiel, pochopili sme zmysel ich rozcvičky. Záťaž a intenzita lyžovania, ktorú spôsobuje heli-skiing, bola za deň obrovská. Po 4 dňoch sme sa nevedeli vystrieť. Človek, ktorý príde nepripravený, trpí. A to je škoda, lebo pekných stránok heli-skiing prináša oveľa viac (smiech).

Heli-skiing vo Švédsku dovoľuje, aby horský vodca ovplyvňoval trasy túr. Ukáže muldičku, ktorá ho zaujme a pilot, ak je to možné, pristane.


A vyberať je veru z čoho! Roba v oblasti švédskeho Björkliden a Riksgränsen nadchol divoký charakter prírody a nekonečné neobývané pláne.

Heli-skiing: Skialpinistických zjazdov a výhľadov je takmer nekonečný počet. Na pásoch sa nestúpa, ide sa len „dole“.

V „chotári“ dedinky Björkliden.

Len čo človek zlyžuje kopec, vrtuľník ho ihneď berie na ďalší. Nápor na telo a kondíciu je obrovský.

Robova manželka Silvia s protilavínovým ABS batohom.

A znova! Poď ho do neznáma!

Začal to Hans Gmoser

Prečo ste si vybrali na prvýkrát práve Kanadu?
Vtedy skôr ona nás. Samotný „vynázelca“ a zakladateľ heli-skiingu Hans Gmoser si nás v roku 1998 zavolal do údolí a na kopce pohoria Selkirk v Britskej Kolumbii. Potreboval vodcov, že aby sme sa išli pozrieť.

Dohodli ste sa?
Ponuku sme vtedy odmietli. Napriek našim fascinujúcim zážitkom ako turistov z pohľadu horských vodcov heli-skiing v Britskej Kolumbii zahŕňala aspekty, ktoré u mňa, aj Milana „Ema“ Sekelského rozhodla pre návrat do Európy.

V čom vás tam heli-skiing odradil?
V Kanade na rozdiel od Švédska sa všeobecne lieta veľkými vrtuľníkmi. Vodcovia už o šiestej s pilotmi študujú meteo výsledky. Podľa nich sa rozhodnú, kde sa pôjde. Pripadalo mi to obmedzujúce pre moju kreativitu ako vodcu, keď máš stále dopredu určenú trasu, cítil by som sa skôr ako taxikár. Hoci, samozrejme, preháňam, lebo zodpovednosť a počet úloh vodcu pri vrtuľníkových túrach je obrovský.

Čo by ti vtedy najviac chýbalo v porovnaní s klasickým „pozemným“ vedením?
Rozvíjať svoj potenciál. Do Kanady sme prišli rovno zo Švajčiarskeho Zermattu, kde som často vodil aj na trasách, ktoré som predtým nikdy neprešiel. Na ne som sa v noci musel tvrdo pripravovať. Písal som si azimuty, výšky a stále som sa sebazdokonaľoval. Asi aj kontrast so Švajčiarskom, skadiaľ sme práve prišli, zohral svoje.

Viac som si vyberal

Teraz, o 19 rokov neskôr, si ale ponuku vodiť s vrtuľníkom za švédskym polárnym kruhom prijal. Heli-sking vo Švédsku vyzerá inak?
Rozdielov je viacero, ale z pohľadu vodcu sú to napríklad práve možnosti výberu. V Škandinávii pri lete si vodca obzerá terén a keď sa mu zapáči nejaká muldička, kopec, pilotovi našepká, pristaňme a ide sa tam. Aj keď opakujem, aj v Kanade si vodca odmaká svoje, nehovoriac o tom, že musí byť extrémne lyžiarsky zdatný a najmä pracuje v neuveriteľne atraktívnej prírode.

Aké úlohy má na starosti horský vodca s vrtuľníkom v Kanade?
Podstata remesla je aj tam rovnaká. Úlohou je zabezpečiť, aby mal klient z lyžovačky pôžitok. Ak ideš sám na kopec, zastaneš hocikde, ale idúc s klientmi musíš vždy vybrať na svahu bezveterné slnečné miesto, z ktorého je navyše pekný výhľad. Aby mal klient zážitok, toto neustále vtĺkame mladým vodcom do hláv, aby na to nikdy nezabudli.

Heli-skiing je rozdielny podľa krajín. V Kanade lietajú väčšie stroje, ktoré berú 9-členné tímy lyžiarov. Postoje, postup nastupovania a pravidlá bezpečnosti si musia lyžiari pred prvou túrou natrénovať.

Lyže má pri preprave má na starosti horský vodca.

Heli-skiing kvôli náročnosti programu nedovoľuje strácať čas. Takto vyzerá nacvičená pozícia lyžiarov pred pristátím a nastupovaním.

A môže sa nastupovať! Koordinovane, pritom rýchlo.

V Kanade si sa ako vodca aj niečo naučil?
Čo som predtým v Európe nezažil, bola práca s píšťaľkou. Prevýšenia svahov v Kanade dosahovali okolo 1000 až 1200 metrov a striedali sa rôzne pásma. Preto vodca išiel vždy prvý a v lese, kde ho nebolo možno dovidieť, udržiaval kontakt s klientmi práve pískaním. A ešte ma zaujalo jedno núdzové pristátie a ako na´boli pripravení.

Skialp v Kanade

Čo sa stalo?
Kvôli náhlej zmene počasia sme neplánovane pristáli v jednej dolinke. Na moje prekvapenie tam mali zakopané balíčky s núdzovými potravinami a dekami. Ale znova, treba si uvedomiť, že vzdialenosti v týchto lokalitách sú obrovské, vlastne ide o samotný prapôvod vzniku heli-skiingu. Dostať sa tam, kedy by to len tak nebolo možné. Pred letom klienti absolvujú pedantný výcvik v hľadaní v lavíne, aj keď trasy vyberajú dôsledne tak, že k lavínovej situácii by nemalo dôjsť.

Z rozprávania o náročnosti túr vystáva otázka, sú aj nejaké výkonnostné požiadavky na samotných turistov, ktorí sa chcú zúčastniť?
Prvý deň sa venuje ľahším aktivitám, podľa ktorých priebehu sa klienti rozdelia do skupín. Zažil som, ako z tej našej jedného človeka preradili, lebo nestíhal a logisticky je to tak zariadené, že zdržania sú prakticky nemožné.

Za všetkým hľadaj prašan

Sú to tie prevýšenia, ktoré robia kanadsý heli-skiing taký populárny?
Áno, alebo lepšie to vyjadrím slovom SNEH, SNEH a ešte raz SNEH. Jednak ho pri takom zjazde zažiješ všetky jeho formy, od vyfúkaného na vrchole, po rajský prašan, kôru a špinavé blato v dojazde. Dominuje ale spomínaný úžasný prašan, ktorý, aj by som si tipol, je hlavným lákadlom, prečo aj toľko Európanov trieli za oceán.

V Tatrách a Alpách taký nemáme?
Vskutku sneh je úplne iný, niektorí hovoria, že najmä kvôli blízkosti mora má odlišné zloženie. Spadne ho tam 11 až 12 metrov za rok, je viac prevzdušnený, no doslova páperie. Že tu nerozprávam rozprávky, dokazujú aj rozmery lyží. U nás majú bežne šírku 7 až 8 centimetrov, tam je ale potrebných 12 až 16, dvojnásobok. Cítiš sa ako na vodných lyžiach, v tom snehu doslova plávaš, čo ti prináša neskutočný zážitok.

Teda v tomto zmysle more potešuje lyžiarov?
Áno, ale je tu ešte jeden rozdiel. Veľká časť zjazdov tam prebieha v lese pomedzi stromy a aj les samotný má veľkú schopnosť udržiavať sneh v „prašanovom“ stave.

Množstvo trás prechádza cez kanadské lesy, aj to výrazne ovplvyňuje kvalitu snehu.

