Sherpa múzeum v Starom Smokovci je jedno z mála na svete, ktorého návšteva môže spôsobiť i svalovinu. Aj keď sa v najbližšej dobe neplánujete stať horským nosičom, v múzeu precítite, aké to asi je.

 

Štefan „Pišta“ Bačkor nosil myšlienku múzea tri roky, až ju nakoniec dal do pohybu. Čo všetko v múzeu zažijete a čo sa ešte v ňom chystá, porozprával Modrá lanovka-ke.

 

Prečo si založil múzeum horských nosičov? Ako k niečomu takému dôjde?
Zo začiatku ma inšpirovali horskí vodcovia, ktorí mali vždy nejakú kaviareň, klubovňu a zároveň kanceláriu, kde sa buď len tak schádzali, alebo riešili veci. Cítil som, že aj my nosiči potrebujeme takéto komunitné miesto.

Múzeum tam ale ešte nejako nevidím, … či?
Správne, k múzeu bol ešte jeden malý krôčik.

Aký?
Ako nosič som mal často pred očami tie výčitky ľudí, že tí nosiči, to sú takí upotení čudáci, čo sa nikdy ani len nepozdravia, s turistami nekomunikujú, nechcú sa nikdy s nikým odfotiť.

Preruším ťa. Naozaj vás tak ľudia berú?
Nie všetci, ale niektorí nechápu, že s nákladom, keď isté ťažké úseky prejdeš len presne určenými krokmi, nie je možné zastaviť sa a rozprávať. Každý sme nejakí, aj nosiči, niekto je komunikatívnejší, niekto menej. Javil sa mi preto dobrý nápad priblížiť to “ceprom” dolu, možno pri šálke dobrej kávy, pri pive, tu sa dá. Hore v doline na to nie je čas ani priestor. Si rád, že ideš a všetko okolo teba nie je dôležité.

A preto si založil múzeum „dole“ v Starom Smokovci?
Otvoriť naše zamýšľané centrum aj pre verejnosť sa ukázalo ako logické. Prvý náš komunitný, aj druhý účel múzea sa totiž pekne dopĺňajú.

krošňaŠtefan a jeho krošňa, ktorú aktívne používa. Uprednostňuje drevenú. „Kamaráti skúšali všeličo, aj odľahčený letecký hliník. Neviem prečo, ale drevená sa takmer každému ukazuje ako najlepšia.“ Z dreva zase krošniam kraľuje jaseňové drevo. „Pretože má tri kľúčové vlastnosti. Je ľahké, pevné a pružné. Ak ti krošňa nasiakne vodou alebo sa niekde obije, vďaka jaseňu nenastáva vážnejší  problém.“ 

 

Aké sú ohlasy? Ako ľudia na múzeum reagujú?
Sú šokovaní a to v tom pozitívnom zmysle slova. Či už ide o laikov, bežných turistov alebo profesionálov, myslím tým napríklad horských vodcov a záchranárov zo zahraničia.

Čo ich tak prekvapuje alebo šokuje, ak použijem tvoj slovník?
Nachádzajú tu horský stredovek a to ich fascinuje. Nikde na svete sa totiž takto na chrbtoch celoročne nenosí tovar, dokonca ani v poľských Tatrách. V dobe vrtuľníkov a nastupujúcich dronov je to rarita, preto aj horskí profesionáli z cudziny ostávajú zvedaví.

A laická verejnosť? Čo hovoria bežní turisti?
Rovnaké reakcie, obdobný záujem, nadšenie. Veľmi si nás obľúbili školské zájazdy, chodia k nám deti z tatranských liečebných ústavov, ale aj seniori.

kalendár pavol barabášRežisér Pavol Barabáš daroval múzeu svoje ilustrované kalendáre z 80 rokov minulého storočia. „Sú to posledné dochované kusy. Zháňame ešte chýbajúce ročníky. Ak by ich niekto mal, prosím, zvážte ich uloženie u nás v múzeu. Vopred ďakujeme,“ vyzýva Štefan.