Stredoeurópanov do Kanady ťahá neuveriteľne páperový prašan. Pre nás aj nezvyklo hlboký sneh vie byť sám o sebe zážitkom.

Skialp vo Švédsku

Zaujalo ma, čo si vravel, že vo Švédsku si vodca na vrtuľníku sám vyberá, kam skupina pristane. Je to tam benevolentnejšie?
To v žiadnom prípade nemožno povedať. Iné sú hory, prevýšenie sa tam pohybuje od 300 do 600 metrov. Všetci musia mať protilavínové ABS batohy. Prísny je režim manipulácie s lyžami, nesmieš ich nosiť smerom hore, vyzúvať z lyží sa musíš asi 20 metrov od vrtuľníka, jednoducho aby sa nedostali do kontaktu s vrtuľou. A prísne je zakázané, na čo som musel dávať veľký pozor, lebo mám to vo zvyku pri aute, oklepávať si lyžiarky o vrtuľník. (smiech)

Pre tých, ktorí nepoznajú ABS batohy, čo to je?
V prípade lavíny vystrelia a nafúknu sa. Používajú sa aj v Tatrách. Princíp je ten, že sneh je vlastne zamrznutá voda a aj v ňom ťa takýto nafúknutý balón nadnáša. Je už veľa aj video záznamov, ktoré dokazujú ich účinnosť. Samozrejme, dôležité sú aj inštrukcie na zabránenie nafúknutia v kabíne vrtuľníka. To by bol veru problém (smiech).

S pilotom ste sa nakoniec bližšie spriatelil?
Opakujem, na to ani nebol čas, ale môj obdiv voči nim je totálny. S vrtuľníkom pristával na hocijakých miestach, tak ľahučko ako my parkujeme auto v meste. Spomenul som si vtedy na našich pilotov, ktorí sa tešia, že idú na akciu, lebo si môžu zalietať. Tam lietal neustále a bolo to vidno.

Björkliden a Riksgränsen

Ísť po rokoch znova na helli-skiing si sa rozhodol len tak spontánne?
Práveže, vôbec nie. Oslovil ma môj dobrý kamarát a šéf českých horských vodcov Josef „Pepino“ Šimůnek. Najskôr som váhal, priznávam, na severe som nikdy nebol a ani ma doteraz špeciálne nelákal. Teraz viem, že som urobil najlepšie, čo som mohol (smiech).

Dôvod? Čo sa ti najviac páčilo?
Ten ultra divoký charakter prírody ma nechal v nemom úžase. Nekonečné pláne, kedy nevidíš žiadnu, ale žiadnu chatu, či dom, skoro ako na mesiaci. A ty tam lyžuješ, lyžuješ a lyžuješ. Bonusom je tiež blízkosť. Let od nás do švédskej Kiruny trval pol dňa. A do dedinky Björkliden autom zo dve hodinky. Inak v Kirune ma prekvapilo, v tamojších baniach baniach pracuje veľa Čechov a Slovákov v baniach. Úprimne, už teraz chystám návrat.

Na to isté miesto?
Áno, ale aj iné. Teraz som išiel vlastne nepripravený vediac, že Pepino ako vodca mi všetko ukáže. Na druhý raz sa ale chystám s mapami a takto spoliehajúc sa sám na seba chcem vyraziť do tej divočiny. Jednoducho láka ma vychutnať si to, čo v Tatrách a Alpách nepoznáme. U nás z hockadiaľ zídeš, čaká ťa dedinka alebo mestečko. Tam si ale úplne odkázaný len na svoju orientáciu, ak sa tak rozhodneš.

Robov zmenený objaviteľský vzťah k Škandinávii má na svedomí heli-skiing a himalajista Pepino Šimůnek.

Okrem skiialpinizmu, čo sa v oblasti dá ešte robiť?
Cross country ski je tam tiež veľmi populárny, ale aj iné aktivity. Napríklad snežné skútre na veľkom zamrznutom jazere, ku ktorému z celej Škandinávie prichádzajú ľudia na karavanoch.

Budúci rok: Narvik

A tie iné miesta? Kam ťa to ešte ťahá?
Björkliden je len na skok od nórskeho prístavného mesta Narvik. S nádhernými kopcami. Pustiť sa šliapať na lyžiach hore od mora je pre mňa neskutočne lákavé. (smiech)

Kedy sa začína sezóna? Chodia tam ľudia aj v lete?
Trvá od začiatku apríla do konca mája. To som si práve neuvedomil, je to spôsobené polárnu nocou, v decembri je tam jednoducho stále tma. V lete áno, dokonca je populárny aj takzvaný vrtuľníkový hiking, znova uľahčuje prístup na nedostupné miesta.

Sneh sa v lete roztopí?
Áno.

Vráťme sa ku zakladateľovi heli-skiingi Gmoserovi. Zdá sa, že sa jeho nápad ujal?
Úplne. Dnes heli-skiing ponúkajú desiatky spoločností, stal sa z neho fenomén. Pritom naozaj prišiel len tak do Kanady a začal s jedným vrtuľníkom, konkrétne v roku 1965. Úspechu, aký vyvolal, sa vôbec nečudujem. Vrtuľník ponúka jednoducho nové možnosti a zážitky, ktoré bez neho človek nezažije.
Zhováral sa: Tomáš Tišťan

Zaujal Ťa rozhovor o heli-skiingu? V tom prípade  odporúča pozrieť aj SÚVISIACI ČLÁNOK:

Skialpový trip do švédskych kopcov na foto a videu. Viac fotiek z viacerých uhlov, viac inšpirácie 🙂

The post Aké je to robiť horského vodcu na vrtuľníku? appeared first on Modrá Lanovka.

Tu sú, nech sa páči:
Pre skialpinistu zvyknutého šliapať hore je sú aj samotné nástupy do kabíny zážitkom.

Vrtuľník je vždy rýchlejší a po zjazde čaká. Neoddýchnete, nedovolí vám to.

Pripravení!

Kto nechápe, prečo niekto obľubuje voľnú prírodu pred strediskovými zjazdovkami, tu je odpoveď.

A ešte vo väčšom detaile.

Pilot Emil sa ukázal ako majster svojho remesla.

Zaparkovať dokáže temer všade.

Nasledujúce štyri snímky si dovolíme nechať bez komentára.

På svenska: Ingen kommnetar.

No comment

Bez komentáře

Vrtuľník poslúži aj ako jedálenský pult. Na stravu má vyhradený špeciálny box z vonkajšej strany. 

Švédske hory neponúkajú veľké prevýšenia. Na strmosť sa ale nik sťažovať nemôže. Horský vodca Josef „Pepino“ Šimůnek tu komunikuje s pilotom.

Karavany nie sú len doménou južanských krajín. K jazeru Torntträsk prichádzajú fanúšikovia snežných skútrov z celého Švédska. 

Čo je na tejto snímke zaujímavé? Vrtuľník tankuje, áno, ale pod vrtuľou vidno hlavný motív všetkých tunajších pohľadníc. Obrátený oblúk nazývajú bránou do Laponska a naozaj, za kotlinou je už Laponsko. 

Pri lyžovaní možno zacítiť aj vôňu mora. Do nórskeho prístavu Narvik čo by kameňom dohodil. 

Od mora hore na skialpoch. Robo už nemusí vymýšľať plán na budúci rok.

Značkami Plus/Mínus v ľavom dolnom rohu môžno meniť náhľady mapy.

Ikea je jedna vec, ale vidieť funkčný dizajn a architektúru za polárnym kruhom, druhá. 

Hotel zvonku nepôsobí luxusne, ale v interiéri sa človek cíti extrémne príjemne. 

Robo ako správny fotograf sa na snímkach neobjavuje. Jedna sa ale podarila zaznamenať.

Video pripravujeme, nastal jeden technický problém, ospravedlňte prosím zdržanie 🙂

The post Heli-skiing na foto a videu appeared first on Modrá Lanovka.