 

Bola nejaká reakcia, ktorá ti špeciálne utkvela v pamäti?
Je ich viac, ale veľa pre mňa znamenali slová nepálskeho sherpu Passang Dawa Sherpu. Aj on, ktorý navštívil takmer všetky hory sveta, potvrdil, že inde sa nestretol s nosením v takejto zachovanej a intenzívnej forme. Navyše tiež vedie múzeum sherpov v rodnom Nepále.

Teda dvojnásobný kolega, aj sherpa aj múzejník?
Inšpirátor. Naša myšlienka múzea sa mu veľmi zapáčila, povedal, že nám veľmi drží palce a to ma neuveriteľne povzbudilo do ďalšej roboty. Lebo, asi neprekvapím, múzeum nie je ziskový biznis, teda, nie je to vôbec biznis a treba sa obracať.

Darí sa to?
Keď je ťažšie, práve tieto reakcie sú palivom do ďalšej roboty, ktorá ma oživí. Ale áno, spolupráca so sponzormi, ktorým je téma hôr a nosičov blízka, je ďalšia z ciest, na ktorú sa teraz vyberáme.

Alžbeta DruháHorskí nosiči privítali v Tatrách v roku 2008 anglickú kráľovnú Alžbetu II. Pišta to vníma ako uznanie ich práce. Dôsledky jej návštevy zažíva dodnes. „Ak múzeum navštívia Angličania, kráľovnú si okamžite všimnú a ich zaujme. Hneď sa pýtajú. Je jedno, či sú mladí, alebo starí.“

 

Povedal som si, ze na exponáty sa až tak pýtať nebudem, aby ľudia neprišli o prekvapenia, ak prídu osobne. Je ale nejaký vzácny, o ktorom by si chcel niečo povedať?
Spomeniem najstarší, a tým je kovová krošňa nemeckej armády z druhej svetovej vojny. Volali ju wermachtka. Tá sa veľmi osvedčila, preto ju potom začali kopírovať svitovskí zvárači. Máme exemplár aj takejto vydarenej kópie.

vibramKaždý exponát má za sebou konkrétny príbeh a Pišta vám ho vyrozpráva. 

 

Je nejaký, ktorý by ste chceli získať?
Takto konkrétne to nepoviem, ale múzeum stále budujeme, zďaleka to nie je ešte jeho konečná podoba. Zbierku plánujeme rozširovať. Ona počtom kusov zatiaľ ani nie je rozsiahla, tu chcem ale upozorniť, že podstata múzea nespočíva len v exponátoch.

Ako to myslíš?
Populárne sa ukázali prednášky, kde pomocou fotiek a videí ľudí zoznamujeme s nosičstvom. Ľudia sa radi a veľa pýtajú. A potom si nosenie krošne u nás môže, kto chce, vyskúšať. To je azda ten najlepší spôsob, ako pochopíš pocity nosiča, lebo kým sa na krošňu len dívaš, nemusí to stačiť.

Je veľa takých, ktorí si krošňu položia na plecia?
Práveže áno a veľmi radi, po vzhliadnutí expozície alebo prednášky majú na to chuť. Preto o tom hovorím. Pivný sud na nej je prázdny, preto sa toho ani netreba tak obávať (smiech).

Keby sa niekomu prázdny sud málil, viete mu ho naplniť a poslať na nejakú chatu?
Konkrétne tento sud síce neplníme, ale táto možnosť sa ukazuje tiež veľmi obľúbená najmä pri takzvaných firemných stretnutiach. Teraz napríklad chystáme takúto vynášku ako team building na Bilíkovú chatu s nákladom, ktorý už dosahuje 30 až 40 kíl. Toto býva pre mnohých ten naozajstný zážitok.

nosičská krošňaNosičská krošňa pripravená pre návštevníkov múzea. Netreba sa báť, pivný sud je prázdny. 

 

Koľko váži náklad skutočného tatranského nosiča?
Letná vynáška je bežne okolo 80 kg, ale závisí dosť aj od počasia ako a koľko si naložíš. V zime sú to asi polovičné váhy, podľa toho, či ideš na lyžiach alebo peši.

Keď nosič začína, potrebuje nejaký väčší tréning?
To je vždy individuálne, ale často sa to ukazuje skôr vec vôle ako svalov. Mali sme tu profesionálnych športovcov, ktorých to zaskočilo, a iní, hoc netrénovaní „amatéri“, ktorí mali o sebe pochybnosti, si nakoniec poradili a mali len menšiu svalovku. Ja sám som bol sídliskový chalan, ktorý vrcholovo nešportoval a začal nosiť. Aj keď samozrejme prvé naozajstné vynášky nie sú ľahké.

detská autosedačkaV aute je pre drobcov povinná autosedačka, v Tatrách sa zase vyvezú v detskej krošni. 

 

Vieme vysvetliť záhadu, prečo práve v Tatrách pretrvalo nosenie? Sú to objektívne dôvody, alebo nejaká vedomá snaha zachovať tradíciu?
Objektívne, napríklad v poľských Tatrách, máš ku každej chate vybudovanú cestu, na jednu aj nákladnú lanovku. V Tatrách vzhľadom na polohu niektorých chát by sa to neoplatilo, veď polroka by boli nezjazdné. A potom, národný park a počasie sú ďalšie dôvody.

Vysvetlíš to bližšie?
Pri 50 centoch za kilo sa vrtuľník pomaly stáva lacnejší ako nosič, ale predstava, žeby v biosférickej rezervácii najvyššieho stupňa lietali každý deň, je ťažko prijateľná. A potom, počasie sa tu extrémne mení, oveľa viac a náhlejšie, ako vo väčších pohoriach. To by tiež vrtuľníkom bránilo často lietať.

prednáškaPišta pripravuje prednášku. Spolu s exponátmi a krošňou na vlastnom chrbte pomáhajú na chvíľu zažiť pocity a svet nosičov. 

 

Predsa len, cítim isté protirečenie. Hovoril si, že zarábať nosením sa nedá a ty nosíš dodnes. Prečo? Naozaj sú pre nosenie len technické a ekonomické dôvody?
Áno, mám svoje dôvody a tie sa časom menia. Ja hovorím, že keď to robíš dlhšie, tak musíš mať aj iné dôvody a peniaze to určite nie sú, toto sa nedá nikdy zaplatiť (úsmev). Každý má svoj príbeh, ako a prečo začal. Rozhodne sa do TOHO (nosenia) nedá nútiť. A možno v tom je to ČARO – sloboda, len ty a dolina.

To znie zaujímavo, pokračuj…
Na začiatku to bola študentská brigáda a chuť privyrobiť si. K tomu sa ale ihneď pridá, že si na chate, v horách, tam, kde by si bol tak, či tak vo voľnom čase. Môžeš na nej spať, ak más voľný deň, máš to potom na skaly blízko. Si medzi svojimi ľuďmi, kamarátmi, s ktorými si rozumieš. Nemôžem hovoriť za ostatných, ale podobne rozmýšľa asi väčšina nosičov.

Rozprávate sa o tom?
Mám kamarátov policajta a železničiara, napriek tomu, že už majú svoje povolania, stále prídu niečo vyniesť. A určite to nie je tých 70 eur zárobku, aj keď menšou časťou dôvodu to ostáva.

Nechcel som romantizovať, vynášať plné sudy do výšok je určite ťažké, ale tiež som mal na jazyku otázku so slovkom čaro a ty si ma predbehol a to slovíčko sám použil.
Áno, je niečo tohto druhu, už len preto, ako som spomenul, nosenie je činnosť, do ktorej sa nedá prinútiť. Musíš chcieť, musí ťa tam do hôr niečo ťahať navyše. Musí ti to proste celé dávať viac ako brať a vtedy to je ono.

wermachtkaWermachtka, jeden z najcennejších „kusov“ zbierky vo Švajčiarskom dome.
švajčiarsky dom

 

Vizitka Bačkor

Vyrastal v Poprade. Jeho mama viedla turistický oddiel, do hôr ho brávala so sebou. Neskôr začal liezť na vyššie a strmšie skaly. K noseniu počas letnej brigády ho naviedol brat.

Vyštudoval Fakultu ekológie a environmentalistiky vo Zvolene. Pôsobí ako dobrovoľný záchranár v Tatranskej horskej službe a takisto ako horský sprievodca UIMLA.

Nedávno vstúpil i do sveta gastronómie. Pri múzeu otvoril Sherpa kaviareň, v ktorej ale ovláda i čapovaciu pivnú páku.

 

 

Mám komentár: